quarta-feira, 6 de abril de 2016

Cesta pútnika - John Bunyan (1628-1888)


KAPITOLA I.

Putujúc púšťou tohoto sveta prišiel som na isté miesto, kde bola jaskyňa a tam som si ľahnul spať. A jako som spal, sníval sa mi zvláštny sen. A v svojom sne som videl muža, oblečeného v handrách (Iz. 64,6.), ktorý stál na istom mieste, súc tvárou odvrátený od svojho domu; v ruke mal akúsi knihu a na chrbáte veliké bremeno (Žalm 38,5.). A hľadiac videl som, že otvoril knihu a čítal v nej. A jako tak čítal, pustil sa do plaču a triasol sa jako osika. A nemôžuc sa ďalej zdržať, dal sa bedákať a vykríknul žalostne: „Čo mám činiť?“ (Sk. 2, 37; 16, 30. Rim. 7, 24.).
V takomto duševnom stave šiel domov a premáhal sa pred svojou ženou a pred svojimi deťmi - tak dlho, jako sa dalo, - aby nespozorovali jeho trápenia. Že však jeho nepokoj bol čím ďalej, tým väčší, nedalo mu dlho mlčať, preto konečne zveril sa svojej žene a svojim deťom a takto im počal vraveť „Ó, moja drahá žena, i vy, moje milé deti, musím vám povedať, že je už po mne, po vašom vernom priateľovi, lebo akési bremeno ma hrozne tlačí, a čo viac, cele určite som sa dozvedel, že toto naše mesto bude spálené ohňom z neba, pri čom my všetci, i ja i ty, moja milá žena, i vy, moje drahé deti, biedne zahynieme, iba ak by sme nejako unikli a tak sa zachránili. Doteraz však nevidím k tomu žiadnej možnosti.“
Tie slová veľmi zarazili a znepokojili jeho príbuzných, avšak nie preto, že by boli verili tomu, čo im hovoril, ale preto, že sa domnievali, že dostáva akési chorobné nápady a že blúzni. A tak domnievajúc sa, že spánok upokojí jeho myseľ, a keďže sa práve blížila noc, vpravili ho do postele tak rýchle, ako len mohli. Ale noc mu bola tak trápna, jako deň.

 A preto na miesto toho, aby bol spal, strávil celú noc bez odpočinku, vzdychajúc a plačúc (Žalm 6,7;38,10.). A keď sa rozodnilo, pýtali sa ho, ako sa má? A on im povedal: „Mám sa horšie a horšie.“ Aj im zase začal hovoriť ako predošlého dňa, ale oni sa počali zatvrdzovať a tiež sa domievali, že svojím hrubým chovaním sa a svojou zamračenosťou musia zapudiť jeho trudné myšlienky, a tak sa mu raz smiali, raz mu zase šomrali a zase niekedy si ho vôbec nevšímali. A preto sa začal uťahovať do svojej komôrky, kde sa za nich modlil (Mat 6,6.) a ľutoval ich a kde tiež sám nad sebou kvílil. A tiež rád chodil samotný po poli, kde čítal alebo sa modlieval. A takto strávil niekoľko dní. A jedného dňa som videl, ako tak chodil po poli, že čítal v svojej knihe, - ako to obyčajne robieval - a bol veľmi utrápený a zdesený a čítajúc vypukol v plač, ako bol už predtým urobil, a volal: „Čo mám činiť, aby som bol spasený?!“ (Sk. 16,31.). A taktiež som videl, že pozeral na túto i na onú cestu, ako keby sa bol chcel pustiť do behu. No, predsa len stál, lebo - ako som pozoroval - nevedel, ktorou cestou sa pustiť. A vtedy som videl, že akýsi muž, menom Evanjelista, blíži sa k nemu a pýta sa ho: „Prečo tak žalostne voláš?“
A človek odpovedal: „Pane, vyrozumievam z knihy tu v mojej ruke, že som odsúdený na smrť (5. Mojž. 27,26; Gal. 3,10.), a potom že bude súd (Žid. 9,27.). A cítim, že nie som ani ochotný zomrieť ani súci postaviť sa pred súd“ (Job 16,21; Ezech. 22,14; Mal. 3,2.). Vtedy riekol Evanjelista: „Prečo nie si ochotný zomreť, keď sprevádza tento život tak mnohé zlo?“ A človek odpovedal: „Preto, lebo sa obávam, že bremeno, ktoré je na mojom chrbáte, ma hlbšie stlačí, ako je hrob, a že sa prepadnem do pekla (Iz. 30,33.). A, pane, ak nie som súci isť do väzenia, vtedy ani nie som súci isť pred súd a odtiaľ ta, kde mám niesť rozsudok. Nuž, tieto myšlienky ma desia, a preto kričím.“
Na to mu povedal Evanjelista: „Jestli je to s tebou tak, prečo potom meškáš a stojíš?“ A on odpovedal: „Preto, lebo neviem, kam isť.“ Vtedy mu dal pergamenovú listinu, na ktorej bolo napísané: „Uteč budúcemu hnevu!“ (Mat. 3,7; Jer. 51,6; 2. Kor. 6,17; Luk. 3,7.). Keď prečítal človek slová, pozeral bázlivo a spýtavo na Evanjelistu a povedal: „Kam mám utiecť?“ Vtedy povedal Evanjelista, ukážuc prstom za veľmi široké pole: „Či vidíš tamtú Tesnú Bránu?“ A človek povedal: „Nevidím.“ A vtedy mu zase povedal tamten: „Či vidíš tam to žiariace svetlo?“ A on povedal: „Zdá sa mi, že vidím.“ A nato mu povedal Evanjelista: „Toho svetla nepusti z oka a bež priamou cestou ku nemu a tak uvidíš bránu.

A keď budeš na ňu klepať, povedia ti, čo máš robiť.“
A tak som videl v svojom sne, že sa človek dal do behu. No, ešte nebol odbehol iba nejaký kúsok cesty, len spozorovala to jeho žena a deti a začali za ním kričať a volať, aby sa vrátil (Luk.14,26. 1; Kor. 4,9,10.). Ale človek si prstami zapchal uši a bežal ďalej, volajúc: „Život! Život! Večný život!“ Ani sa neobzrel, ale utekal priamo rovinou (1. Mojž. 19,17; Luk. 9,62.). I susedia vybiehali videť, ako beží. A ako tak bežal, niektorí sa mu vysmievali, niektorí mu hrozili a niektorí za ním kričali, aby sa vrátil. A dvaja z nich sa rozhodli, že ho, keď ináče nebude chceť, násilím späť dovedú. Jeden sa menoval Vzpurný a druhý Povoľný. Teraz už bol človek ubehol od nich hodný kus. Ale keďže boli rozhodnutí prenasledovať ho, čo aj urobili, tak ho za krátky čas i dohonili. Vtedy im povedal človek: „Milí susedia, načo ste prišli?“ A oni riekli: „Na to sme prišli, aby sme ťa prehovorili, aby si sa s nami vrátil.“ Ale on povedal:
„To nemôže byť nijakým činom. Vy bývate - tak im povedal - v Meste Skazy, kde som sa i ja narodil. A zomrúc tu prv alebo neskôr, zapadnete hlbšie, ako je hrob, na miesto, ktoré horí ohňom a sírou. Upokojte sa, milí susedia, dajte si povedať a poďte so mnou.“
„Čože?“ namietol Vzpurný. „Opustiť svojich priateľov, svoje pohodlie a svoje rozkoše?!“ „Áno“, vravel Kresťan - lebo to bolo jeho meno – „lebo všetko, čo by ste opustili,
neni hodno ani to len porovnať s niečim málo z toho, čoho sa ja nadejem a čomu sa ja mám tešiť. A ak chcete so mnou isť, presvedčíte sa, že dobre sa budete mať jako ja, lebo tam, kam ja idem, je všetkého hojnosť (Luk. 15,17.). Poďte a skúste moje slová!“
Vzpúrny: „A čo že sú to aké veci, ktoré to hľadáš, a kvôli ktorým opúšťaš celý svet, len aby si ich obsiahol?“
Kresťan: „Hľadám dedičstvo neporušené a neporušiteľné, nepoškvrnené a nepoškvrniteľné a neuvädnuteľné, ktoré je odložené v nebesiach (1. Petr. 1,4.; Žid. 11,16.) a je tam bezpečné, aby v určený čas dané bolo tým, ktorí ho snažne hľadajú (Žid. 13,14.). Ak chceš, prečítaj si to sám tu v mojej knihe.“
Vzpúrny: „Pah!“ riekol Vzpúrny, spraviac opovržlivý posunok. „Ta s tvojou knihou! Či chceš isť späť s nami alebo nie?“
Kresťan: „Nie, nie ja“, povedal Kresťan, „lebo som položil ruku na pluh.“ (Luk. 9,62.).
Vzpúrny: „Tak poď, sused Povoľný, vráťme sa a poďme domov bez neho. Sú ľudia s pomätenými hlavami, ktorí, keď si niečo vezmú do hlavy, múdrejší sú v svojich očiach ako sedem takých, ktorí vedia, čo prečo robia.“
Povoľný: „Nevrav tak!“ riekol Povoľný.

„Ak je to pravda, čo hovorí dobrý Kresťan, vtedy je to, za čím on ide, lepšie ako čo my máme. Moje srdce je náchylné isť s mojím susedom.“
Vzpurný: „Čo, ešte i viac takých bláznov? Poslúchni mňa a poď so mnou späť! Kto vie, kam ťa taký pomätenec zavedie! Poď zpäť, poď späť a buď múdry!“
Kresťan: „Nie, ale ty len poď so mnou, sused Povoľný. Tam skutočne dostať veci, o jakých som hovoril, a ešte o mnoho slávnejšie. Ak neveríš, tu čítaj v tejto knihe a vedz, že pravdivosť toho všetkého, čo je tam povedané, potvrdená je krvou toho, ktorý je jej pôvodcom“ (Žid. 9,17.; 10,22.; II. Petra 1,19.).
Povoľný: „Nuž tedy, sused Vzpurný“, riekol Povoľný, „prichádzam k rozhodnutiu, že predsa len tuším pôjdem s týmto dobrým človekom a budem zdieľať jeho osud. Lež, milý druhu,“- odvetil Kresťanovi – „či znáš cestu na to žiadostivé miesto?“
Kresťan: „Dostal som úpravu od človeka, ktorý sa volá Evanjelista, aby som sa ponáhľal k istej malej bráne, ktorá je pred nami, a tam vraj dostaneme o ceste ďalšieho potrebného poučenia.“
Povoľný: „Poďme teda, dobrý sused, a nemeškajme!“ A tak šli spolu a Vzpúrny povedal:
„A ja sa vrátim domov a nechcem byť druhom takých zavedených a fantastických ľudí.“

KAPITOLA II.

A videl som v svojom sne, že keď odišiel Vzpúrny späť, Kresťan a Povoľný pokračovali v rozhovore idúc rovinou a takto spolu hovorili:
Kresťan: „Tak, sused Povoľný, ako sa máš? Som rád, že si sa dal nahovoriť isť so mnou. A keby Vzpurný bol pocítil, tak ako som ja pocítil moc a strach vecí, ktoré sa ovšem teraz ešte nevidia, viem, že ani priam on by nám nebol tak ľahkomyslne obrátil chrbát.“
Povoľný: „A nože tedy, sused Kresťan, keď sme tu len sami dvaja, povedz mi obšírnejšie o tom, aké sú to veci, za ktorými ideme, a jako ich obsiahneme?“
Kresťan: „Sú to božské veci, ktoré lepšie môžem mysľou pochopiť ako jazykom vypovedať. No, predsa, keďže si ich žiadaš poznať, prečítam ti o nich v svojej knihe.“
Povoľný: „A či myslíš, že slová tvojej knihy sú skutočne pravda?“
Kresťan: „Áno, cele iste, lebo kniha má pôvod od toho, ktorý nemôže klamať.“ (Tit. 1,2; Žid. 6,18; 4. Mojž. 23,19; Ján 3,33; 17,17.).
Povoľný: „Dobre tedy, a jaké sú to veci?“
Kresťan: „Je to nekonečné kráľovstvo, a dostaneme večný život, aby sme mohli na veky bývať v tom kráľovstve“ (Ján 10,28.).
Povoľný: „Dobre a čo ešte?“
Kresťan: „Dostaneme tam koruny a slávu a rúcho, v ktorom sa budeme skvieť ako slnce na nebeskej oblohe“ (II. Tim. 4,8; Zjav. 3,5; Mat. 13,43; I.

Petra 5,4; 1,4.).
Povoľný: „Ach, to je veľmi krásne; a čo ešte?“
Kresťan: „Tam nebude viac plaču ani bolesti, lebo majiteľ toho miesta zotrie každú slzu s našich očí“ (Iz. 35,10; Zjav. 7,16-17; 21,5.).
Povoľný: „A akú tam budeme mať spoločnosť?“
Kresťan: „Tam budeme so serafínmi a cherubínmi, s tvormi, ktoré ti svojím bleskom oslepia oči, keď sa na ne pozrieš. A tam sa tiež zídeš s tisícami a s desaťtisícami tých, ktorí nás ta predišli (Zjav. 5,11.). A neni ani jedného medzi nimi, ktorí by nám niečo zlého urobil, ale všetci sú plní lásky a svätí. Všetci chodia pred obličajom Božím a stoja v Jeho prítomnosti a sú príjemní až na veky. Skrátka, uvidíme tam starcov s ich zlatými korunami (Zjav. 4,4), uvidíme tam svätých panencov s ich zlatými harfami (Zjav. 14,1-5); uvidíme tam mužov a ženy, ktorých svet rozsekal na kusy, upálil, dal roztrhať a požrať divej zveri, dal potopiť vo vodách - preto, že milovali Pána toho miesta (Zjav. 11,35-37). No, teraz sa tam všetci dobre majú a odiati sú nesmrteľnosťou ako rúchom“ (2. Kor. 5,2, 4; Zjav. 3,5).
Povoľný: „Veľmi krásne; človek je unesený, keď to len počuje. Lež či je to aj možné dosiahnuť, a akým spôsobom sa toho staneme účastní?“
Kresťan: „To povedal Pán, vládca tej krajiny, a dal to zapísať tu do tejto knihy. A suma toho je: ak to skutočne budeme chceť mať, všetko nám to dá ochotne a zadarmo.“ (Ján 6,37; 7,37; Zjav. 21,6; 22,17; Jak. 1,6; Iz. 55,1-2.).
Povoľný: „Pekne, môj dobrý kamarát; som rád, že počujem také veci. A tak len poď, zrýchlime svoj krok!“
Kresťan: „Ja nemôžem isť tak rýchle, ako by som chcel, lebo ma hatí bremeno, ktoré je na mojom chrbáte.“
A potom som videl v svojom sne, že práve keď dokončili rozhovor, priblížili sa k jakémusi veľmi špinavému bahnu, ktoré sa rozprestieralo naprostred roviny, a oni nedajúc pozor razom obaja upadli do močiara. Meno toho bahna bolo Zúfalstvo. Tak sa tam nejaký čas váľali a žalostne sa domazali. A Kresťan, keďže bolo na jeho chrbáte bremeno, začal zapadať do bahna.
Povoľný: Teda povedal Povoľný: Há, sused Kresťan, kde že si to teraz?“
Kresťan: „Ja skutočne sám neviem“, odpovedal Kresťan.
Povoľný: Na tom sa Povoľný začal pohoršovař a nahnevaný povedal svojmu kamarátovi: „Či je toto blaho, o ktorom si mi to teraz celý čas a celou cestou rozprával? Keď sa nám hneď na počiatku tak zle vedie, čo potom môžeme všetko očakávať, kým prídeme na koniec svojej cesty?! Len nech sa mi podarí uniknúť so životom, môžeš si mať sám tú peknú zem.“ A s tým sebou zúfale raz-dva trhol a vyviazol z bahna na stranu, ktorá bola najbližšie k jeho domovu.

. Ale akokoľvek sa človek namáhal, nemohol sa von dostať, lebo mu prekážalo bremeno, ktoré bolo na jeho chrbáte. No, videl som v svojom sne, že prišiel k nemu akýsi muž, ktorého meno bolo Pomoc, a pýtal sa ho: „Čo tu robíš?“
Kresťan: „Pane“, povedal Kresťan, „istý muž menom Evanjelista, mi kázal isť touto cestou, ktorý ma tiež upravil ku tamtej bráne, aby som unikol budúcemu hnevu, a idúc ta upadnul som sem.“
Pomoc: „Ale prečo si si nedal pozor na kroky?“
Kresťan: „Strach ma tak prenasledoval, že som utekal najkratšou cestou a tak som upadol do bahna.“
Pomoc: „Teda“, povedal Pomoc, „podaj mi ruku!“ A tak mu podal ruku, a on ho vytiahol a postavil na pevnú pôdu a povedal mu, aby šiel svojou cestou.
A vtedy som pristúpil k tomu, ktorý ho to vychvátil, a povedal som: „Pane, prečo nenapravia toho miesta, aby úbohí pútnici mohli bezpečnejšie tade isť, keď už raz tade vedie cesta z Mesta Skazy ku tamtej bráne?“ A on mi na to riekol: „Toto špinavé bahno je miesto, ktoré sa nedá napraviť. Je to stoka, kam stále steká špina a kal, ktorý sprevádza usvedčenie o hriechu, a preto sa aj menuje bahnom Zúfalstva. Lebo keď sa hriešnik prebudí a vidí svoje zahynutie, povstávajú v jeho duši mnohé obavy a pochybnosti a ochabujúca neistota, a to všetko sem steká, a to je príčina, prečo je pôda taká zlá. Nemá v tom záľuby Kráľ, aby miesto zostalo také zlé. A už i jeho robotníci návodom dozorcov Jeho Veličenstva vyše tisíc šesťsto rokov boli zamestnaní s týmto kúskom zeme, ak by sa to len vraj dalo nejako napraviť (Iz. 58,12). Áno, dľa môjho vedomia“, riekol, „bolo tu už pohltené najmenej 20.000 vozov nákladu, ale čo hovorím, na milióny najlepšieho poučenia, ktoré bolo za všetkých čias a zo všetkých krajov Kráľových panstiev sem dopravené, len ak by sa to nejakým činom dalo napraviť. A ľudia, ktorí sa do toho rozumejú, hovoria, že to bol čo len možné najlepší materiál napraviť miesto. Ale ono je len vždy bahnom Zúfalstva a bude ním, i keď urobia všetko, čo môžu.
Je síce pravda, že návodom a z rozkazu Vydavateľa zákona sú zrovna stredom bahna položené dobré a pevné stupaje.

 Ale v taký čas, keď vymieta bahno veľa svojho kalu, čo stáva sa vtedy, keď sa má zmeniť počasie, stupaje ťažko vidieť, alebo ak aj sú viditeľné, ľudia dostávajú závrat a stúpajú vedľa a potom sa mažú v blate akoby naschvál, napriek tomu, že sú tam stupaje. No, pôda je dobrá, akonáhle sa raz prejde bránou.“
A potom som videl v svojom sne, že medzi tým časom Povoľný zase prišiel domov. A tak ho prišli navštíviť jeho susedia, a jedni ho chválili, že múdre urobil, že sa vrátil a iní ho nazývali bláznom, že sa bol odvážil isť s Kresťanom tak nebezpečnou cestou. A zase iní sa mu vysmievali hovoriac, že je zbabelec, a hovorili: „Keby som sa raz bol dal do toho, nebol by som býval taký podlý, aby som sa bol vrátil pre trochu malicherných obtiaží.“ A tak sedel medzi nimi Povoľný a plazil sa. No, konečne sa zase osmelil, a naposledy všetci prešli k inému predmetu a počali vysmievať úbohého Kresťana za jeho chrbtom. Toľko, čo sa týka Povoľného.

KAPITOLA III.

A teraz Kresťan kráčajúc osamelý zazrel kohosi v diali a videl, že patričný ide k nemu krížom cez pole. Zišli sa zrovna tam, kde sa ich cesty križovali. Pánovi, s ktorým sa tu zišiel, bolo meno: Svetský Mudrák, ktorý býval v meste, zvanom Opatrnosť Tela. Je to veľké a ľudnaté mesto, v samom susedstve mesta, z ktorého vyšiel Kresťan. Človek už bol o Kresťanovi čosi počul. Lebo Kresťanov odchod z Mesta Skazy bol narobil mnoho ruchu, a veľa sa o ňom hovorilo, a to nielen v meste, v ktorom býval, ale začínalo to byť aj na niektorých iných miestach všeobecným predmetom rozprávania. Nuž tedy, pán Svetský Mudrák majúc o Kresťanovi akúsi známosť a vidiac jeho namáhavý chod a pozorujúc jeho vzdychy a zármutok a tomu podobné, hneď vedel, koho má pred sebou, a takto sa dal s ním do reči:
Svetský Mudrák: „Kde že, kde, môj kamarát? Kde ideš tak obtiažený?“
Kresťan: „Veru obtiažený a zdá sa mi, že obtiaženejší než vôbec kedy ktoré stvorenie bolo. A keď sa ma pýtate, kam idem, nuž poviem vám, pane. Idem tam k tej Tesnej Bráne, ktorá je tamto predo mnou.

 Lebo tam vraj – tak mi bolo povedané, - tam ma upravia na cestu, na ktorej budem zbavený svôjho ťažkého bremena.“
Svetský Mudrák: „A či máš ženu a deti?“
Kresťan: „Áno, ale som tak obtiažený bremenom, že sa im nemôžem radovať ako predtým, ba zdá sa mi, ako by som ich nemal.“
Svetský Mudrák: „A či ma poslúchneš, ak ti dám dobrú radu?“
Kresťan: „Ak je dobrá, poslúchnem, lebo práve dobrú radu veľmi potrebujem.“
Svetský Mudrák: „Tak by som ti radil, aby si sa čo najrýchlejšie zbavil svojho bremena, lebo skôr nebudeš mať v mysli pokoja, ani sa prv nebudeš môcť tešiť dobrodeniam požehnania Božieho, ktorými ťa obdaril.“
Kresťan: „Práve to je to, čo hľadám, zbaviť sa svojho ťažkého bremena, ale sám sa ho nemôžem sprostiť ani niet nikoho v našom kraji, kto by ho mohol sňať z mojich pliec. A preto idem touto cestou, jako som vám povedal, aby som bol sprostený svojho bremena.“
Svetský Mudrák: „Kto ti kázal isť touto cestou, aby si bol zbavený svojho bremena?“
Kresťan: „Muž, ktorý sa mi zdál byť ktosi veľmi veliký a ctihodný a ktorý sa menoval, ako sa pamätám, Evanjelista.“
Svetský Mudrák: Počujúc Svetský Mudrák tieto slová škarede zaklial a povedal: „To je zlá rada! Niet nebezpečnejšiej a namáhavejšej cesty na svete ako je tá, ktorou ťa upravil, a presvedčíš sa o tom, ak sa budeš držať jeho rady. A ako pozorujem, už si aj niečo z toho skúsil, lebo vidím na tebe blato Bahna Zúfalstva. A to bahno je iba začiatok strastí, ktoré sledujú tých, ktorí idú touto cestou. Počuj mňa, som starší ako ty. Čo ťa stretne na ceste, ktorou ideš, je únava, bolesť, hlad, nebezpečenstvá, nahota, meč, levi, draci, tma a jedným slovom - smrť, a kto vie, čo ešte! A to všetko je pravda, dokázaná mnohými svedectvami. A prečo by sa mal človek tak ľahkomyslne uvrhnúť do takého nebezpečenstva poslúchnuc cudzinca?"
Kresťan: „Dobre, pane; ale bremeno na mojom chrbte mi je o mnoho strašnejšie ako všetko to, čo ste spomenuli, áno, zdá sa mi, že by som nič nedbal, nech by ma čokoľvek stretlo na ceste, len keby som mohol dôjsť oslobodenia od svojho bremena.“
Svetský Mudrák: „Ako si prišiel najprv k svojmu bremenu?“
Kresťan: „Čítaním tejto knihy.“
Svetský Mudrák: „To som si myslel. Povodilo sa ti ako iným slabým ľuďom, ktorí pletúc sa do vecí, ktoré sú pre nich privysoké, náhle upadli do šialenstva, ako je tvoje, ktoré nielen že robí mužov nemužnými, ako to aj u teba pozorujem, ale ich aj ženie k zúfalým a odvážnym dobrodružstvám, len aby čosi dosiahli, ale sami nevedia, čo.“
Kresťan: „Ja viem, čo chcem: je to úľava od môjho bremena.“
Svetský Mudrák: „Ale prečo chceš hľadať úľavu toutou cestou vidiac, že sú na nej tak mnohé nebezpečenstvá? Zvlášt - len keby si mal trpezlivosť ma vypočuť! - keď ťa môžem poučiť, ako dosiahneš, po čom túžiš, bez nebezpečenstiev, do ktorých sa na tejto ceste uvrhneš. Áno, prostriedok je po ruke. A okrem toho, dokladám, že namiesto spomenutých nebezpečenstiev nájdeš mnoho bezpečnosti, priateľstva a spokojnosti.“
Kresťan: „Prosím vás, pane, zjavte mi to tajomstvo!“
Svetský Mudrák: „Dobre teda. Vidíš tamtú dedinu (a dedina sa volá Statočnosť), tam býva istý pán, ktorý sa volá Zákonnosť. Je to veľmi súdny pán a slovutný, ktorý vie pomôcť ľuďom od bremien, ako je tvoje a sňať ho z ich pliec.

 A podľa môjho vedomia už takto mnoho dobrého vykonal. Hej, a okrem toho vie i vyliečiť ľudí, ktorí následkom svojho bremena do istej miery sa pomiatli na rozume. Teda ku tomu pôjdeš, ako som povedal, a okamžite sa ti pomôže. Jeho dom neni ani na míľu odtiaľto, a ak by sám nebol doma, má syna, driečneho šuhaja, ktorý sa volá cudzím menom Civilizovanosť a slovensky: Vzdelanosť. Ten to môže - ako smiem povedať - zrovna tak vykonať, ako sám starý pán. Tam, hovorím ti, nájdeš úľavu od svojho bremena. A ak nemáš úmysel navrátiť sa do svôjho predošlého domova, čo by som ti však samozrejme neprial, môžeš poslať pre svoju ženu a pre svoje deti, aby prišli za tebou do tejto dediny, kde teraz stoja prázdne domy, z ktorých niektorý môžeš dostať za miernu cenu. Živnosť je tam tiež lacná a dobrá, a to, čo ťa bude robiť tým šťastnejším, je, že tam budeš mať počestných susedov, ktorí ťa budú mať v úcte a vo vážnosti.“
Tu Kresťan trochu zastal a rozmýšľal, ale hneď takto súdil: „Ak je to pravda, čo tento pán povedal, bude najmúdrejšie, keď prijmem jeho radu.“ A s tým takto ďalej hovoril:
Kresťan: „Pane, ktorou cestou sa dostanem k domu toho počestného človeka?“
Svetský Mudrák: „Či vidíš tamten vrch?“
Kresťan: „Áno, celkom dobre.“
Svetský Mudrák: „Ku tomu vrchu musíš ísť, a prvý dom, ku ktorému prídeš, je jeho.“
A tak opustil Kresťan svoju cestu a šiel hľadať pomoc v dome pána Zákonnosti. A hľa, keď prišiel až k samému vrchu, zdal sa mu tak vysoký a tiež strana, ktorá bola najbližšie ku ceste, visela tak hrozivo nad cestou, že sa Kresťan bál isť ďalej, aby sa mu vrch nejako nezvalil na hlavu. A preto zastal nevediac, čo má robiť. A ktomu i jeho bremeno sa mu videlo byť ťažším ako vtedy, keď išiel svojou cestou. A z vrchu tiež vyšľahovali ohnivé blesky (2. Mojž. 19,16; Žid. 12,18-21.), ktorých sa Kresťan bál, aby ho nespálili. A tak sa tu potil a triasol a teraz začal ľutovať, že prijal radu pána Svetského Mudráka. A v tom videl Evanjelistu, že ide proti nemu. A keď ho uvidel, začal sa červenať od hanby. A Evanjelista prichádzal bližšie a bližšie a príduc k nemu uprel na neho prísny a strašný pohľad a takto ho začal vyslúchať:
Evanjelista: „Čo tu robíš, Kresťan?“ No Kresťan nevedel, čo na to odpovedať, a preto stál pred ním chvíľu jako nemý.
 A vtedy zase povedal Evanjelista: „Či nie si ty ten človek, ktorého som to bol našiel plakať vonku pred múrami Mesta Skazy?“
Kresťan: „Áno, milý pane, ja som to.“
Evanjelista: „Či som ti nekázal isť cestou k tej Tesnej Bráne?“
Kresťan: „Áno, milý pane“, povedal Kresťan.
Evanjelista: „Ako je to potom, že si tak rýchle odbočil? Lebo už nejdeš tou cestou.“
Kresťan: „Stretol som sa s istým pánom hneď, ako som prešiel cez Bahno Zúfalstva, ktorý ma prehovoril, aby som v dedine tu predo mnou vyhľadal istého človeka, ktorý vraj môže sňať moje bremeno.“
Evanjelista: „Kto a aký to bol človek?“
Kresťan: „Vyzeral ako pán a mnoho mi všeličo hovoril až ma konečne dostal, že som poslúchol a tak som sem prišiel. Ale keď som uvidel tento vrch a videl som, ako visí nad cestou, okamžite som zastal, aby sa mi reku nezvalil na hlavu.“
Evanjelista: „A čo ti povedal ten pán?“
Kresťan „Pýtal sa ma, kam idem? A tak som mu povedal.“
Evanjelista: „A. čo na to povedal?“
Kresťan: „Pýtal sa ma, či mám rodinu? A povedal som mu. Ale reku som tak obtiažený bremenom, ktoré je na mojom chrbte, že sa im nemôžem tešiť ako predtým.“
Evanjelista: „A čo ti ďalej povedal?“
Kresťan: „Kázal mi, aby som sa rýchle zbavil svojeho bremena. A povedal som mu, že práve to je to, čo hľadám a že preto idem ku tamtej bráne, aby som dostal ďaľšie poučenie, ako sa dostať na miesto oslobodenia. A tu mi povedal, že on mi ukáže lepšiu cestu a kratšiu, ktorá neni spojená s toľkými ťažkosťami, ako je cesta, na ktorú ste ma vy, pane, upravili, ktorá cesta vraj – tak mi povedal - dovedie ťa k domu istého pána, ktorý vie sňať takéto bremená. A tak som mu uveril a uhol som sa z tej cesty na túto, ak by mi reku náhodou mohlo byť skoro uľahčené od môjho bremena. Ale keď som sem prišiel a videl som veci v skutočnosti, zastal som bojac sa nebezpečenstva. Ale teraz neviem, čo robiť.“
Evanjelista: „Stoj teda chvíľu, aby som ti oznámil, čo hovorí Boh.“ A tak stál a triasol sa. Vtedy mu povedal Evanjelista: „Hľaďte, aby ste neodbyli hovoriaceho! Lebo ak tamtí neušli odbyjúc toho, ktorý na zemi hovoril slová božského zjavenia, tým menej my, odvracajúci sa od toho, ktorý hovorí z neba“ (Žid. 12,25.). A ku tomu dodal: „Spravodlivý bude žiť z viery“ a: „Ak by sa späť utiahol, nemá v ňom záľúbenia moja duša“ (Žid. 10,38; Rim 1,17.). A uvedené slová hneď takto vysvetlil a na Kresťana obrátil: „Ty si ten človek, ktorý bežíš do takej záhuby. Ty si začal opovrhovať radou Najvyššieho a uťahovať svoju nohu z cesty pokoja a to skoro s odvážením sa do večného zatratenia.“
Keď to počul Kresťan, padol k jeho nohám ako mŕtvy zvolajúc: „Beda mne, lebo teraz istotne zahyniem!“ (Iz. 6,5.). No, vidiac to Evanjelista, uchopil ho za pravú ruku a povedal: „Každý hriech a každé rúhanie bude odpustené ľuďom“ (Mat. 12,31; 1. Ján 5,16); nebuď neveriaci, ale veriaci“ (Ján 20,27). Vtedy znovu obžil trochu Kresťan a vstal a triasol sa pred Evanjelistom ako prv.
A tu pokračoval Evanjelista a vravel: „Daj lepší pozor na to, čo ti poviem. Teraz ti ukážem, kto to bol, ktorý ťa zviedol, a taktiež kto bol ten, ku komu ťa poslal.
 Človek, ktorý sa s tebou zišiel, je istý Svetský Mudrák a právom sa tak menuje, z čiastky preto, lebo mu chutí iba učenie tohoto sveta, a preto aj vždy chodí do kostola do mesta Statočnosti a z čiastky preto, že to učenie má najradšej, lebo ho chráni pred krížom a pretože má takú telesnú povahu, preto hľadá prevrátiť moje cesty, hoci sú priame a dobré. Tri veci sú v rade toho človeka, ktoré sa ti musia oškliviť:
1. že ťa zviedol z cesty, ktorú som ti ukázal,
2. že ti chcel urobiť kríž nenávideným,
3. že obrátil tvoje nohy na cestu smrti.

Čo do prvého, oškliviť sa ti musí to, že ťa zviedol z cesty a menovite i to, že si sám na to pristal, lebo to je toľko ako zavrhnúť radu Božiu pre radu Svetského Mudráka. Pán hovorí: „Snažte sa vojsť tesnou bránou“, bránou to, ku ktorej som ťa poslal; „lebo tesná brána je a úzka cesta, ktorá vedie do života, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú“ (Mat. 7,13-14; Luk. 13,24.). Od tejto malej Tesnej Brány a z cesty, ktorá ku nej vedie, ťa zviedol ten bezbožník, a málo chýbalo, že by ťa bol doviedol do zahynutia. A preto nenáviď jeho odvrátenie ťa z cesty a maj sám seba v ošklivosti, že si ho poslúchol.
Čo do druhého, oškliviť sa ti musí jeho snaha urobiť ti kríž nenávideným, lebo krížu Kristovmu musíš dať prednosť pred pokladmi Egypta (Žid. 11,25-26.). A okrem toho ti povedal Pán slávy, že ktokoľvek by chcel zachrániť svoju dušu, stratí ju (Marek 8,35) a: Ak ide niekto ku mne a nemá v nenávisti svojho otca i svojej materi i svojej ženy i svojich detí i svojich bratov a sestier, ba ešte len aj svojej vlastnej duše, nemôže byť mojím učeníkom (Luk. 14,26.). A preto hovorím, že ak ti chce ktosi nahovoriť, že je to tvoja smrť, bez čoho - jako hovorí Pravda - nemôžeš dosiahnuť večného života, je to učenie zlé, ktoré sa ti musí oškliviť.
A po tretie nenávidieť musíš to, že upravil tvoje nohy na cestu, ktorá vedie k smrti. A preto aj musíš povážiť, ku komu ťa poslal, ako i to, jak bezvládna je to osoba oslobodiť ťa od tvojho bremena.
Ten, ku komu si bol poslaný hľadať úľavu, volá sa Zákonnosť a je synom terajšej otrokyne, ktorá je v otroctve i so svojimi deťmi (Gal. 4,22-25.), a je to tajuplným spôsobom tento vrch Sinai, ktorého si sa bál, že sa ti zvalí na hlavu. A tak teda, ak je ona i so svojimi deťmi v otroctve, ako potom môžeš od nich očakávať, že ťa oslobodia? A tak teda Zákonnosť neni v stave oslobodiť ťa od tvojho bremena. Ešte nikdy neoslobodil žiadneho človeka, ba ani nikdy neoslobodí. Nemôžeš byť ospravedlnený skutkami zákona, lebo skutkami zákona nemôže byť nikto na svete sprostený svojho bremena. A preto pán Svetský Mudrák je cudzinec a nepriateľ, a pán Zákonnosť je klamár. A čo do jeho syna, Civilizovanosti, či po našom: Vzdelanosti, je to napriek jeho usmievavým pohľadom a jeho galantnosti predsa len iba pokrytec a nemôže ti pomôcť.

Ver mi, že ten sprostý chlap s celým svojím krikom nič iného neobmýšľal, ako oklamať ťa o tvoje spasenie zvedúc ťa z cesty, na ktorú som ťa upravil.“
To rieknuc Evanjelista hlasno volal do neba o potvrdenie toho, čo povedal. A v tom hneď vyšli z vrchu, pod ktorým stál úbohý Kresťan, slová a oheň, čo bolo také strašné, že mu vlasy na hlave dupkom vstávali. A slová takto zneli: „Všetci, ktorí sú zo skutkov zákona, sú pod zlorečenstvom, lebo je napísané: ‚Zlorečený je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona, aby to činil‘.“ (Gal. 3,10; 5. Mojž. 27,26.).
A teraz už nič nečakal Kresťan ako smrť a počal žalostne nariekať a bedákať a zlorečil ešte len aj tej chvíli, v ktorej sa zišiel s pánom Svetským Mudrákom a sám seba volal tisícnásobným bláznom, že poslúchol jeho radu. A zároveň sa aj veľmi hanbil, keď pomyslel na to, že dôvody toho panáka, plynúce jedine z tela, mali na neho taký účinok, že ho primeli k tomu, aby opustil pravú cestu. A konečne obrátil sa zase na Evanjelistu s nasledujúcimi slovami:
Kresťan: „Pane, čo myslíte? Či je ešte nádej? Či sa smiem vrátiť a isť hore k Tesnej Bráne? Či nebudem preto odmietnutý, zavrhnutý, a či ma nepošlú preč s hanbou? Ľutujem, že som poslúchol radu toho človeka. A či môže byť odpustený môj hriech?“
Vtedy mu povedal Evanjelista: „Tvoj hriech je veliký, lebo ním spáchal si dvoje zlo: opustil si dobrú cestu, aby si šliapal zakázané chodníky. Avšak predsa ťa len prijme človek pri bráne, lebo žičí ľuďom. Len daj pozor – doložil, - aby si zase neodbočil a tak nezahnul na ceste, keď by sa čo len trochu zanietil jeho hnev“ (Žalm 2,12.).
Vtedy sa schystal Kresťan, aby sa vrátil späť. A Evanjelista bozkajúc ho najprv, usmial sa mu a poručil ho Bohu. Tak išiel ponáhľajúc sa a na ceste ani neoslovil nikoho, ani keď sa ho niekto niečo pýtal, neodpovedal. Šiel ako človek, ktorý po celý ten čas stúpal po zakázanej pôde, a nemohol sa nijakým činom cítiť bezpečný, až zase ocitol sa na ceste, ktorú bol opustil, aby nasledoval radu pána Svetského Mudráka. A tak behom času dostal sa Kresťan ku bráne. A nad bránou bolo napísané: „Klepte a otvorí sa vám!“ (Mat. 7,7). A klepal tedy viac než raz alebo dva a vravel:

„Či smiem vstúpiť? Či otvoríš
mne biednemu, pane? Lebo
hriech som spáchal. Odpusť! Vložíš
v ústa chválu. - Uprav v nebo!“

Konečne vyšla k bráne vážna osoba, zvaná Dobroprajný, ktorý sa zdnuká pýtal, kto je, odkiaľ ide a čo chce?
Kresťan: „Som úbohý, obtiažený hriešnik. Idem z Mesta Skazy, ale idem na vrch Sion, aby som uniknul budúcemu hnevu.

A keďže mi bolo povedané, že touto bránou ta vedie cesta, nuž rád by som vedieť, pane, či ste ochotný vpustiť ma dnu?“
Dobroprajný: „Som ochotný zo srdca“, riekol otvoril bránu.
A keď vchádzal Kresťan, človek ho rýchle postrčil. A keď sa Kresťan pýtal, čo to znamená, povedal mu: „Neďaleko tejto brány je postavený pevný hrad, ktorého veliteľom je Belzebub, odkiaľ on i tí, ktorí sú s ním, strieľajú šípy do tých, ktorí prichádzajú k tejto bráne, aby ak by bolo možné zomreli prv, než by mohli vstúpiť do brány.“
Vtedy povedal Kresťan: „Radujem sa i trasiem sa.“ A keď potom vošiel, pýtal sa ho človek od brány, kto mu sem ukázal cestu?
Kresťan: „Evanjelista mi kázal isť sem a klepať - ako som aj urobil - a riekol, že vy, pane, mi poviete, čo mám robiť.“
Dobroprajný: „Otvorené dvere sú pred tebou, a nikto ich nemôže zavrieť" (Zjav. 3,8).
Kresťan: „Teraz začínam žať dobrodenia svojej odvahy.“
Dobroprajný: „Ale ako je to, že sám ideš?“
Kresťan: „Lebo žiaden z mojich susedov nevidel svojho nebezpečenstva, ako som ja svoje videl.“
Dobroprajný: „Či niekto z nich vedel o tom, že sem ideš?“
Kresťan: „Áno, moja žena a moje deti ma hneď videli a volali za mnou, aby som sa vrátil. Aj niektorí z mojich susedov stáli kričiac a volajúc, aby som sa vrátil. Ale ja som si prstami zapchal uši a šiel som svojou cestou.“
Dobroprajný: „Ale či nikto z nich nešiel za tebou prehovoriť ťa, aby si sa vrátil?"
Kresťan: „Áno, obidvaja, Vzpúrny a Povoľný; ale keď videli, že ma neprehovoria, Vzpurný sa vrátil nadávajúc mi; ale Povoľný išiel so mnou kúsok cesty.“
Dobroprajný: „Nuž a prečo neprišiel až sem?“
Kresťan: „Šli sme skutočne spolu, až sme prišli k bahnu Zúfalstva, do ktorého sme aj náhle a znenazdania upadli. Tu stratil môj sused Povoľný odvahu a nechcel sa odvážiť ďalej. Preto dostanúc sa zase von na stranu, ktorá bola najbližšie k jeho domovu, riekol mi, že si môžem mať sám i za neho tú krásnu zem. A tak sme sa rozišli; on šiel za Vzpúrnym a ja ku tejto bráne.“
Dobroprajný: Vtedy vetil Dobroprajný: „Hej, úbohý človek, či mu je nebeská sláva tak málo hodna, že ju necení ani toľko, aby sa odvážil a podstúpil pre ňu niekoľko ťažkostí?“
Kresťan: „Áno, pravda je, čo som povedal o Povoľnom a keby som mal aj o sebe povedať celú pravdu, bude sa videť, že nie som lepší od neho. Lebo je síce pravda, že on šiel späť do svôjho domova, ale i ja som sa odvrátil a šiel som cestou smrti, zvedený súc ta telesnými dôvodmi akéhosi pána Svetského Mudráka.“
Dobroprajný: „Čo nepovieš! Teda i ten sa s tebou zišiel a chcel, aby si hľadal úľavu u pána Zákonnosti. Obidvaja sú velikí klamári. Ale či si ozaj prijal jeho radu?“
Kresťan: „Veru prijal, nakoľko som smel.

Išiel som vyhľadať pána Zákonnosť, až keď som prišiel pod vrch, ktorý stojí pri jeho dome a zdalo sa, že sa mi zvalí na hlavu, to ma primalo zastať.“
Dobroprajný: „Ten vrch už bol mnohým smrťou, aj bude ešte mnohým. Dobre, že si unikol, lebo ináč by ťa bol rozdrvil.“
Kresťan: „Veru skutočne neviem, čo by sa tam bolo so mnou stalo, keby sa šťastnou náhodou zase nebol so mnou zišiel Evanjelista vtedy, keď som stál v najväčších úzkostiach, raz nevediac, čo si počať. Bolo to Božie milosrdenstvo, že zase prišiel za mnou, lebo ináč by som nikdy nebol sem prišiel. No, teraz som už tu, taký, aký som, ale pravda skôr hoden zomrieť tam pod tým vrchom ako takto stáť a hovoriť so svojím pánom. No, jaká to milosť pre mňa, že napriek tomu dovolené mi je sem vstúpiť!“
Dobroprajný: „Nenamietame ničoho proti nikomu, hoci aj ten a onen popáchali všetko to, čo popáchali prv, než sem prišli. Nikto nebude vyvrhnutý, kto príde. Preto, milý Kresťan, poď so mnou kúsok cesty a poučím ťa o ceste, ktorou musíš isť. Hľaď tu pred sebou - či vidíš túto úzku cestu? To je tá cesta, ktorou musíš isť. Nasypaná je a vyšliapaná patriarchami, prorokmi, samým Kristom a jeho apoštolmi a je rovná jako šnúra. Tou cestou musíš isť“ (Ján. 14,6; Iz. 30,21; 5. Mojž. 5,32.).
Kresťan: „Ale či tam niet odbočiek alebo okľúk, pre ktoré by neznámy mohol stratiť svoju cestu?“
Dobroprajný: „Áno, od cesty odráža sa mnoho ciest, ale tie sú všetky krivé a široké; no, pravú cestu od prevrátenej rozoznáš tak, že jedine pravá cesta je priama a úzka“ (Mat. 7,13.).
Potom som videl v svojom sne, že Kresťan sa i jeho pýtal, či by mu nemohol pomôcť od jeho bremena, ktoré bolo na jeho chrbáte. Lebo doteraz ešte sa ho nebol mohol sprostiť ani ho sám bez pomoci nijakým činom nemohol zložiť.
A človek mu povedal: „Čo do tvojho bremena, len ho spokojne nes, až prídeš na miesto vyslobodenia; lebo tam samo od seba spadne z tvojho chrbáta.“
Vtedy sa vzchopil Kresťan, podpásal svoje bedrá a chystal sa na svoju cestu. Dobroprajný mu ešte povedal, že v nejakej vzdialenosti od brány príde k domu Vykladača na toho dvere má vraj zaklepať, a ten že mu ukáže veliké veci. Potom sa odobral Kresťan od svojho priateľa, ktorý mu prial šťastnú cestu.

KAPITOLA IV.

A tak išiel, až prišiel k domu Vykladača.
Tam klepal znovu a znovu, až konečne vyšiel ktosi ku bráne a pýtal sa, kto je?
Kresťan: „Pane, som pocestný, a istý známy dobrotivého pána tohoto domu mi kázal zastaviť sa tu na svoj prospech a tak tedy by som rád hovoril s domácim pánom.“ Vtedy zavolal pána domu, ktorý prišiel o chvíľu za Kresťanom a pýtal sa ho, čo by rád?
Kresťan: „Pane, som človek, ktorý ide z Mesta Skazy na vrch Sion, a človek, ktorý stojí pri bráne na počiatku tejto cesty, mi povedal, že ak sa tu zastavím, že mi ukážete veliké veci, ktoré mi vraj budú prospešné na mojej ceste.“
Vtedy mu riekol Vykladač: „Vojdi dnu! Ukážem ti veci, ktoré ti budú veľmi prospešné.“ Potom rozkázal svojemu sluhovi, aby zažal sviečku, a Kresťanovi povedal, aby ho nasledoval, a tak ho doviedol do zvláštneho príbytku (chyže) a svojmu sluhovi kázal otvoriť akési dvere. Keď ich otvoril, Kresťan videl obraz istej veľmi vážnej osoby, obraz, ktorý visel na stene. Vyzeral takto: oči mal obrátené do neba a v ruke mal najlepšiu knihu na svete, zákon pravdy bol napísaný na jeho rtoch a svet mal za chrbtom. Stál, akoby s ľuďmi hovoril a nad jeho hlavou visela zlatá koruna.
Vtedy povedal Kresťan: „Čo to má znamenať?“
Vykladač: „Človek, ktorého predstavuje obraz, je jeden z tisícich, ktorý plodí deti (1. Kor. 4,15.), rodí ich v bolestiach (Gal. 4,19.) a sám ich chová, keď sa narodia na svet (1. Tes. 2,7.). A ako vidíš, že má zrak obrátený do neba a má najlepšiu knihu v ruke a zákon pravdy napísaný na svojich rtoch, to ti hovorí, že jeho úlohou je poznať a odhaliť hriešnikom temné veci, práve jako ho aj vidíš stáť, ako by hovoril s ľuďmi. A ako vidíš, že svet je zahodený za jeho chrbát a že nad jeho hlavou visí koruna, to ti ukazuje, že za nič si nepokladajúc vecí tohoto sveta a opovrhujúc nimi (Fil. 3,13.) pre lásku, ktorú má k službe svojho Pána, je si istý, že v budúcom svete bude mať za odmenu slávu.“ K tomu ešte doložil Vykladač: „Obraz som ti ukázal v prvom rade preto, lebo človek, ktorého je to obraz, je jediný muž, ktorého Pán miesta, kam ideš, oprávnil byť tebe za vodcu vo všetkých ťažkostiach, ktoré ťa asi stretnú na ceste. Preto daj dobrý pozor na to, čo som ti ukázal, a dobre si pamätaj, čo si videl, aby si sa nezišiel na ceste s nejakými ľuďmi, ktorí by ti predstierali, že ťa dobre povedú, a ktorých cesta predsa len vedie dolu k smrti.“
Potom ho pojal za ruku a zaviedol ho do veľmi velikej dvorany, ktorá bola plná prachu, lebo nebola nikdy zametaná. Keď sa Kresťan chvíľu po nej poobzeral, zavolal Vykladač sluhu, aby zametal. Keď sluha začal zametať, prach sa tak začal víriť, že sa tam Kresťan skoro zadusil. Vtedy povedal Vykladač dievčine, ktorá tam stála, aby doniesla vody a pokropila chyžu. Keď to urobila, chyža sa vymietla a vyčistila až milá vec.
Vtedy riekol Kresťan: „Čo to znamená?“
Vykladač odpovedal: „Táto dvorana je srdce človeka, ktorý ešte nikdy nebol posvätený sladkou milosťou evanjelia. Prach je jeho prirodzený hriech a jeho vnútorná skazenosť, ktorá poškvrnila celého človeka. Ten, kto najprv začal zametať, je zákon. Ale tá, ktorá doniesla vodu a pokropila chyžu je evanjelium.

A ako si videl, že akonáhle tamten začal zametať, hneď sa prach tak víril, že mu nebolo možné vymiesť chyžu, ale že si sa prachom skoro zadusil, to ti ukazuje, že zákon, namiesto aby svojím pôsobením očistil srdce od hriechu, ho iba oživuje, dodáva mu sily a rozmnožuje ho v duši práve tým, že ho odkrýva a zakazuje, keďže zákon nedáva sily udusiť hriech“ (Rim. 5,20; 7, 5, 6, 9; 1. Kor. 15,56.).
A zase, ako si videl dievčinu kropiť chyžu vodou, na čo sa potom chyža dala vyčistiť až milá vec, to ti ukazuje, že keď sa evanjelium so svojím sladkým a vzácnym vplyvom dostane do srdca, vtedy, hovorím, zrovna jako si videl dievčinu, že svojím kropením uložila prach, zrovna tak viera premáha a dusí hriech, robí srdce čistým a nasledovne aj súcim za príbytok Kráľa slávy“ (Ján 15,3; Ef. 5,26; Sk. 15,9; Rim. 16,25-26; Ján 14,21-23.).
Ďalej som videl v svojom sne, že ho Vykladač pojal za ruku a zaviedol do chyžky, kde sedelo dvoje malých detí, každé na svojom stolku. Meno staršieho bolo Náruživý , mladšieho Trpezlivý. Náruživý sa videl veľmi nespokojný, Trpezlivý však veľmi pokojný a tichý. Vtedy sa pýtal Kresťan, prečo je Náruživý taký nespokojný? Vykladač mu odpovedal: „Ich vychovávateľ chce, aby na svoje najlepšie veci dočkal do začiatku budúceho roku, ale on chce mať všetko hneď teraz. No, Trpezlivý je ochotný čakať.“
Potom som videl, že ktosi prišiel k Náruživému a doniesol mu vrece pokladov a vysypal ich k jeho nohám, ktoré to poklady bral Náruživý do rúk, kochal sa v nich a vysmieval sa Trpezlivému. No, trvalo to iba chvíľu, a milý Náruživý premárnil všetko, tak že mu nič nezostalo, iba handry.
Vtedy povedal Kresťan Vykladačovi: „Vylož mi to jasnejšie!“
A tak mu povedal Vykladač: „Títo dvaja chlapci sú figúry čiže obrazy. Náruživý je obrazom ľudí tohoto světa; Trpezlivý je obrazom ľudí sveta budúceho. Lebo jako tu vidíš, Náruživý chce mať všetko teraz, tohoto roku, to jest na tomto svete; takí sú ľudia tohoto sveta: všetko svoje dobré musia mať teraz; nevedia čakať do budúceho roku (t. j. do budúceho sveta), na podiel svojeho dobrého. Porekadlo: „Lepší vrabec v hrsti ako zajac v chrasti“ im platí viac ako všetky božské svedectvá o dobrom budúceho sveta. Avšak ako si videl, že rýchle všetko premárnil a nezachoval si na teraz ničoho, iba handry, tak to bude so všetkými takými ľuďmi na konci tohoto sveta.“
Vtedy povedal Kresťan: „Teraz vidím, že Trpezlivý je ozaj múdry a rozumný a to pre všeličo, a najprv preto, že čaká na to najlepšie a potom aj preto, že chce mať svoju slávu, keď iní už budú mať iba handry.“
Vykladač: „Áno, a k tomu ešte môžeš dodať i to, že sláva budúceho sveta nikdy nepominie (1. Petra 5,4.), kým poklady tohoto sveta rýchle zmiznú (1. Kor. 7,31.). Náruživý tedy nemal toľko príčiny smiať sa Trpezlivému preto, že mal prv svoje dobré.

Skôr sa bude môcť smiať Trpezlivý Náruživému, lebo si svoje najlepšie zachoval naposledy. Prvšie musí dať miesto poslednému, preto posledné má svoju budúcnosť, ale posledné už nedá ničomu svojho miesta, lebo po ňom niet už ničoho, čo by mohlo nasledovať. A preto ten, kto najprv dostal svoj diel, musí mať čas, potroviť ho; ale ten, kto má naposledy svoj diel, musí ho mať trvale. Preto bolo povedané boháčovi: ‚Ty si vzal svoje dobré vo svojom živote a Lazar podobne zlé; a tak teraz sa on sa tu teší, a ty sa mučíš‘.“
Kresťan: „Dľa toho pozorujem, že neni najlepšie žiadať si terajšie veci, ale radšej čakať na budúce.“
Vykladač: „Pravdu si riekol; lebo veci, ktoré sa vidia, sú dočasné, ale tie, ktoré sa nevidia, sú večné (2. Kor. 4,18.). No, hoci je tomu tak, predsa len väčšina ľudí ináč zmýšľa. Terajšie časné veci a naša telesná chuť sú si veľmi blízki susedia; a zase budúce veci a naše telesné zmýšľanie sú si navzájom veľkí cudzinci, a preto sa časné veci a telesná chuť tak rýchle spriatelia a si tak dobre rozumejú, a zase preto je medzi budúcimi vecmi a telesným zmýšľaním tak veliká priepasť.“
Potom som videl v svojom sne, že Vykladač pojal Kresťana za ruku a zaviedol ho na miesto, kde vedľa steny horel oheň. A ktosi stál pri ohni a neprestajne lial do neho množstvo vody, aby ho vyhasil. Avšak oheň horel vyššie a horúcejšie.
Vtedy sa pýtal Kresťan: „Čo to znamená?“
Vykladač odvetil: „Oheň je dielo milosti, konané v srdci. Ten, kto leje na oheň vodu chcúc ho vyhasiť je diabol. Ale že vidíš oheň napriek tomu horeť vyššie a horúcejšie, vedz tedy aj príčinu toho. A tak ho okolo zaviedol za stenu, kde videl človeka s nádobou oleja v ruke, z ktorého aj on neprestajne, avšak tajne, lial do ohňa.
Tu sa pýtal Kresťan, čo to znamená?
Vykladač mu odpovedal: „To je Kristus, ktorý neprestajne olejom svojej milosti udržuje už raz započaté dielo v srdci. Takým činom napriek všetkému diablovmu namáhaniu sa zostávajú duše Jeho ľudu v milosti. A to, že si videl človeka stáť za stenou a tak udržovať oheň, ťa učí, že človeku, nachádzajúcemu sa v pokušení, je ťažko videť, ako toto dielo milosti je udržované v jeho duši“ (2. Kor. 12,9.).
Aj to som videl, že ho Vykladač zase pojal za ruku a zaviedol ho na utešené miesto, kde stál nádherný a statný palác, krásny na pohľad, ktorý keď uvidel Kresťan, veľmi sa zaradoval. A tiež videl, že na vrchu, na streche paláca, prechádzali sa akési osoby, ktoré boli všetky oblečené v zlate.
Tu sa pýtal Kresťan: „Či ta smieme vojsť?“
A Vykladač ho pojal a zaviedol proti dverám paláca.

A hľa, pri dverách stálo množstvo ľudí, ktorí chceli vojsť dnu, ale nesmeli. A zase neďaleko odo dvier sedel aj nejaký človek za stolom, ktorý mal pred sebou knihu, atrament a pero, aby zapísal meno toho, kto by mal dnu vstúpiť. A tiež videl, že na ceste, vedúcej ku dverám, stálo mnoho mužov v zbroji, a boli rozhodnutí ublížiť a uškodiť, ako len mohli, každému, kto by chcel vojsť. To trochu zarazilo Kresťana. Ale konečne, keď všetci ustúpili od strachu pred ozbrojencami, videl Kresťan akéhosi, na pohľad veľmi hrdinského muža, ktorý šiel a pristúpil k zapisovateľovi a riekol mu: „Zapíšte moje meno, pane!“ A keď zapísal, videl človeka, že vytiahol svôj meč a položil si oceľovú prilbu na hlavu a potom rútil sa smerom ku dverám a vrhol sa na ozbrojencov, ktorí sa besne do neho pustili a smrteľne na neho dobíjali. No, človek sa nedal zastrašiť, ale ukrutne rúbal a sekal dávajúc v pravo i v ľavo smrteľné rany. A keď tak i dostal i rozdal mnoho rán tým, ktorí sa pokúsili zahatiť mu do vnútra cestu, presekal sa cez nich cez všetkých a predral sa do paláca. Na to bolo počuť ľúbezný hlas tých, ktorí boli dnu, jako i tých, ktorí sa ta prechádzali na vrchu paláca, a vraveli:

„Vojdi, vojdi do paláca bránou,
víťaz, a dostaneš večnú slávu.“

A tak vošiel a bol oblečený do rúcha, jaké mali oni. Tu sa usmieval Kresťan a povedal: „Ba veru, zdá sa mi, že viem, čo to znamená. Ale nech už teraz idem ďalej!“
„Ešte nie“, povedal Vykladač, „až ti ukážem niečo viac, a potom môžeš ísť svojou cestou.“ Tak ho zase len pojal za ruku a zaviedol do veľmi tmavej komory, kde sedel človek v železnej klietke.
Človek bol na pohľad veľmi smutný; oči mal sklopené k zemi, ruky zopäté a vzdychal, ako by mu chcelo srdce puknúť. Tu sa pýtal Kresťan: „Čo to znamená?“ A Vykladač mu kázal, aby sa dal sám s človekom do reči.
Vtedy povedal Kresťan človeku: „Čo si ty?“ Človek odpovedal: „Som, čo som kedysi nebol.“
Kresťan: „A čo si bol kedysi?“
Človek: „Bol som kedysi statný a mnohosľubný vyznavač (Luk. 8,13.), ako v svojich vlastných očiach, tak i v očiach iných. Bol som - ako som sa domnieval - súci do nebeského mesta a radoval som sa vtedy aj len pri pomyslení, že sa ta dostanem.“
Kresťan: „A čože si teraz?“
Človek: „Teraz som zúfalec a zatvorený som v zúfalstve, ako v tejto železnej klietke.

Nemôžem viac z neho, ach, teraz už nemôžem!“
Kresťan: „Ale jako si sa dostal do toho položenia?“
Človek: „Prestal som bdieť a byť triezvy; pustil som svojim zlým žiadostiam uzdu, hrešil som proti Svetlu Božieho Slova a proti dobrotivosti Boha: zarmútil som Svätého Ducha, a odišiel odo mňa. Pokúšal som diabla, a prišiel ku mne. Popudzoval som Boha k hnevu, a opustil ma; tak som zatvrdil svoje srdce, že sa už nemôžem kajať“ (Iz. 63,17.).
Vtedy riekol Kresťan Vykladačovi: „Ale či nieto nádeje pre človeka, ako je tento?“ „Opýtaj sa ho!“ povedal Vykladač. Tak tedy znovu sa opýtal Kresťan: „Či už niet pre teba nádeje, lež musíš byť uväznený v železnej klietke zúfalstva?“
Človek: „Neni už, neni viac žiadnej nádeje.“
Kresťan: „Prečo nie? Syn Požehnaného je veľmi ľútostivý.“
Človek: „Ja som Ho znovu sebe križoval (Žid. 6,6.). Pohrdol som Jeho osobou (Luk. 19,4.), pohrdol som jeho spravedlnosťou; jeho svätú krv som mal vec za nečistú rúhal som sa Duchu milosti (Žid.10,28-29.) a preto som sa vylúčil zo všetkých zasľúbení, a teraz mi nezostáva nič iné, iba hrozby, desné hrozby istotného súdu a spravedlivej pále hnevu, ktorý ma bude žrať ako protivníka.“
Kresťan: „Ale prečo si sa uvrhol do takého nešťastia?“
Človek: „Pre svoje zlé žiadosti, rozkoše a pre zisk tohoto sveta. Sľuboval som si mnoho radostí a pôžitku z tých vecí, ale teraz ma každá z nich hlodá jako ohnivý červ“ (Iz. 66,24; Marek 9,44.).
Kresťan: „Ale či sa už teraz nemôžeš kajať a obrátiť?“
Človek: „Boh mi odoprel pokánie; jeho slovo mi viac nedáva povzbudenia veriť, áno, On sám ma zatvoril do tejto železnej klietky, a nemohohli by ma ztadeto vypustiť ani všetci ľudia na svete. Ó, večnosť, večnosť! Ako mám zápasiť s biedou a s mukami, ktoré budem museť trpeť raz vo večnosti!“
Vtedy povedal Vykladač Kresťanovi: „Dobre si zapamätaj biedu a nešťastie človeka, a nech ti je to na večnú výstrahu!“
Kresťan: „Je to veru hrozné, a nech mi sám Boh pomáha bdieť a byť triezvy a modliť sa, aby som vyhol tomu, čo uvrhlo človeka do takého nešťastia. Pane, či neni už čas, aby som išiel ďalej svojou cestou?“
Vykladač: „Počkaj, ukážem ti ešte čosi, a potom už môžeš isť ďalej.“
Tak zase pojal Kresťana za ruku a zaviedol ho do spálne, kde ktosi vstával z postele a obliekajúc sa triasol sa ako osyka.
Vtedy povedal Kresťan: „Prečo sa človek tak trasie?“
Vykladač kázal človeku, aby povedal Kresťanovi, prečo sa tak trasie. Vtedy začal vravieť a rozprával: „Ako som spal tejto noci, snívalo sa mi, že nebo razom náramne zčervenelo (Zjav. 6,12.), a k tomu tak strašne hrmelo a blýskalo sa, že už viac ani nemohlo, tak že prišiel na mňa smrteľný strach. A jako som hore pozrel v svojom sne, videl som, že víchor hnal oblaky neobyčajnou rýchlosťou. Na to som počul mohutný zvuk trúby (Mat. 24,31; Ján 5,28-29; 1. Kor. 15,52; 1. Tes. 4,16.) a videl som sedieť na oblaku, Toho ktorého sprevádzalo tisíce nebešťanov. Všetci prichádzali v plápolajúcom ohni (Júda 14,15; II. Tes. 1,8; Dan. 7,10, 13.), áno, i nebesia boli v plameňoch. Vtedy som počul hlas, ktorý hovoril: „Mŕtvi, vstaňte a poďte k súdu!“ V tom praskali skaly, hroby sa otvárali, a mŕtvi, ktorí v nich boli, vstávali. Jedni z nich boli náramne radostní a hľadeli hore, a Jedni zase hľadali ukryť sa niekde pod vrchmi (Zjav. 6,15-16.). Vtedy som videl muža, ktorý sedel na oblaku, že otvoril knihu a rozkázal svetu, aby predstúpil bližšie (Zjav. 20,11-13). No, vychádzal zdola strašný plameň a šľahal pred neho, a tak bola medzi ním a nimi slušná medzera jako medzi sudcom a odsúdencami, ktorí stoja za ohradou. Taktiež som počul sedacieho na oblaku, že slávnostne rozkázal tým, ktorí ho sprevádzali, povediac: „Zhromaždite kúkoľ, plevy a strnidlo a hoďte to do horiaceho jazera!“ (Mat. 3,12-13, 30; Mat4.). A v tom otvorila sa bezodná priepasť, práve v bezprostrednej blízkosti miesta, na ktorom som stál, a z tlamy priepasti vyvalil sa veľký dym, a vychrlilo sa množstvo žeravého uhlia, a bolo ztade počuť desné zvuky. Tým istým osobám tiež povedal sediaci na oblaku: „Zhromaždite moju pšenicu do sypárne!“ (Luk. 3,17.). A v tom som videl, ako mnohých vytrhli a odniesli do oblakov, ale ja som bol zanechaný (Jer. 8,20; I. Tes. 4,16-17; Mat. 24,40-41.). Tu som sa tiež hľadal ukryť, ale nemohol som, lebo človek, ktorý sedel na oblaku, stále hľadel na mňa, a k tomu mi prišli na um i moje hriechy, a moje svedomie ma obviňovalo na všetky strany, a na to som sa zobudil zo svojho sna.“
Kresťan: „Ale prečo ti to bolo také strašné, to čo si videl?“
Človek: „Nazdal som sa, že nastal súdny deň, a že som nebol naň hotový. Ale najstrašnejšie mi bolo to, že anjeli zobrali mnohých a mňa zanechali, a tiež i to, že pekelná priepasť sa zrovna predo mnou otvorila.

Ktomu ma i moje svedomie obviňovalo, a - ako som sa nazdal - sudca mal vždy oko na mňa obrátené, a na jeho tvári bolo vidieť hnev.“
Vtedy povedal Vykladač Kresťanovi: „Či si uvážil všetky tieto veci?“
Kresťan: „Áno, a naplnili ma nádejou i strachom.“
Vykladač: „Tak tedy si to dobre pamätaj, aby ti to bolo ostňom, pobádajúcim ťa napred na cestu, ktorou musíš isť.“
Vtedy počal Kresťan opasovať svoje bedrá a chystať sa na svoju cestu.
A Vykladač mu povedal: „Tešiteľ nech je vždy s tebou, milý Kresťan, a nech ťa vedie cestou, ktorá vedie do toho mesta!“ Tak išiel Kresťan svojou cestou a vravel poťahom na Vykladača:

Videl som tu veci zriedkavé a vzácne,
prospešné, však strašné, utvrdzujúce ma
v tom, čo v mene Božom započal som vážne.
Preto rozumejúc veciam nech vždy myslím na ne.
Tebe však za poučenie chcem byť vďačný, pane.

KAPITOLA V.

A potom som videl v svojom sne, že cesta, ktorou bolo Kresťanovi treba ísť, bola ohradená z oboch strán múrom, ktorý sa menoval Spasenie (Iz. 26,1; 35,8; 60,18.). Touto cestou bežal Kresťan so svojím bremenom, no, nie bez veľkých ťažkostí, pre ťarchu, ktorá tlačila jeho plecia. A tak bežal, až prišiel na akési návršie, a na tom návrší stál kríž, a trochu nižšie na úpätí, bol hrob. A videl som vo svojom sne, že práve vtedy, keď prišiel Kresťan ku krížu, odviazalo sa bremeno z jeho pliec a spadlo z jeho chrbta a kotúlalo sa, až sa dokotúľalo do otvoreného hrobu a zmizlo v ňom tak, že som ho viac nikdy nevidel (I. Petra 2,24; Rim. 8,2.). Vtedy sa veľmi radoval Kresťan a s blaženým pocitom v srdci povedal: „Svojím utrpením mi dal odpočinutie a život svojou smrťou.“ A tak stál ticho chvíľu a hľadel a divil sa. Lebo ho to tak prekvapilo, že nemohol sa dosť nadiviť, že tak púhym pohľadom na kríž zbavený bol svojho bremena. A tak hľadel a hľadel, až pramene v jeho hlave spustili vodu po jeho lícach (Zach. 12,10.). A jako tak stál hľadiac a slziac, hľa, prišli k nemu tri skvejúce sa postavy a pozdravili ho slovami: „Pokoj ti!“ Prvá ešte doložila: „Odpustené sú ti hriechy.“ (Marka 2,5; Luk. 7,48.). Druhá zvliekla z neho jeho handry a obliekla ho do premenného rúcha slávnostného, a tretia mu vtlačila znamenie na čelo (Zjav. 7,3; Ef. 1,13.) a dala mu listinu (rollu) s pečaťou, na ktorú listinu vraj má hľadeť, keď pobeží, a že ju má oddať pri nebeskej bráne. Keď odišli postavy, Kresťan trikrát poskočil od radosti a idúc spieval si:

Potiaľto som úpel pod bremenom hriechu.
V žiali tom nemohol nik dať mi útechu.
No, hľa tu pod krížom - ó, blažené miesto!-
sobody a blaha hojne pre mňa jesto!
Až tu padlo ťažké bremeno mi z väzov,
a roztrhalo sa tisíce povrazov.
Požehnaný kríž! Požehnaný hrob!
Áno, požehnaný, ktorý za mňa trpel
bolesti v porobe!

Potom som videl v svojom sne, že tak putoval ďalej, až zišiel do doliny, kde kúsok od cesty videl tuho spať troch mužov, ktorí mali putá na nohách. Jednému z nich bolo meno Hlupák, druhému Leňoch a tretiemu Odvážlivec.
Kresťan vidiac ich ležať v takom stave, šiel ku nim, ak by ich vraj mohol zobudiť, a volal: „Ste ako tí, ktorí spia na prostred mora a jako tí, ktorí spia na vrchole stožiara (Prísl. 23,34.), lebo pod vami je Mŕtve more, priepasť, ktorá nemá dna. Zobuďte se teda a poďte ztadiaľto! Poslúchnite ma, a pomôžem vám i z vašich želiez!“ Aj to im povedal, že ak ich tam nájde ten, ktorý obchádza jako revúci lev, že ich istotne roztrhá na kusy a požere. No, oni vyvalili na neho oči a odpovedali asi takto.

 Hlupák povedal: „Nevidím žiadneho nebezpečenstva.“ Leňoch: „Len ešte trochu si pospať!“ A Odvážlivec povedal: „Ako si kto postele, tak bude ležať.“ Tak si len zase ľahli spať, a Kresťan šiel svojou cestou, ale ho to rmútilo, že ľudia, nachodiaci sa v takom nebezpečenstve, si tak málo vážili jeho lásky, ktorý sa tak ochotne ponúkal im pomôcť zobúdzajúc a radiac im i chcúc ich vyprostiť z ich želiez.
A jako tak zarmútený o tom myslel, zazrel dvoch mužov, ktorí sa na ľavej strane úzkej cesty spúšťali cez múr, a bežali, aby ho dohonili. Jednému bolo meno Formalista a druhému Pokrytec. A jako som povedal, priblížili sa k nemu, a on takto začal s nimi rozhovor.
Kresťan: „Páni, odkiaľ a kam idete?“
Formalista a Pokrytec: „Narodili sme sa v krajine Márnej Chvály a ideme na vrch Sion, aby sme dosiahli slávy.“
Kresťan: „Prečo ste nevošli bránou, ktorá je na začiatku cesty? Či neviete, že je napísané, že ten, kto nevchádza dverami, ale prechádza inokade, je zlodej a zbojník?“ (Ján 10,1).
Formalista a Pokrytec: „Všetci naši krajania považujú za veľkú zachádzku ísť až tam ku tej bráne, aby tak potom cez ňu prešli na cestu, a preto si obyčajne skrátia a prelezú cez múr, ako sme aj my urobili.“
Kresťan: „Ale či to nebude považované za priestupok proti Pánovi mesta, do ktorého ideme, keď takto rušíte zjavnú jeho vôľu?“
Formalista a Pokrytec: „Nad tým si ty nemusíš lámať hlavu, lebo to, čo robíme, je stará obyčaj, a keby bolo treba, mohli by sme podať svedoctvá a dôkazy, že tak už iní pred nami viac než tisíc rokov tak robili.“
Kresťan: „Ale či to, čo robíte, obstojí aj pred zákonom?“
Formalista a Pokrytec: „Nazdáme sa, že obyčaj tak dlhého trvania, ktorá trvá viac ako tisíc rokov, bude bezotázne teraz nestranným sudcom uznaná za vec zákonnú. A okrem toho, - riekli -, keď sme len na ceste, čo na tom, ako sme sa na ňu dostali? Keď sme na nej, sme na nej. Aj ty si len na tej istej ceste, ktorý - ako pozorujeme - prišiel si na ňu cez bránu, a my sme tiež na ceste, ktorí sme preliezli cez múr. V čom si ty tedy na tom lepšie ako my?“
Kresťan: „Ja idem podľa predpisu svojho Pána, a vy podľa toho, čo ste si sami namysleli. Vás už teraz považuje Pán cesty za zlodejov. Preto pochybujem, že by ste na koniec cesty nájdení boli čo ľudia verní. Vy ste sami od seba prišli na cestu bez Jeho vedenia a úpravy a tiež sami od seba opustíte cestu bez jeho milosti.“
Na to mu len málo odpovedali a riekli iba toľko, aby sa sám o seba staral. A potom som videl, že kráčali každý sám a bez toho, aby mnoho jeden s druhým referoval, len čo tamtí dvaja povedali Kresťanovi, že čo do zákona a ustanovení, nepochybujú vraj o tom, že to tak svedomite plnia a konajú ako on. „Preto - tak mu povedali - nevidíme, čím by si sa ty od nás delil, iba ak svojím kabátom, ktorý máš na sebe, ktorí ti - ako sa nám vidí - dal niektorý z tvojich susedov nato, aby si ukryl hanbu svojej nahoty.“
Kresťan: „Zákon a ustanovenia vás nezachránia, lebo ste nevošli dverami (Gal. 2,16.).

 A čo tu do môjho kabáta, ktorý mám na sebe, ten mi dal Pán miesta, kam idem, a to - jako správne hovoríte - na to, aby som ním pokryl svoju nahotu. Vzal som ho na dôkaz jeho lásky naproti mne, lebo som predtým ničoho nemal iba handry. A okrem toho idúc potešujem sa, že až prídem ku bráne mesta, Pán mesta ma istotne uzná za dobrého, keď mám na sebe jeho kabát, kabát, ktorý mi sám od seba a z lásky dal v deň, keď zvliekol zo mňa moje handry.“ Nad to mám i znamenie na čele, ktorého ste si snáď ani nevšimli, ktoré mi jeden z najdôvernejších prívržencov môjho Pána ta vtlačil v deň, keď moje bremeno spadlo z mojich pliec. Poviem vám ešte viac - vtedy som dostal zapečatenú listinu, ktorú vraj mám čítať a tak potešovať sa ňou idúc cestou. A tiež mi bolo povedané, aby som ju oddal pri nebeskej bráne na dôkaz, a že mám byť istotne vpustený. Mne sa tak zdá, že vám to všetko chýba, a chýba vám to preto, pretože ste nevošli bránou.“

Na to mu už nedali žiadnej odpovede, len pozreli na seba a smiali sa. A potom som videl, že išli všetci ďalej, iba čo Kresťan vždy šiel popredku a už sa nezhováral iba sám so sebou a to niekedy vzdychajúc a niekedy sa tešiac. A často tiež čítal v listine, ktorú dostal od jednej z tých skvejúcich sa bytostí a tým sa vždy občerstvil (Žalm 68,10; 19,8.).

KAPITOLA VI.

Potom som videl, že išli všetci, až prišli k úpätiu brehu Ťažkosti, pod ktorým brehom bol prameň. Na tom istom mieste boli aj dve iné cesty okrem tej, ktorá viedla prosto od brány; jedna sa odrážala na ľavú ruku a druhá na pravú, dole na úpätí brehu. Ale úzka cesta viedla prosto hore na breh. A to, keď sa ide hore brehom, volá sa Ťažkosť. Kresťan tedy šiel najprv k prameňu a napil sa z neho, aby sa občerstvil (Žalm 36,10; Joel 3,18; Iz. 49,10.) a tak sa pustil hore brehom a vravel:
„Hoci je breh vysoký,
dostať sa naň chcem;
smele obrátim kroky
napred, lebo viem:
tade vedie cesta života, do slávy.
Smele vpred! Nie, nebojí sa víťaz pravý.
Lepšie je isť pravou cestou ťažkou,
ako zhynúť šedši cestou ľahkou.“

I tamtí dvaja prišli až ku päte brehu, ale vidiac, že je breh strmý a vysoký, a že sú tam ešte dve iné cesty a domnievajúc sa, že sa cesty zase len zídu s cestou, vedúcou ta hore, ktorou išiel Kresťan, tam vraj na druhej strane brehu, nuž rozhodli sa isť tamtými cestami. Ale meno jednej z ciest bolo Nebezpečenstvo, a meno druhej bolo Záhuba.

 A tak jeden z nich zvolil cestu, ktorá sa volala Nebezpečenstvo, ktorá ho zaviedla do velikej hory, a druhý sa pustil prosto cestou do Záhuby, ktorá to cesta ho najprv zaviedla do rozsiahleho kraja, plného tmavých vrchov, kde sa potkol a padol a viac nikdy nepovstal.
Potom som pozrel za Kresťanom, aby som videl, ako pôjde hore brehom. A videl som, že najprv bežal, potom kráčal a potom liezol na všetkých štyroch, lebo miesto bolo veľmi strmé. Ale tak asi na pol cesty medzi úpätím a vrchom brehu bola rozkošná besiedka, ktorú dal postaviť Pán brehu, aby sa v nej mohli občerstviť unavení pútnici. Sem sa tedy dostal Kresťan, kde si aj sadol, aby si odpočinul. Potom vytiahol listinu spoza ňadier a čítal a tak sa potešoval. Aj sa dal znova obzerať svôj kabát čiže rúcho, ktoré dostal pod krížom. A ľubujúc si tak za chvíľu v samom sebe upadol do driemot a napokon tuho zaspal, čo ho zdržalo na mieste až skoro do samej noci. A v jeho spánku mu vypadla listina z ruky. A ako tak spal, prišiel k nemu ktosi a zobudil ho slovami: „Choď k mravcovi, leňochu, a vidz jeho cesty a zmúdrej!“ (Prísl. 6,6; Jonáš 1,6.). V tom skočil Kresťan na nohy a ponáhľal sa svojou cestou a nezastal, až vyšiel na vrch.
A keď sa dostal na vrch, bežali dvaja proti nemu tak, čo im len nohy stačili. Jednému z nich bolo meno Bojazlivec a druhému Nedôvera, ktorých sa pýtal Kresťan: „Čo je, páni, že tak bežíte zlou cestou?“ Bojazlivec odpovedal: „Boli sme na ceste do mesta Siona a vyšli sme aj hore týmto obtiažnym vrchom. Ale čím ďalej ideme, tým viac nebezpečenství stretávame; a preto sme sa obrátili a ideme zase späť.“
„Áno“, - povedal Nedôvera – lebo zrovna tu pred nami ležia dva levy, nevieme, či spia, či nespia, a nemohli sme iné mysleť, len že nás roztrhajú na kusy, ak sa im priblížime.“
Kresťan: „Vy ma strašíte, ale kde sa utečiem, aby som bol bezpečný? Ak sa vrátim sa do svojho kraja – ten je pripravený pre oheň a pre síru, a tam istotne zahyniem. Keby som sa mohol dostať do nebeského mesta, tam viem, že som bezpečný. Musím sa len odvážiť. Vrátiť sa neni nič iné ako smrť; ísť napred je bázeň smrti, a za tým nasleduje večný život. Predsa teda len chcem ísť napred.“ A tak Nedôvera a Bojazlivec bežali dolu brehom, a Kresťan išiel svojou cestou. Ale mysliac na to, čo počul od tých dvoch mužov, siahol za ňadrá po svojej listine, aby si z nej prečítal a potešil sa, ale darmo hľadal - listiny nenašiel. Tu sa Kresťan veľmi preľakol a nevedel, čo má robiť, lebo mu chýbalo to, čo ho vždy občerstvilo a potešilo, a čím sa mal vykázať, že má byť vpustený do nebeského mesta. A tak bol v strašných rozpakoch a v úzkosti a nevedel, čo robiť. Konečne však sa rozpamätal, že spal v besiedke, ktorá je na stráni brehu, a padnúc na kolená prosil Boha, že by mu odpustil jeho bláznivý skutok, a potom šiel späť hľadať svoju listinu.

 Ale kto by vedel vypovedať žalosť Kresťanovho srdca celou tou cestou, čo išiel späť! Raz vzdychal, raz plakal a často si robil výčitky, že bol taký blázon a zaspal na mieste, ktoré bolo pripravené iba nato, aby sa tam trocha osviežil v svojej únave. Tak tedy šiel späť bedlivo pozerajúc na pravo i na ľavo celou cestou, ako šiel, či by nenašiel listiny, ktorá mu bola tak mnoho ráz potešením na jeho ceste. A tak išiel, až zase uvidel besiedku, kde bol sedel a zaspal. Ale pohľad na besiedku iba obnovil jeho zármutok a bolesť pripomenúc mu znova jeho hriešne spanie (I. Tes. 5,4-8.). Tak tedy šiel plačúc a žalostiac nad svojím hriešnym spaním a vravel: „Ó, ja bedár biedny! Že som spal za Božieho dňa! Že som spal uprostred ťažkostí! Že som tak hovel svojmu telu a použil som odpočinok na poľahčenie svojmu telu, odpočinok, ktorý nastrojil Pán brehu iba na osvieženie ducha pútnikov! Ako mnoho krokov som nadarmo urobil (Tak sa bolo stalo Izraelovi; pre svoj hriech bol zase poslaný späť cestou ku Červenému moru) a musím konať túto cestu s bolesťou, ktorú som mohol konať s radosťou nebyť tohoto hriešneho spánku. Ako ďaleko som už teraz mohol byť na svojej ceste! Trikrát musím šliapať cestu, ktorou som mohol ísť iba raz. Áno, a na koniec ma ešte nepochybne prikvači aj noc, lebo deň sa už skoro pominul. Ach, keby som len nebol spal!“ Zatým prišiel zase ku besiedke, kde si najprv na chvíľu sadol a plakal. Ale konečne dosiahol, čo si prial: hľadiac zarmútene dole pod sedisko zazrel svoju listinu, ktorú rýchle a trasúci sa vzchopil a vložil za ňadrá. No, kto by mohol vysloviť, aký šťastný bol človek, keď zase mal svoju listinu! Lebo listina bola zárukou jeho života a prijatím v želanom prístave. Preto ju odložil do lona a ďakoval Bohu, že upravil jeho oko na miesto, kde ležala, a potom sa s radosťou a so slzami zase vydal na svoju cestu. Ale ako rezko šiel už teraz hore ostatok brehu! Avšak prv než vyšiel hore, predsa len zapadlo Kresťanovi slnce. A to mu zase len pripomenulo, aké to bolo bláznovstvo a jaká ľahkomyseľnosť, že tam bol zaspal. A tak tu znova započal sám nad sebou žalostiť a nariekať: „Ó, hriešny spánku! Hľa, teraz ma pre teba, akiste prikvačí noc na ceste. Musím isť bez slnka; mrákava musí pokrývať cestu, po ktorej kráčam, a musím počúvať vyk nešťastných stvorení a to všetko pre svoj hriešny spánok!“ A tu sa tiež rozpamätal na to, čo mu povedali Nedôvera a Bojazlivec, ako ich to predesilo, keď videli tých levov. Vtedy zase povedal Kresťan sám sebe: „Tie šelmy sa túlajú v noci za korisťou, a ak nadídu na mňa po tme, ako sa im vyhnem?! Ako uniknem, lebo ma roztrhajú na kusy!“ Tak išiel svojou cestou.

 Ale kým takto nariekal nad svojím nešťastím, pozdvihol svoje oči, a hľa, pred ním stál mohutný a veľkolepý palác, ktorému bolo meno Krásny, a stál zrovna vedľa cesty.

KAPITOLA VII.

A tak som videl vo svojom sne, že sa ponáhľal napred, aby vraj, ak bude možné, prenocoval v Krásnom paláci. No, ešte nebol ďaleko ušiel, keď došiel k veľmi úzkemu priechodu, ktorý bol asi pol hodiny od obydlia vrátneho, a hľadiac tesne pred seba a tak idúc spozoroval na ceste dvoch levov. Tu si pomyslel, teraz vraj vidím nebezpečenstvo, ktoré zpäť zahnalo Nedôveru a Bojazlivca. No, levi boli uviazaní na reťaziach, len že ich Kresťan nevidel. A tak sa náramne bál a tiež si myslel, že pôjde späť za Nedôverou a za Bojazlivcom, lebo nemyslel na nič iného, iba že má pred sebou istú smrť. Ale vrátny, ktorého meno je Bdelý, pozorujúc, že Kresťan zastal, ako čo by chcel isť späť, volal na neho od nocľažišťa vravel: „Či máš tak málo sily? Neboj sa levov, lebo sú uviazaní na reťaziach a sú tam umiestnení nato, aby skúsili vieru, kde je, a odkryli tých, ktorí jej nemajú. Drž sa v prostriedku cesty, a nič zlého sa ti nestane.“
A potom som videl, že išiel napred, no, trasúc sa od strachu pred levami. Avšak držiac sa pevne poučenia a rady vrátneho počul ich ovšem revať, ale ublížiť mu nič neublížili. Vtedy pľasknul od radosti rukami a šiel, až prišiel a zastal pred bránou, kde bol vrátny. A tu povedal Kresťan vrátnemu: „Pane, aký je toto dom? A či tu smiem prenocovať?“ Vrátny odpovedal: „Dom vystavil Pán brehu a vystavil ho pre odpočinok a bezpečnosť pútnikov.“ A vrátny sa ho tiež pýtal, odkiaľ je a kam ide?
Kresťan: „Idem z mesta Skazy a putujem na vrch Sion, ale kaďže, už zapadlo slnko, veľmi by som bol rád, keby som tu mohol do rána prenocovať.“
Vrátny: „Ako sa volášš?“
Kresťan: „Teraz sa menujem Kresťan, ale predtým mi bolo meno Nemilosrdný.
 Pochádzam z pokolenia Jafetovho, ktorého chce Boh nahovoriť, aby býval v stánoch Semových.“
Vrátny: „Ale ako je to, že ideš tak neskoro? Slnce už zapadlo.“
Kresťan: „Bol by som tu skôr býval, ale ja mizerný človek som spal v besiedke, ktorá je na stráni brehu! No, ešte aj napriek tomu by som tu bol o mnoho skôr býval, ale v svojom spaní som bol stratil svoje svedoctvo a prišiel som bez neho až na temeno brehu a tam hľadajúc ho a nenajdúc ho musel som sa so zarmúteným srdcom vrátiť späť na miesto, kde som bol spal, a kde som ho aj našiel, a tak teraz som tu.“
Vrátny: „Dobre teda, zavolám von jednu z panien tohoto domu, ktorá ťa, ak sa jej bude ľúbiť tvoja reč, zavedie k ostatným z rodiny, podľa poriadku domu.“
Vtedy zacengal vrátny Bdelý, načo vyšla z dverí domu vážna a krásna panna, menom Opatrnosť, a pýtala sa, načo je volaná?
Vrátny odpovedal: „Tento človek je na ceste z mesta Skazy a ide na vrch Sion; ale že je ustatý, a že zapadla na neho noc, pýta sa ma, či tu smie prenocovať? Nuž, povedal som mu, že ťa zavolám, a ty reku, keď s ním prehovoríš, môžeš urobiť, ako uznáš za dobré, podľa zákona domu.“
Vtedy sa ho aj ona pýtala, odkiaľ je a kam ide? A on jej povedal. Aj to sa ho potom pýtala, jako prišiel na tú cestu? A on jej i to povedal. A ďalej sa ho pýtala, čo videl a stretol na ceste. A povedal jej. A na koniec sa pýtala na jeho meno. A tak jej riekol: „Volám sa Kresťan a tým viac si želám tu prenocovať, lebo pozorujem, že miesto vystavil Pán brehu na odpočinutie si a pre bezpečnosť pútnikov. Na to sa ona usmievala, ale slzy jej stáli v očiach, a po malej odmlke riekla: „Zavolám ešte dvoch alebo troch z rodiny.“ A tak bežala ku dverám a vyvolala Múdrosť, Zbožnosť a Lásku, ktoré pozhovárajúc sa s ním trochu zaviedli ho do kruhu rodiny. A mnohí z nich stretnúc sa s ním na prahu domu riekli! „Vojdi, požehnaný Pánov! Tento dom vystavil, Pán brehu s tým cieľom, aby tu pohostil pútnikov, ako si ty.“ A on skloniac hlavu poklonil sa a nasledoval ich do domu. A keď vošiel a sadol si, dali mu niečo zapiť a uzniesli sa, že kým nebude večera hotová, budú sa s ním niektoré podrobne zhovárať, aby tak čo najlepšie využili čas. A zvolili k tomu Zbožnosť, Múdrosť a Lásku, ktoré takto započali:
Zbožnosť: „Poď, milý Kresťan, keď sme si ťa tak zamilovali a prijali sme ťa túto noc do svojho domu, nech si pohovoríme s tebou o všetkom, čo sa ti prihodilo na tvojej púti, a to, ak je možné na tvoj prospech a na tvoje vlastné polepšenie.“
Kresťan: „Mile rád, a teším sa tomu, že ste v takej dobrej nálade.“
Zbožnosť: „Čo ťa najprv pohlo k tomu, aby si si zvolil takýto pútnicky život?“
Kresťan: „Z môjho rodného kraja ma vyhnal strašný hlas, ktorý mi znel v mojich ušiach, že totiž, ak zostanem v svojom bydlisku, kde som vtedy býval, istotne zahyniem.“
Zbožnosť: „Ale ako to bolo, že si vyšiel zo svojej vlasti práve touto cestou?“
Kresťan: „Sám Boh to tak chcel, lebo kým som bol v strachu pred zahynutím, nevedel som, kam sa obrátiť. Ale náhodou prišiel človek, a to práve ku mne - keď som sa triasol od strachu a keď som plakal, - ktorého meno je Evanjelista, a ten mi ukázal cestu ku Tesnej Bráne, ktorú by som ja inak nikdy nebol našiel, a tak ma upravil na cestu, ktorá ma prosto doviedla až k tomuto domu.“
Zbožnosť: „Ale či si nešiel popri dome Vykladača?“
Kresťan: „Áno, a videl som tam veci, na ktoré budem pamätať, dokiaľ žiť budem.
 Boli to menovite tri veci: totiž ako Kristus napriek námahe satanovej udržuje v srdci svoje dielo milosti; potom ako istý človek svojimi hriechami pozbavil sa všetkej nádeje Božieho milosrdenstva, a konečne sen toho, ktorý to myslel v svojom sne, že nastal súdny deň.“
Zbožnosť: „A či si ho počul rozprávať svoj sen?“
Kresťan: „Áno, a bolo to strašné. U srdca ma bolelo, keď to rozprával, no, predsa som rád, že som to počul.“
Zbožnosť: „Či je to všetko, čo si videl u Vykladača?"
Kresťan: „Nie. Pojal a zaviedol ma, kde mi ukázal nádherný a statný palác, a jako boli tí ľudia oblečený v zlate, ktorí v ňom boli, a ako ta prišiel akýsi odvážny muž a prerúbal si cestu cez ozbrojencov, ktorí stáli vo dverách a bránili mu vojsť, a jako bol vyzvaný, aby vošiel a získal večnú slávu. Až mi to srdce unášalo, keď som na to hľadel. Aj dvanásť mesiacov by som bol zostal v dome toho dobrého človeka, keby som nebol vedel, že musím ísť ďalej.“
Zbožnosť: „A čo ešte si videl na ceste?“
Kresťan: „Že čo som videl? Len čo som bol kúsok odišiel, videl som - ako sa mi zdalo – kohosi visieť na dreve a krvácať, a púhy pohľad na neho spôsobil to, že moje bremeno spadlo z chrbáta, lebo som dovtedy úpel a vzdychal pod ťažkým bremenom, ale vtedy razom padlo zo mňa. Bolo mi to veľmi zvláštne a prapodivné, lebo také niečo som predtým jakživ nevidel. Áno, a kým som tam stál a hľadel hore na neho, - lebo vtedy mi nebolo možné nehľadeť - prišli ku mne tri skvejúce sa osoby, z ktorých jedna mi svedčila, že sú mi odpustené moje hriechy; druhá svliekla szo mňa moje handry a dala mi tento vyšívaný kabát, ktorý tu vidíš, a tretia mi vtlačila na čelo znamenie, ktoré hľa tiež vidíš, a dala mi túto zapečatenú listinu“, ktorú v tom vytiahol spoza ňadier.
Zbožnosť: „Ale si videl i viac ako to, či je tak?“
Kresťan: „To čo som ti rozprával, bolo to najlepšie, ale videl som aj iné nepatrnejšie veci, menovite videl som troch mužov: Sprostáka, Leňocha a Odvážlivca, ležať a spať sputaných reťazami kúsok od cesty. Ale či myslíš, že som ich mohol zobudiť?! A videl som aj Formalistu a Pokrytca liezť ponad múr, a že vraj idú na Sion. Ale skoro zahynuli, zrovna tak, ako som im to predpovedal, ale oni nechceli veriť. Ale predo všetkým bolo mi veľmi ťažko vyjsť na tento breh, a nie menej ťažko mi bolo prejsť pomedzi tých levov a uniknúť ich tlame. A nebyť toho dobrého človeka, vrátneho, ktorý stojí pri bráne, skutočne, neviem, či by som sa koniec-koncov predsa len nebol späť vrátil. Ale teraz ďakujem Bohu, že som tu, a ďakujem aj vám, že ste ma prijali.“
Potom sa videlo Múdrosti za dobré predložiť mu niekoľko otázok a priala si na ne jeho odpoveď.
Múdrosť: „A či kedy-tedy nemyslíš na krajinu, odkiaľ si prišiel?“
Kresťan: „Áno, ale s veľkou hanbou a s odporom.
 A veru keby som bol myslel na krajinu, odkiaľ som vyšiel, a keby som sa ta bol chcel vrátiť, mal som dosť príležitosti vrátiť sa. Ale teraz túžim po lepšej vlasti, to jest po nebeskej“ (Žid. 11, 15-16.).
Múdrosť: „A či nenesieš so sebou ešte niektorých z tých vecí, s ktorými si sa vtedy zaoberal?“
Kresťan: „Áno, ale veľmi proti svojej vôli, menovite svoju vnútornú a telesnú myseľ, v ktorej sa kochali, tak jako i ja sám, všetci moji krajania. Ale teraz mi všetky tie veci pôsobia len bolesť. A keby šlo po mojej vôli, volil by som nikdy viac na ne nemyslieť. Ale keď chcem činiť to, čo je najlepšie, pridŕža sa ma to, čo je najhoršie.“ (Rim. 7, 15-23.).
Múdrosť: „Či sa ti niekedy nezdá, ako by boli premožené veci ktoré ťa zase inokedy privádzajú do nesnádzi?“
Kresťan: „Áno, ale to je iba zriedka, no, to sú moje zlaté chvíle, keď sa mi tak deje.“
Múdrosť: „A či sa pamätaš, akým činom sa to občas deje, že sa ti vidí, ako by ten vnútorný nepokoj bol premožený?“
Kresťan: „Áno, keď myslím na to, čo som videl na kríži, a keď hľadím na svoj vyšívaný kabát, a potom i vtedy, keď hľadím do svojej listiny, ktorú nosím za ňadrami, a konečne keď srdce a myseľ rozohní sa pri pomyslení na to, kam idem.“
Múdrosť: „A čo je to, čo tak roznecuje tvoju túžbu po vrchu Sione?“
Kresťan: „Nadejem sa, že tam uvidím živého, ktorý visel mŕtvy za mňa na kríži. A taktiež sa nadejem, že tam budem zbavený všetkého toho, čo mi je dnes ešte na obtiaž a na bremeno vo mne. Tam vraj neni smrti (Jer. 25, 8; Zjav. 21, 4.), a tam budem žiť v spoločnosti, akú ja mám najradšej, lebo, aby som ti pravdu povedal, milujem ho, lebo ma on zbavil môjho bremena, a už som zunoval svoju vnútornú chorobu. Túžim, veľmi túžim byť tam, kde viac nezomriem a kde budem v spoločnosti, ktorá neprestajne volá: ‚Svätý, svätý, svätý‘!“
Vtedy riekla Láska Kresťanovi: „Či máš rodinu? Si ženatý?“
Kresťan: „Mám ženu a štvoro malých detí.“
Láska: „A prečo že si ich sem so sebou nedoviedol?“
Vtedy sa pustil Kresťan do plaču a riekol: „Ach, ako ochotne by som to bol urobil! Ale oni boli všetci vonkoncom proti mojej púti.“
Láska: „Ale ty si mal s nimi hovoriť a snažiť sa ukázať im, aké nebezpečné je to zostať vzadu.“
Kresťan: „Tak som aj urobil, aj som im povedal, čo mi Boh ukázal, ako zahynie naše mesto, ale im sa to videlo, ako by som žartoval, a neverili mi“ (1. Mojž. 19,4.).
Láska: „A či si sa modlil Bohu, že by im požehnal tvoje slová?“
Kresťan: „Áno, a to veľmi vrúcne, lebo musíš vedieť, že mi moja žena a úbohé deti boli veľmi drahé.“
Láska: „Ale či si im aj povedal o svojom vlastnom zármutku a o svojej bázni pred zahynutím? Lebo mám za to, že ti bolo zahynutie dosť zrejmé.“
Kresťan: „Áno, a to znova a znova, a mohli tiež videť i moju bázeň na mojej tvári i v mojich slzách, a že som sa triasol od strachu pred súdom, ktorý zavisel nad našimi hlavami. Ale to všetko nebolo dosť pohnúť ich k tomu, aby šli so mnou.“
Láska: „Ale čím takým sa vyhovárali, že prečo nejdú?“
Kresťan: „Moja žena sa bála utratiť svet a moje deti sa oddali bláznivým a márnym rozkošiam mladosti. A tak ten preto, ten pre iné a len ma pustili putovať takto samotného.“
Láska: „Ale či si ty svojím vlastným márnym životom neudusil všetko to, čo si chcel dosiahnuť slovami, keď si ich presviedčal a nahováral, aby šli s tebou?“
Kresťan: „Je síce pravda, že nemôžem chváliť svoj život, lebo som si povedomý svojich mnohých pokleskov, a viem aj to, že človek svojím chovaním môže skoro a ľahko pokaziť všetko to, čo svojimi dôvodmi a svojím nahováraním chcel dosiahnuť u ľudí na ich dobré. Ale to jedno smiem povedať, že dával som veliký pozor, aby som im nedal nejakým neslušným skutkom príčiny, pre ktorú by si boli mohli znechutiť vydať sa na púť. Áno, práve pre tú istú vec mi vraveli, že berem veci pridôkladne a že zriekam sa kvôli nim vecí, v ktorých vraj ony nevidia nič zlého. Ba nazdávam sa, že smiem povedať, že ak videli niečo pri mne, čo im prekážalo, bolo to to, že som úzkostlive bdel, aby som nehrešil proti Bohu alebo neurobil svojemu blížnemu niečo zlého.“
Láska: „Ovšem Kain nenávidel svojho brata, lebo jeho vlastné skutky boli zlé a jeho bratove spravodlivé (1. Jána 3,12.). A ak sa tvoja žena a deti preto na tebe urážali, tým dávali najavo, že sa im neľúbi dobré; a ty si vyslobodil svoju dušu od ich krvi“ (Ezech. 3,19.).
A videl som v svojom sne, že tak sedeli a zhovárali sa, až bola večera hotová, a potom si sadli za stôl večerať. A na stole boli predložené chutné veci a znamenité víno prečistené (Iz. 25,6.). A všetok ich rozhovor pri stole točil sa okolo Pána brehu, tak menovite hovorili o tom, čo učinil; a prečo učinil, čo učinil, a prečo vystavil ten dom. A z toho, čo vraveli, vyrozumel som, že bol veliký bojovník a hrdina, ktorý bojoval s tým, ktorý mal moc smrti, a zabil ho (Žid.2, 14-15.), no, nie bez veľkého nebezpečenstva, ktoré jemu samému pri tom hrozilo, čo tým viac roznietilo moju lásku k nemu, lebo ako povedali, a ako sa mi vidí, že povedal Kresťan, stálo Ho to mnoho krvi, no, to, čo položilo slávu milosti na všetko, čo činil, bolo to, že to činil z čistej lásky k svojej krajine.

tené proti východu slnka. Meno spálne bolo Pokoj, kde spal až do rána a potom sa prebudil a spieval:

Kde som to? Či toľko lásky, milosti
Ježišovej pútnikom sa dostáva?!
Hriechov mi dal odpustenie, radosti;
teraz už slasť nebies cítim! Ó, sláva!

A tak ráno všetci povstávali. A keď sa zase trochu pozhovárali, povedali, aby neodchádzal, až mu ukážu zvláštnosti domu. A najprv ho zaviedli do študovne, kde mu ukázali prastaré listiny, v ktorých mu, na koľko sa pamätám na svoj sen, najprv ukázali rodokmeň Pána brehu, že je Synom Starodávneho Dňov (Dan. 7,13.) a že pochádza z večného rodu (Mich. 5,2.). Bola tam tiež obšírnejšia správa o tom, čo bol učinil, a taktiež tam boli zaznačené mená mnoho sto osôb, ktoré bol vzal do svojej služby, a ako ich umiestnil v príbytkoch, ktoré nemôžu ani dĺžkou času ani prirodzeným zvetšením vziať konca.
Potom mu prečítali niektoré pozoruhodné skutky, ktoré vykonali niektorí z jeho služobníkov, na pr. ako podmanili kráľovstvá, činili spravedlnosť, dosiahli zasľúbenia, zapchali ústa levom, vyhasili moc ohňa, unikli ostriu meča, boli zmocnení v slabosti, stali sa hrdinami v boji a na útek obrátili vojská nepriateľov (Žid. 11,33, 34.).
Potom mu zase prečítali z inej časti zspráv domu, kde bolo ukázané, jak ochotný bol ich Pán prijať každého do svojej milosti, ale každého, hocu predtým veľmi sa protivil jeho osobe a jeho dielu. A boli tam zapísané ešte aj všeliaké iné deje mnohých iných znamenitých vecí, do ktorých smel Kresťan nazrieť, do udalostí to dávnej a terajšej doby a taktiež do proroctiev a predpovedaní o takých veciach, ktoré sa istotne svojím časom naplnia, niektoré na strach a predesenie nepriateľov, niektoré na potešenie a na radosť pútnikov.
Nasledujúceho dňa ho pojali a zaviedli do zbrojárne, kde mu ukázali rozličnú zbraň, ktorú prichystal ich Pán pre pútnikov, ako na pr. meč, štít, prilbu, náprsník (náprsný pancier), všelijakú modlitbu a obuv, ktorá sa nezoderie (Ef. 6,13-18.).
 A bolo tu toho tak mnoho, že by tým boli mohli vyzbrojiť pre službu svojho Pána toľko mužov, koľko je hviezd na nebi.
A taktiež mu ukázali niektoré stroje, ktorými niektorí z jeho služobníkov dokázali zázračné veci. Ukázali mu Mojžišovu palicu, kladivo a klin, ktorými Jael zabila Sizeru; aj krčahy, trúby a lampy, ktorými Gedeon zahnal vojská Madiana. Potom mu ukázali osteň na voly, ktorým Samgar pobil šesťsto mužov (Súd. 3,31.). A tak tiež mu ukázali osliu čelusť, ktorou Samson tak mocne porážal (Súd.7,15-16.). Ukázali mu aj prak a kameň, ktorým Dávid zabil obra Goliáša z Gat (I. Sam. 17,49-50.), aj meč, ktorým ich Pán zabije človeka hriechu (II. Tes. 2,8.) v deň, keď povstane koristiť. A okrem toho mu ukázali mnoho znamenitých vecí, ktoré pôsobili Kresťanovi velikú radosť. A keď si to všetko obzreli, šli zase na odpočinok.
Potom som videl v svojom sne, že ráno, keď vstal, chcel isť ďalej, ale oni ho žiadali, že by zostal ešte jeden deň, a riekli mu, že vraj, ak bude jasný deň, mu ukážu ľúbezné vrchy, čo ho vraj bude ešte viac tešiť, lebo že tie vrchy sú bližšie želanému prístavu ako miesto, kde je teraz. A tak zvolil a zostal. A keď bolo ráno, vyviedli ho na postrešie domu a kázali mu hľadeť na juh, čo aj urobil. A hľa, vo veľkej diali videl prekrásnu vrchovatú krajinu (Iz. 33,16-17.), okrášlenú horami, vinicami, ovocnými stromami rozličného druhu, i krásnymi kvetmi, prameňami a studňami, krásna zem na pohľad. A pýtal sa, jako sa tá krajina menuje? A oni mu riekli, že je to Immanueulova zem, a že je zrovna tak pre všetkých pútnikov ako i ten breh. A riekli: „Keď ta prídeš, odtiaľ už budeš môcť videť bránu nebeského mesta, jako ti to ukážu pastieri, ktorí tam žijú.“
Konečne pomyslel Kresťan na svoj odchod, a oni ho už teraz ochotne prepúšťali, a len toľko povedali, aby prv, než odíde, išiel ešte s nimi do zbrojárne, a tak aj šli. A vojdúc ta ozbrojili ho od hlavy až po päty osvedčenou zbraňou, ak by ho vraj niekto napadol na ceste. A súc takto ozbrojený kráčal so svojimi priateľmi von ku bráne. A tam sa pýtal vrátneho, či nevidel isť popri dome nejakého pútnika?
Vtedy odpovedal Vrátny: „Áno, videl som.“
Kresťan: „A prosím vás, či ho poznáte?“
Vrátny: „Pýtal som sa na jeho meno, a povedal mi, že je Verný.“
Kresťan: „Ó, toho poznám!“ povedal Kresťan. „To je môj krajan, môj blízky sused, ide z mesta, v ktorom som sa ja narodil.

Čo myslíte, ako ďaleko asi môže byť?“
Vrátny: „Teraz je už pod brehom.“
Kresťan: „Tak dobre, milý Vrátny“, riekol Kresťan, „Pán s vami, a nech pridá ešte mnoho ku požehnaniam, ktorými vás požehnal, za láskavosť, ktorú ste mi preukázali.“
Potom sa pustil, že už pôjde ďalej, ale Opatrnosť, Zbožnosť, Láska a Múdrosť ho chceli odprevadiť až dole ku päte brehu. A tak aj šli spolu pokračujúc v svojom predchádzajúcom rozhovore, až prišli na miesto, kde sa už schádza z brehu, a tu povedal Kresťan: „Ako ťažko bolo výjsť sem hore, tak nebezpečné je - ako pozorujem - i zísť dole. „Áno“, - riekla Múdrosť, „hovoríš pravdu, lebo človeku je ťažko isť dolu do údolia Pokorenia, ako ty teraz musíš, a neskĺznuť sa na ceste; preto sme sa aj vybrali - povedali - odprevadiť ťa dolu brehom.“ A tak započal spúšťať sa dolu, ale veľmi opatrne, a predsa len sa raz-dva skĺzol.
A potom som videl vo svojom sne, že keď zišiel Kresťan dolu z brehu, dali mu tie dobré spoločnice peceň chleba, fľašu vína a strapec hrozna, a potom šiel svojou cestou.

KAPITOLA VIII.

Ale tam v údolí Pokorenia bolo Kresťanovi všeliak, lebo ešte nebol ušiel iba kúsok cesty, keď spozoroval isť proti sebe krížom cez pole besného nepriateľa, ktorý sa menoval Apollyon (Zjav. 9,11.). Tu sa Kresťan začal báť a rozmýšľal, či sa má vrátiť a či postaviť sa proti nepriateľovi a neustúpiť. No, zišlo mu na rozum, že pre chrbát nemá zbrane, a preto tak rozmýšľal, že ak sa obráti nepriateľovi chrbtom, bude to pre nepriateľa výhra a pre neho osudným, lebo ho tak nepriateľ ľahko môže prebodnúť svojimi šípmi. A preto sa rozhodol, že sa odváži a neustúpi, lebo myslel: „Keby mi o nič viac nešlo ako o zachránenie svojho života, i tak je najlepšie len vytrvať.“
A tak išiel napred, a Apollyon sa s ním stretol. Obluda bola strašná na pohľad. Odiaty bol šupinami ako ryba, na ktoré je hrdý; krýdla mal ako drak, nohy jako medveď, a z jeho bachora vychádzal oheň a dym, a jeho tlama bola jako tlama leva. A keď sa priblížil ku Kresťanovi, opovržlivo pozrel na neho a takto sa ho začal vypytovať.
Apollyon: „Odkiaľ ideš? A kam ideš?“
Kresťan: „Idem z mesta Skazy, z miesta to všetkého zla, a idem do mesta Siona.“
Apollyon: „Z toho vyrozumievam, že si ty jeden z mojich poddaných, lebo celá tá krajina je moja, a ja som jej knieža a boh. Ako je to teda, že si ty ušiel svojmu kráľovi? Keby nedúfam, že mi v budúcnosti vykonáš väčšiu službu, jedným úderom by som ťa tu teraz na zem zrazil.“
Kresťan: „Je skutočná pravda, že som sa narodil v tvojom panstve, ale tvoja služba bola tvrdá a tvoj plat bol taký, že z neho človek nevyžije, lebo odplata za hriech je smrť (Rím. 6,23.), a preto, keď som prišiel do rokov a tak ku dospelosti, urobil som ako iní rozvažní ľudia a obzeral som sa, či by som si nemohol nejako polepšiť.“
Apollyon: „Takého kniežaťa niet, ktorý by len tak bez všetkého chcel utratiť svojich poddaných. A tak ťa ani ja nepustím. Ale že sa ponosuješ na svoju službu a na svoj plat, upokoj sa a choď späť, a sľubujem ti, že čo len bude môcť poskytnúť naša zem, dám ti.“
Kresťan: „Ale ja som sa už oddal inému, a to - jako hovorím - Kráľovi kráľov. Ako by som sa teda mohol čestne s tebou vrátiť?“
Apollyon: „Tu si urobil podľa príslovia: šiel si z blata do kaluže. Ale to sa obyčajne tak stáva, že tí, ktorí sa priznávajú za jeho služobníkov, o krátky čas ho opustia a vrátia sa ku mne. Urob tak aj ty, a zase bude všetko dobre.“
Kresťan: „Dal som mu svoje slovo a prisahal som mu vernosť, ako by som to teda mohol zrušiť a vrátiť sa bez toho, aby ma neobesili ako zradcu?!“
Apollyon: „To isté si aj mne urobil, a predsa ti chcem všetko prepáčiť a odpustiť, ak sa teraz vrátiš a pôjdeš so mnou späť.“
Kresťan: „Čo som ti bol sľúbil, to som bol sľúbil vo svojej nedospelosti, a okrem toho viem, že Knieža, pod ktorého práporom teraz stojím, má moc oslobodiť ma od môjho záväzku, ktorým som sa ti bol zaviazal, že ťa budem poslúchať, áno, aj mi odpustiť, že som sa bol kedysi tvoj. A konečne, ty zhubca, Apollyone, nech ti poviem pravdu: ja mám rád jeho službu, jeho plat, milujem jeho služobníkov a jeho správu, jeho spoločnosť, jeho zem viac ako to, čo je tvoje. A tak prestaň ma nahovárať a nepokúšaj ďalej, ja som jeho služobník a chcem ho nasledovať.“
Apollyon: „No, len si to ešte dobre rozváž, kým si pri chladnej mysli, čo ťa asi všetko stretne na ceste, ktorou ideš. Vieš, že väčšina jeho sluhov zle končí, preto, že hrešia proti mne a opúšťajú moje cesty. Ako mnoho ich zahynulo biednou a hanebnou smrťou! A okrem toho ty že pokladáš jeho službu za lepšiu ako je moja? Kedy že on prišiel zo svojho paláca, kde je, aby vyslobodil niektorého svojho služobníka z mojich rúk? Ale ja, - ako to dobre vie celý svet - koľko mnoho ráz som ja buď násilím, buď ľsťou vytrhnul z jeho rúk a z moci jeho ľudí tých, ktorý mi verne slúžili, hoci boli nimi pojatí! A tak vyslobodím aj teba.“
Kresťan: „Že niekedy vyčkáva ich vyslobodiť, to má ten cieľ, aby skúsil ich lásku, či budú k nemu lnúť až do konca. A k tomu, že vraj jeho služobníci zle končia - ako ty hovoríš -, to je podľa ich úsudku konec preslávny.

 A oni ani veľmi nečakajú časného vyslobodenia, lebo čakajú na svoju slávu, ktorú dostanú vtedy, keď príde ich Knieža v svojej sláve a v sláve svojich svätých anjelov.“
Apollyon: „Ty si sa mu už spreneveril v jeho službe, a ako tedy smieš od neho očakávať mzdu?“
Kresťan: „Ó, Apollyon, ty zhubca, kde, v čom som sa mu spreneveril?“
Apollyon: „Už hneď, ako si sa vydal na cestu, si omdlieval a klesal, keď si sa to bol skoro zadusil tam v bahne Zúfalstva. Pokúšal si sa isť zlými cestami, aby si sa sprostil svojho bremena, kým si mal čakať, až ti ho sníme tvoje Knieža. Zaspal si hriešne a stratil svoje drahocennnosti. A vidiac levov tiež by si skoro bol býval naklonený vrátiť sa. A ak hovoríš o svojej ceste a o tom, čo si počul a videl, túžiš v srdci po márnej chvále, vo všetkom, čo hovoríš alebo robíš.“
Kresťan: „To všetko je pravda a ešte mnoho viac, čo si vynechal. Ale Knieža, ktorému slúžim a ktorého ctím, je milostivý a hotový odpustiť. A ostatné tie slabosti sa ma prichytili v tvojej zemi, lebo tam som ich do seba vsal a vzdychal som pod nimi, rmútil som pre ne a dostal som odpustenie od svojho Kniežaťa“ (Ef. 1,7.).
Apollyon: Vtedy sa Apollyon strašne rozjedoval a rozzúril a riekol: „Ja som nepriateľ toho Kniežaťa; nenávidím jeho osobu, jeho zákony a jeho ľud; prišiel som sa ti protiviť!“
Kresťan: „Apollyon, pováž, čo robíš! Lebo som na kráľovskej ceste, na ceste svätosti, a tak si daj pozor!“
Apollyon: Vtedy sa rozkročil Apollyon na celú šírku cesty a povedal: „Nebojím sa v tejto veci, prihotov sa zomrieť, lebo prisahám na svoju pekelnú priepasť, že ďalej nepôjdeš: tu vytrasiem z teba tvoju dušu.“
A s tým strelil ohnivý šíp do jeho pŕs; ale Kresťan mal v ruke štít, ktorým zachytil šíp a tak odvrátil nebezpečenstvo.
Vtedy vytiahol Kresťan meč, lebo videl, že je čas hýbať sa. Ale aj Apollyon tou istou rýchlosťou sa pustil do neho a zasypal ho takým množstvom šípov, že padali husto jako dážď. A takým činom sa stalo, že hoci sa Kresťan i statočne bránil a vyhýbal šípom, predsa ho len Apollyon poranil na hlave, na ruke i na nohe. Následkom toho Kresťan trochu cúvol, a Apollyon dotieral tým prudšie. Ale Kresťan zase nabral odvahy a postavil sa proti potvore a bránil sa tak mužne, jako vládal. Tento prudký boj trval čosi viac ako pol dňa, tak dlho, až bol Kresťan skoro celý vysilený. Lebo je pochopiteľné, že Kresťan následkom svojich rán musel slabnúť viac a viac.
Vtedy vidiac Apollyon príhodný čas začal sa drať k samému Kresťanovi a zápasiac s ním strašne ho povalil, pri čom vyletel Kresťanovi z ruky meč. Vtedy povedal Apollyon: „Teraz ťa už mám!“, a to povediac skoro dušu z neho vytlačil, tak že Kresťan počal pochybovať o svojom živote. Avšak Boh to tak chcel, že kým Apollyon sa posledný raz zahnal, aby urobil dobrému človeku navždy konec, Kresťan rýchle siahol rukou po svojom meči a pochytiac ho povedal: „Neraduj sa nado mnou, ó, nepriateľu! Padnem-li, zase povstanem!" (Mich. 7,8-9; Jak. 4,7.).
A s tým zasadil Apollyonovi smrteľnú ranu, tak že sa potočil a cúvol ako ten, kto dostal smrteľnú ranu. A vidiac to Kresťan oddal sa do neho a povedal: „Ale, v tom vo všetkom statne víťazíme skrze Toho, ktorý nás zamiloval“ (Rim. 8,37-39.). Tu roztiahol Appolyon svoje dračie krýdla a rýchle odletel preč, tak že ho Kresťan viacej nevidel. Ako desne škrečal Apollyon a ohyzdne reval po celý čas boja, to si nikdo nevie predstaviť, iba ten, kto to videl na vlastné oči a počul na vlastné uši ako ja: vravel ako drak, a zase na druhej strane koľko vzdychov a zástonov vydralo sa z pŕs Kresťana! Po celý ten čas ani len raz som nevidel, že by sa bol mile podíval, až spozoroval, že ranil Apollyona svojím, na obe strany brúseným mečom, no vtedy sa usmial a pozrel hore. Ale to aj bol taký strašný boj, akého som nikdy v svojom živote nevidel!
A tak po ukončenom boji povedal Kresťan: „Tu poďakujem tomu, ktorý ma vyslobodil z tlamy leva, tomu, ktorý mi pomáhal proti Apollyonovi“, a tak aj urobil vraviac:

Veliký Belzebúb, tohto zhubcu hlava,
usúdil ma zničiť ako šelma, dravá.
Preto svojho sluhu vyslal v strašnej zbrani,
ktorý v pekla bese bol mi zadal rany.
Ale pomáhal mi Michal, knieža, slávne,
a ja, raniac mečom, zahnal šelmu v diaľne.
Preto jemu vzdávam napokon tu slávu;
vďaku a svätému Jeho menu chválu.

Vtedy prišla k nemu akási ruka, ktorá držala niekoľko listov zo stromu života a podala mu ich, ktoré vzal a priložil na rany, ktoré bol dostal v boji, a naskutku bol uzdravený. Potom si sadol na tom mieste, aby si zajedol chleba a zapil vína z fľaše, ktorú bol krátko predtým dostal, a takto sa občerstviac, vydal sa znova na svoju púť, no, s vytaseným mečom v ruke, lebo si povedal, kto vraj vie, či tu neni na blízku nejaký iný nepriateľ! Avšak nezišiel sa so žiadnym iným nepriateľom ako s Apollyonom v celej tej doline.

KAPITOLA XI.

Na konci doliny Pokorenia bola iná dolina, dolina Tône Smrti. Touto dolinou musel isť Kresťan, lebo cesta do nebeského mesta leží zrovna jej stredom. Dolina je veľmi pustá a príšerná, a prorok Jeremiáš ju takto opisuje: „Púšť, zem pustá a jamistá, zem vypráhla, zem tône smrti; zem, ktorou nechodí žiaden človek (iba Kresťan), a kde nebýva žiaden človek“ (Jerem. 2,6.).
Tu sa mal Kresťan ešte horšie ako v boji s Apollyonom, ako to nasledujúce ukáže...
A tak videl som v svojom sne, že keď prišiel Kresťan na chorát Tône Smrti, stretli sa s ním dvaja mužovia, deti to tých, ktorí to boli doniesli zlú zprávu o tej dobrej zemi (4. Moj. 13,32-34.), a ponáhľali sa späť.
 Kresťan ich takto oslovil.
Kresťan: „Ľudia, odkiaľ idete?“
Ľudia povedali: „Späť! Späť! A radili by sme ti, aby si aj ty tak urobil, ak ti je život a pokoj drahý.“
Kresťan sa pýtal: „A čože je?“
Ľudia: „Že vraj čože je! Šli sme tou cestou, ako ty ideš, a šli sme tak ďaleko, ako sme sa odvážili, a len-len čo sme nezašli priďaleko, lebo nech ideme kúsok ďalej, neboli by sme ti mohli doniesť o tom zvesť.“
Kresťan: „Ale povedzte predsa, čo sa vám prihodilo?“
Ľudia: „Boli sme už skoro v doline Tône Smrti, ale na šťastie, hľadiac pred seba, videli sme nebezpečenstvo prv, než sme do neho vošli.“
Kresťan: „Ale čože ste to videli?“
Ľudia: „Čo sme videli! Nuž samu dolinu sme videli, ktorá je čierna ako smola a videli sme tam diablov, strašidlá a drakov z priepasti. A tiež sme počuli v doline ustavičné zavíjanie a bedákanie sťa zavíjanie a bedákanie ľudí v nevysloviteľnom trápení, ktorí tam kdesi v bolestiach a spútnaní v železách sedeli. A nad dolinou visia ochabujúce mračná zmätku, i smrť vždy nad ňou rozťahuje svoje krýdla (Job 10, 22.). Jedným slovom, je to tam všetko nadmieru desné a skrz naskrz zmotané.“
Vtedy povedal Kresťan: „Z toho, čo ste povedali, vyrozumievam len toľko, že je to moja cesta k želanému prístavu“ (Jerem. 2,6.).
Ľudia: „Keď je tak, nech je to teda tvoja cesta, ale my ňou nepôjdeme.“
A tak sa rozišli, a Kresťan šiel svojou cestou, no, vždy s vytaseným mečom v ruke, lebo sa bál, aby nebol napadnutý.
A potom som videl vo svojom sne, že po pravej ruke celou dolinou, ak ďaleko len siahala, bola veľmi hlboká priepasť. To je tá priepasť, do ktorej slepí vodili slepých po všetky časy, a kde obaja biedne zahynuli (Mat. 15,14.). A zase po ľavej ruke bol veľmi nebezpečný močiar, do ktorého keď padne i dobrý človek, nenájde svojej nohe oporu. Do toho močiara bol kedysi padol kráľ Dávid, a bezotázne by sa bol v ňom zadusil, keby ho ten, ktorý je mocný, nebol stade vytiahol (Žalm 69,15.). I cesta, vlastne chodník, tu bola veľmi úzka, a to bolo tým horšie pre Kresťana; lebo hľadajúc vo tme vyhnúť priepasti na jednej strane, hrozilo mu nebezpečenstvo, že padne do močiara na druhej strane, a zase naopak, keď hľadel uniknúť močiaru, a keby nebol dal veliký pozor, hneď by bol padol do priepasti. Nuž tak išiel, a tu som ho počul horko vzdychať, lebo okrem spomenutých nebezpečenstiev cesta tu bola tak tmavá, že často, keď zdvihol nohu, aby pokročil, nevedel, kde alebo na čo ju postaviť.
Tak asi v strede doliny spozoroval som čeluste pekla, a bolo tiež pri samej ceste. Tu rozmýšľal Kresťan, čo má urobiť, lebo chvíľami vychádzal veliký plameň a dym s iskrami, a bolo počuť desné a ohyzdné zvuky, všetko to veci, ktoré nedbali na Kresťanov meč, ako predtým Apollyon, a tak bol prinútený odložiť svôj meč a chopiť sa inej zbrane, zvanej: Všelijaká modlidba (Ef. 6,18.), a volal, ako som počul: „Ó, Pane, prosím Ťa, vysloboď moju dušu!“ (Žalm 116,4.). A tak išiel dlhú chvíľu, no, plamene len vždy oproti nemu šľahali a chceli ho zasiahnuť. A pri tom pri všetkom počul žalostné hlasy a čosi sa tak strašne hneď sem, hneď tam metalo, že niekedy myslel, že ho to roztrhá na márne kusy alebo zašliape ako blato na ceste. Tie strašné veci videl a počul desné zvuky celých niekoľko míľ cesty.
 l spola myšlienku vrátiť sa, ale potom si zase myslel, že už má snáď pol cesty strašnou dolinou za sebou. A tiež mu prišlo na myseľ, jak mnoho nebezpečenství už doteraz premohol, a že ísť späť by mohlo byť nebezpečnejšie, ako keď už len pôjde napred, a tak sa rozhodol, že pôjde vpred. No, zdalo sa, že len idú nepriateľia bližšie a bližšie. Ale keď už skoro až k nemu samému boli prišli, zavolal mocným hlasom: „Idem v hrdinskej sile Pána Hospodina!“ (Žalm 71,16.). A tak ustúpili a viac neprišli.
No, jednu vec by som nechcel opomenúť; spozoroval som totiž, že tu bol Kresťan tak zmätený, že ani len svojho vlastného hlasu nepoznal, a to som takto spozoroval: práve vtedy, keď bol prišiel k čelustiu horiacej priepasti, priblížil sa zo zadu potichu k nemu jeden z tých zlých duchov a šepcúc vnukal mu mnoho roniacich rúhaní, o ktorých cele myslel, že pochádzajú z jeho vlastného srdca, a to ranilo Kresťana viac ako čokoľvek iné, čo ho bolo predtým stretlo, totiž keď myslel, že by sa mal teraz rúhať tomu, ktorého predtým tak veľmi miloval; no, cítil, že keby za to mohol, nerobil by to. Ale nemal ani toľko rozvahy, aby si bol zapchal uši alebo pozoroval a poznal, skadiaľ idú rúhania.
A keď už bol Kresťan dlhý čas putoval v takomto bezútešnom stave, zdalo sa mu, že počuje hlas akéhosi človeka, ktorý ide pred ním a hovorí: „Aj keby som išiel dolinou Tône Smrti, nebudem sa báť zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú“ (Žalm 23,4.).
Vtedy sa veľmi rozveselil, a síce po prvé preto, lebo z toho súdil, že ktorísi Boha sa bojací ľudia sú zrovna tak v doline ako aj on sám, a po druhé preto, že pozoroval, že je Boh s nimi, hoci sú v tom istom tmavom a smutnom stave jako aj on, a preto rozmýšělal: „Prečo by nebol i so mnou, hoci to aj pre rozličné prekážky, ktoré mi tu prekážajú, nemôžem vidieť?“ (Job. 9,11.). A konečne po tretie rozradoval sa preto, lebo sa nazdal, že keby ich mohol dohoniť, by mal pomaly dobrú spoločnosť.
A tak išiel ďalej a volal na toho, ktorý to šiel pred ním. Ale ten nevedel, čo odpovedať, lebo tiež myslel, že je tam iba sám. Až konečne pomaly svital deň, a vtedy povedal Kresťan: „Obracia tônu smrti na ráno“ (Amos 5,8.).
A keď sa už bolo rozodnilo, obzrel sa naspäť, no nie, že by sa mu bolo chcelo vrátiť sa, ale aby videl za denného svetla, cez aké nebezpečenstvá prešiel za tmy. 
 A tak dokonalejšie videl jamu, ktorá bola na jednej strane, a močiar, ktorý bol na druhej strane, a jak úzka to bola cesta, ktorá viedla pomedzi oboje. A videl i tých démonov, strašidlá a drakov z priepasti, ale to všetko už len zďaleka, lebo keď sa rozodní, neopovážia sa bližšie, no, predsa mu boly zjavené dľa toho, čo je napísané: „Z tmy odkrýva hlboké veci a na svetlo vyvodí tôňu smrti“ (Job 12,22.).

A tak to Kresťana veľmi dojalo, že bol vyslobodený od všetkých nebezpečenstiev svojej pustej a príšernej cesty, ktoré to nebezpečenstvá, hoci sa ich prv viacej bál, teraz jasnejšie videl, pretože mu ich denné svetlo urobilo zrejmejšími. A tak asi o tom čase vychádzalo slnko, čo bolo pre Kresťana novou milosťou, lebo treba uvážiť, že už prvá časť doliny Tône Smrti bola nebezpečná, ale jej druhá časť, ktorou mu ešte bolo treba ísť, bola, ak možno tak povedať, ešte omnoho nebezpečnejšia. Lebo od miesta, na ktorom teraz stál, až po samý koniec doliny, bola cesta vonkoncom taká pokrytá smečkami, pascami, osídlami a sieťami na jednej strane, a zase na druhej strane bolo toľko jám, výmolov, hlbokých dier a klzkých strmín, že nech je teraz tma, ako keď išiel prvou časťou doliny, keby bol mal i tisíc duší, všetky by bol odhodil a zatratil. Ale - ako som povedal - práve teraz vychádza slnko. A vtedy povedal: "Jeho svieca mi svietila nad hlavou, a s Jeho svetlom som prešiel tmou" (Job 29,3).
A tak v tom svetle prišiel až na koniec doliny. A videl som vo svojom sne, že na konci doliny bola rozliata krv, a ležali tam kosti, popol, dokaličené a dosekané telá ľudské, telá to pútnikov, ktorí predtým išli tou cestou. A premýšľajúc, čo je toho asi príčina, spozoroval som kúsok pred sebou jaskyňu, v ktorej kedysi za starých čias žili a pelešili dvaja obri, Neomylný a Pohan, ktorých tou mocou a tyranstvom boli ukrutne povraždení ľudia, ktorých to tam ležali kosti, krv, popol a iné. Ale popri tomto mieste prešiel Kresťan bez zvláštneho nebezpečenstva, čomu som sa trochu podivil. Ale potom som sa dozvedel, že Pohan je už dávno mŕtvy, a ten druhý, hoci vraj ešte žije, následkom staroby a tiež následkom citeľných úderov, ktoré dostal v bojoch za svojich mladších rokov ochorel a zmeravel na toľko, že teraz môže málo viac urobiť ako sedieť vo dveriach svojej jaskyne, gániť a škľabť sa na pútnikov, keď idú popri ňom, a hrýzť si nechty od zlosti, že ich už nemôže napadnúť.
A tak som videl, že Kresťan išiel svojou cestou.

No, hľadiac na starého človeka, ktorý to sedel pri otvore svojej jaskyne, nevedel, čo si má pomyslieť, najmä keď ho starec, hoci sa nemohol dostať za ním, takto oslovil: "Vy sa nikdy nepolepšíte, dokiaľ viacerých z vás neupália." Ale Kresťan neodpovedal a išiel pokojne a vesele ale aj a tak i prešiel popri ňom bez toho, že by sa mu bolo niečo zlého stalo, a potom spieval:

Ó, div sveta, neslýchaný!
Bo, ináče nelze povedať,
že som takto zachovaný,
kde som zahynúť mal tisíc krát.

Nebezpečenstvá obňali
bolyimoju dušu, peklo, hriech;
zlí duchovia pokúšali;
diabla bolo počuť strašný smiech,

tam v doline Tône Smrti,
plnej zhuby, pascí, tak sietí,
zhubca kde tak mnohých zdrtí;
tma tam, slnka jas kde nesvieti.

Jeden v svojej však milosti
neviditeľne ma sprevádzal
On ostríhal moje kosti,
v láske nebezpečia odvracal.

Ježiš, svätý, mi zachránil
život - Jemu slávy koruna! -,
čistou rukou ma obránil.
Večná sláva mu. Haleluja!

KAPITOLA X.

A ako tak išiel Kresťan svojou cestou, prišiel k akémusi vŕšku, ktorý bol nárokom nasypaný tým cieľom, aby pútnici mohli prehliadnuť cestu ktorá bola pred nimi. Nuž, Kresťan vyšiel naň a hľadiac pred seba videl Verného, ktorý išiel pred ním svojou cestou. Vtedy zavolal na neho Kresťan hlasno: "Hej, hej! Počkaj, chcem ísť s tebou!" Na to sa obzrel Verný a kresťan zase zavolal na neho: "Postoj, postoj, až prijdem k tebe!" Ale Verný odvetil: "Nie! Ide mi o život, a pomstiteľ krvi je za mnou" (4.Mojž. 35,6-12).
To zabolelo Kresťana a znepokojilo, ale napnúc všetky svoje sily skoro dohonil Verného, áno, i predbehol ho, a tak bol posledný prvý. Tu sa Kresťan samoľúbo a povýšene usmial, že predbehol svojho brata; avšak nepozorujúc na svoje nohy náhle sa potkol a padol a nemohol povstať, až prišiel Verný a pomohol mu.
Potom som videl vo svojom sne, že išli spolu a mali sa veľmi radi a mile sa zhovárali o všetkom, čo sa im prihodilo na ich púti, a Kresťan takto začal.
Kresťan: "Môj vzácny a milovaný brat Verný, som rád, že som ťa dohonil, a že Boh tak upravil naše srdcia, že môžeme spoločne ísť touto tak príjemnou cestou."
Verný: "Nazdal som sa, milý priateľu, že budem môcť ísť s tebou hneď od nášho mesta, ale ty si ma predbehol, a tak som bol prinútený ísť celou tou cestou samotný."
Kresťan: "Ako dlho si bol potom ešte zostal v Meste Skazy, než si sa za mnou vydal na púť?"
Verný: "Až som nemohol dlhšie zostať, lebo hneď po tvojom odchode sa tam veľa o tom hovorilo, že naše mesto v krátkom čase bude spálené ohňom z neba až do základu."
Kresťan: "Ale ozaj? Teda tak vraveli tvoji susedia?"
Verný: "Tak je, za nejaký čas každý hovoril o tom."
Kresťan: "A čože viac nikto z nich nevyšiel z mesta, aby unikol nebezpečenstvu, iba ty sám?"
Verný: "Nie, lebo hoci sa tam - ako som povedal - mnoho o tom hovorilo, predsa nemyslím, že by tomu boli pevne verili, lebo som počul niektorých, že v horlivom rozhovore posmešne hovorili o tebe a o tvojej "zúfalej ceste", ako nazývali tvoju púť. Ale ja som veril a verím doteraz, že naše mesto bude skazené ohňom a sírou z neba, a preto som utiekol stade."
Kresťan: "A o susedovi Povoľnom si nepočul nič hovoriť?"
Verný: "Áno, Kresťan, počul som, že išiel s tebou; až prišiel po bahno Zúfalstva, do ktorého vraj bol padol, ako niektorí hovorili. Ale on nechcel, aby niekto o tom vedel, že bolo tak.

 No, ja som presvedčený, že bol náležite domazaný blatom toho druhu."
Kresťan: "A čo mu povedali susedia?"
Verný: "Odkedy sa vrátil, je u ľudí vo veľkom posmechu, a to u ľudí každého druhu. Niektorí sa mu posmievajú, a zase niektorí ním opovrhujú, a sotva ho niekto chce vziať do roboty. Teraz je sedem ráz horší, ako keby sa nikdy nebol pohol z mesta.
Kresťan: "Ale prečo sú tak proti nemu, keď sami opovrhujú cestou, ktorú opustil?"
Verný: "Hovoria: Obeste ho, takého odpadlíka, ktorý tak prevracia kabát! Nebol verný svojmu vyznaniu! Mám za to, že Boh ešte len aj svojich vlastných nepriateľov poštval na neho, aby sa mu posmievali a spravili si z neho porekadlo, preto, že opustil cestu."
Kresťan: "Či si nehovoril s ním, prv než si odišiel?"
Verný: "Zišiel som sa s ním raz na ulici, ale on škúlil na druhú stranu ako ten, kto sa hanbí za to, čo urobil, a tak som s ním nehovoril."
Kresťan: "Z počiatku, ako som sa vydal na cestu, som mal nádej o človekovi, ale teraz sa obávam, že zahynie pri záhube mesta, lebo sa mu prihodilo, ako hovorí pravé príslovie: "Pes navrátil sa k svojemu vývratku, a umytá sviňa sa opäť pováľala v blate" (2.Petra 2,22).
Verný: "Toho sa i ja obávam pri ňom; ale ktože zabráni tomu, čo bude!?"
Kresťan: "Nuž nechajme ho, sused Verný", povedal Kresťan, "a hovorme o veciach, ktoré sa viac nás týkajú. Teraz mi rozprávaj, čo sa ti prihodilo na ceste, ako si išiel; lebo viem že sa ti niečo prihodilo; ináč by to bol div, keby nebolo tak."
Verný: "Ja som unikol bahnu, do ktorého - ako pozorujem - si ty bol upadol, a dostal som sa hore po bránu bez toho nebezpečenstva, iba čo som sa zišiel s akousi osobou, ktorá sa volala Chlípnosť, a ktorá by mi bola chcela urobiť veľké zlo."
Kresťan: "To dobre, že si unikol jej sieti. Jozefa kedysi tiež veľmi prenasledovala, ktorý jej však unikol ako aj ty, ale by ho to bolo skoro stálo život. (1.Mojž. 39,11 - 13). A čo ti urobila?"
Verný: "Ani by som si nepomyslel - len ak si to sám zakúsil -, aký úlisný má jazyk. Veľmi na mňa dotierala, aby som išiel s ňou, sľubujúc mi všelijaké uspokojenie a všelijakú rozkoš."
Kresťan: "Áno, ale spokojnosti dobrého svedomia ti nesľúbila?"
Verný: "Vieš, čo myslím - všetko telesné a hriešne uspokojenie a hriešnu rozkoš."
Kresťan: "Vďaka Bohu, že si jej unikol. Na ktorých sa hnevá Hospodin, tí padnú do jej jamy" (Prísl. 22,14).
Verný: "No, neviem istotne, či som jej cele unikol a či nie."
Kresťan: "Ako to myslíš? Hádam si len nepovolil jej žiadostiam?"
Verný: "To nie, že by som sa bol poškvrnil, lebo som pamätal na dávne písmo, ktoré som videl, a ktoré hovorí: "Jej nohy zostupujú do smrti a jej kroky smerujú do pekla" (Prísl. 5,5).

A tak som zažmúril oči, lebo som sa nechcel dať očariť jej pohľadom (Job 31,1). Vtedy sa pohrdlive pozrela na mňa a dala sa mi posmievať, a ja som išiel svojou cestou."
Kresťan: "A či ťa nikto viac nenapadol, ako si išiel?"
Verný: "Keď som prišiel ku päte brehu "Ťažkosti", stretol som sa s veľmi starým človekom, ktorý sa ma pýtal, kto som a kam idem? Povedal som mu, že som pútnik a že idem do nebeského mesta. Vtedy riekol starý človek: "Zdáš sa byť čestným chlapom. Či by si nepristal bývať u mňa za plácu, ktorú ti dám?" Vtedy som sa pýtal na jeho meno, a kde býva. Povedal, že jeho meno je Starý Adam, a že býva v meste Klamu (Ef. 4,22). Potom som sa ho pýtal, aká je reku jeho práca a aká mzda, ktorú dá? Na to mi povedal, že jeho práca sú mnohé a rozličné rozkoše, a jeho mzda to, že na koniec budem jeho dedičom. Ďalej som sa pýtal na jeho dom, a akých má ešte sluhov? A tak mi povedal, že jeho dom je plný všetkých možných lakôt sveta, a slúžiť že mu vraj slúžia tí, ktorých sám splodil. Potom sa ho opýtal, koľko má deti? A povedal, že má iba tri dcéry: Žiadosť tela, Žiadosť očí a Pýchu života (1.Ján 2,16) a že ak chcem, môžem si vziať za ženy všetky tri. A ešte som sa pýtal, ako dlho by chcel, aby som žil u neho? A riekol mi, že kým len sám žije."
Kresťan: "A na čomže ste na koniec zostali?"
Verný: "Nuž z počiatku som bol aj trochu naklonený ísť s človekom, lebo sa mi videlo, že hovorí veľmi pekne, ale potom hľadiac na jeho čelo, kým som s ním hovoril, videl som napísané "Zlož starého človeka z jeho skutkami" "(Ef. 4,22).
Kresťan: "A potom čo?"
Verný: "Potom mi bleskom prišla na rozum myšlienka, páliaca ako oheň - nech už potom povedal čokoľvek a akokoľvek aj lichotil - myšlienka, že ak ma dostane do svojho domu, predá ma za otroka. A tak som mu povedal, aby mi viac nevravel, lebo reku sa nezblížim dveriam jeho domu. Tu sa mi dal škarede nadávať a povedal, že pošle za mnou kohosi takého, ktorý vraj strpčí mojej duši moju cestu. A tak som sa obrátil, že pôjdem preč, cítil som, ako sa drží môjho tela a tak smrteľne ma šklbol naspäť, že sa mi pozdalo, ako čo by bol so sebou odtrhol kus môjho tela, takže som skríkol: "Ó, ja biedny človek!" (Rim. 7,24). A tak som potom išiel svojou cestou hore brehom."
A keď som bol ušiel tak asi pol cesty hore a obzrel sa, videl som kohosi bežať za sebou rýchle ako vietor a tak ma dohonil práve asi na tom mieste, kde je to sedisko.
Kresťan: "Práve tam - odvetil Kresťan - som si sadol odpočinúť si.

 Ale súc premožený spánkom bol som tam stratil túto listinu spoza ňadier."
Verný: "Ale že ma vypočuj, môj dobrý brat! Akonáhle ma človek dohonil, tak ma uderil, že ma zrazil na zem a nazdal sa, že som mŕtvy. Ale prijdúc zase trochu k sebe pýtal som sa ho, prečo ma tak drví ani otroka? Povedal: "Pre svoju tajnú náklonnosť k starému Adamovi", a vtom ma znova smrteľne udrel do pŕs a zrazil ma nazad, takže som padol horeznačky. A tak som zase ako predtým ležal ako mŕtvy pri jeho nohách. A keď som zase prišiel k sebe, úpenlivo som ho prosil o milosť. Ale on povedal: "Ja neznám milosti", a s tým ma zase zrazil na zem. A bezotázne by mi bol urobil koniec, keby nebol ktosi prišiel k tomu a nebol mu kázal, aby prestal."
Kresťan: "A kto to bol, kto mu to kázal prestať?"
Verný: "Sprvu som Ho nepoznal, ale ako prišiel popri mne, spozoroval som diery na Jeho rukách a na Jeho boku, a z toho som uhádoll, že je to náš Pán. A tak som išiel hore brehom."
Kresťan: "Človek ktorý ťa dohonil, bol Mojžiš. Ten nikoho nešetrí ani nevie preukázať milosť tým, ktorí prestupujú jeho zákon."
Verný: "Ja to dobre viem. Nebolo to prvý raz, čo sa so mnou zišiel. On to bol, ktorý prišiel ku mne, keď som bezpečne býval doma, a povedal mi, že mi nad hlavou zapáli môj dom, ak tam ďalej zostanem."
Kresťan: "Ale či si nevidel domu, ktorý stojí na temeni brehu, na tej strane, kde sa Mojžiš s tebou zišiel?
Verný: "Videl, aj tých levov, prv než som k nemu prišiel. Ale nazdávam sa, že lvi spali, lebo bolo poludnie. A majúc pred sebou taký kus dňa prešiel som popri vrátnom a zišiel som z brehu."
Kresťan: "Tak je; povedal mi, že ťa videl prejsť popri dome. Ale škoda, že si nevošiel, lebo by ti tam ukázali tak mnohé zvláštnosti, že by si ich sotva bol zabudol do svojej smrti. Lež povedz mi, prosím ťa, či si nikoho nestretol v doline Pokorenia?
Verný: "Áno, stretol som sa s akýmsi Nespokojným, ktorý by ma bol rád prehovoril, aby som sa s ním vrátil, a udával príčinu, že v doline nieto vôbec nijakej cti. Aj to mi povedal, že ísť ta je urobiť proti vôli všetkých mojich priateľov, ako je Pýcha, Drzosť a Namyslenosť, Sebaklam, Svetská Sláva a iní, ktorí vraj - a že to istotne vie - by sa veľmi urazili, keby som urobil zo seba takého blázna a brodil sa dolinou."
Menoval, smú robiť nároky na moje príbuzenstvo, a to právom, lebo reku mi boli skutočne rodina podľa tela; ale odkedy som sa stal pútnikom, odriekli sa ma, ako som i ja ich zavrhnul, a preto sú mi teraz toľko, ako čo by nikdy nepochodili z môjho rodu.
A povedal som mu i to, že čo sa týka samej doliny, cele nesprávne predstavil vec, lebo pred cťou ja pokorenie a vysoký duch pred pádom, lebo ako hovorí Šalamún: "Pred skrúšením sa povyšuje srdce človeka, a pred slávou chodí poníženie" (Prís. 18,12). Preto radšej pôjdem touto dolinou k cti a k sláve, ktorú za česť a slávu, ktorú on, Nespokojný, cení za najvhodnejšiu našej lásky a snahy."
Kresťan: "A s iným ničím si sa nestretol v doline?
Verný: "Áno, zišiel som sa s Hanbou. No myslím, že zo všetkých ľudí, s ktorými som sa zišiel na svojej púti? má on sám nepravé meno. Tí druhí sa dali odbiť niekoľko dôvodmi, a niečo inak, ale tento drzý sa nijakým činom nedal odbiť."
Kresťan: "A čože ti povedal?"
Verný: "Hej, že čo mi povedal! Náboženstvo zavrhoval vôbec. Vravel, že je to poľutovaniahodné, nedôstojné a plazivé pre muža starať sa o náboženstvo. Povedal, že mať útle svedomie je nemužnosťou, a vraj bdieť nad svojimi slovami a nad svojimi cestami ako aj viazať sa a nepoužiť vypínavej slobody, ktorú používajú chrabrí duchovia toho času, urobí človeka pred svetlom smiešnym. A namietal i to, že po všetky časy bolo
iba málo mocných, bohatých alebo múdrych, ktorí boli mojej mienky; aj to vraj niktorý nezdieľal, kým nebol nahovorený stať sa bláznom a dobrovoľne sa odvážiť, prípadne stratiť všetko za čosi, o čom nikto iný nevie, čo je to (1.Kor. 1,23-26; 3,18. Filip. 3,7-9. Ján 7,48).
A okrem toho ukazoval na obecný a nízky stav a na nízke povolanie tých, ktorí boli hlavne pútnici v časoch, v ktorých žili, aj na ich neučenosť a nevedomosť, a že vraj nerozumejú sa do niktorých prírodných vied. Áno, mňa tiež považoval za takého pre mnoho viac vecí, než tu uvádzam. Tak na príklad vravel, že je to hanba sedieť a skučať, keď sa káže, a žialiť nad svojimi hriechami; hanba že je prísť domov vzdychajúc a stenajúc, hanba vraj prosiť svojho suseda za odpustenie pre pletky alebo nahradiť, kde som niekomu niečo vzal, ukradol. Aj to povedal, že náboženstvo odcudzí človeka veľkému, pre niekoľko nemravov - ktoré ovšem pomenoval jemnejším, krajším menom - a pôsobí vraj to, že si človek osvojí a váži si to, čo je nízke pre duchovné bratstvo. Nuž či to vraj nie je hanba?"
Kresťan: "A čo si mu ty povedal?"
Verný: "Čo som mu povedal! Sprvu som vlastne nevedel, čo na to povedať. Ba tak ma dohnal do úzkeho, že mi krv udrela do tváre, a bola to ona, nepravá hanba sama, ktorá vyvolala ten rumenec, a bezmála by ma bola premohla. Ale konečne som začal uvažovať, že to, čo je vysoké u ľudí, je ohavnosťou u Boha (Luk. 16,15). A potom som tiež myslel, že tento Hanba mi hovorí, čo sú ľudia, ale mi reku nič nehovorí, čo je Boh, alebo čo je Božie slovo.

A okrem toho som myslel, že v súdny deň nebudeme posúdení na smrť alebo na život podľa rozumu vypínavých duchov tohoto sveta, ale podľa múdrosti a zákona Najvyššieho. A preto som myslel, že najlepšie je to, čo hovorí Boh, i keby všetci ľudia na svete boli proti tomu. Vidiac tedy, že Boh najvyššie cení svoje náboženstvo a nežné svedomie, a vidiac tiež, že tí, ktorí sa urobia pre nebeské kráľovstvo bláznami, sú tí najmúdrejší, a že chudobný človek, ktorý miluje Krista, je bohatší ako najväčší človek vo svete, ktorý Ho nenávidí, a tak reku Hanba, prac sa! Ty si nepriateľ môjho spasenia. Či by som mal s tebou držať proti svojmu najvyššiemu Pánovi? Ako by som sa mu potom pozrel do tvári, keď príde? Ak by som sa teraz hanbil za Jeho cesty a za Jeho služobníkov (Marka 8,38), ako by som smel čakať jeho požehnanie? Ale tento Hanba bol skutočne smelý darebák, sotva som sa ho mohol striasť, áno, stále sa mi vešal na krk a ustavične mi šepkal do ucha hneď s tou, hneď s inou prichádzajúc slabosťou, ktorá tu-tam sleduje náboženstvo. Ale konečne som mu povedal, že darmo by sa ďalej namáhal, lebo reku vo veciach, ktorými on opovrhuje, ja vidím najväčšiu slávu. A tak konečne zbavil som sa nepohodlného chalana. A keď som ho striasol zo seba, začal som spievať:

Pokušenia, ktoré prichádzajú
na tých, ktorí Boha poslúchajú,
premnohé sú, a telo ich rado;
znova a vždy znova prijdú. Hľa do
smrti človek musí byť na stráži,
ak nechce padnúť a si váži
večný život. Preto, ó, pútnici,
bdejte, buďte chrabrí bojovníci!

Kresťan: "Som rád, môj brat, že si sa tak statne vzoprel tomu ničemovi a odbil ho. Lebo z toho, čo si povedal, súdim i ja ako ty, že totiž zo všetkých má a on sám nepravé meno, lebo je taký smelý, že sa nebojí ísť za nami po ulici a snaží sa zahanbiť nás predovšetkými ľumi, to jest snaží sa, aby sme sa hanbili za to, čo je dobré. Keby sám nebol bezočivý, nikdy by sa nepokúsil robiť, ako robí. No, nedajme sa mu, nech je akokoľvek, lebo napriek všetkému jeho chvastúnstvu urobí z človeka blázna a nič iné. "Múdri zdedia slávu, povedal Šalamún, a, blázni podstúpia v potupe" (Prísl. 3,35).
Verný: "Ja myslím, že proti Hanbe musíme volať o pomoc k Tomu, ktorý chce, aby sme boli chrabrými bojovníkmi za pravdu na zemi."
Kresťan: "Pravdu si riekol; ale či si sa viacej s nikým nestretol v doline?"
Verný: "Postretol, lebo celý ostatný kus cesty dolinou mi svietilo slnko, i dolinou Tône Smrti."
Kresťan: "To bolo tvoje šťastie. Mne sa cele ináče vodilo, lebo ja som mal za dlhý čas desný súboj so zúrivým nepriateľom Apollyonom, a to takmer hneď, ako som vkročil do doliny.

 Áno, už som skutočne myslel, že ma tam usmrtí, najmä keď ma bol dostal na zem a krúšil pod sebou, ako čo by ma bol chcel skrúšiť na kusy, lebo ako ma hodil na zem, vyletel mi z ruky môj meč, áno, povedal, že ma už iste má. Ale ja som volal k Bohu, a vyslyšal ma a oslobodil ma zo všetkých mojich trápení. Potom som vstúpil do doliny "Tône Smrti" a nemal som svetla, skoro až som ňou prešiel pol cesty; zdalo sa mi raz po raz, že tam už-už zahyniem, ale konečne svitol deň, a vyšlo slnko, a potom som už išiel zbytok cesty o mnoho ľahšie a pokojnejšie."

KAPITOLA XI.

Potom som videl vo svojom sne, že ako išli, Verný náhodou pozrel na stranu a videl tam človeka, ktorý sa menoval Hovorka a kráčal v istej vzdialenosti vedľa nich, lebo v tej časti kraja bolo dosť miesta, aby išli všetci vedľa seba. Bol to urastený človek a štíhly a švárnejší z opodiaľ ako z blízka. Verný ho takto oslovil: "Skadiaľ že, skadiaľ, priateľu? Či tiež idete do nebeskej zeme?"
Hovorka: "Áno, idem tiež ta."
Verný: "To je dobre, nadejem sa tedy, že budeme mať vašu milú spoločnosť."
Hovorka: "Ach, veľmi rád pôjdem s vami."
Verný: "Poďte teda bližšie, nech ideme spolu a využijeme čas v rozhovore o užitočných veciach."
Hovorka: "Hovoriť o dobrých veciach s vami alebo s kýmkoľvek iným je mi veľmi príjemné. A som rád, že som sa zišiel s ľumi, ktorí sú naklonení k takému dobrému skutku, lebo aby som povedal pravdu, takých ľudí je málo, ktorým by išlo o to, aby tak to strávili svoj čas, keď cestujú, ale oveľa radšej hovoria o veciach, z ktorých niet úžitku, a to mi bolo už často protivné."
Verný: "Je to naozaj poľutovaniahodná vec. Lebo kde ktorá vec by bola tak hodná použiť za ňu úst a jazyka pozemského človeka ako veci nebeského Boha?!"
Hovorka: "Veľmi sa mi ľúbite, lebo vaše slová sú plné presvedčenia, a ja chcem dodať: ktorá vec by bola taká milá a užitočná ako hovoriť a veciach Božích?! Áno, čo môže byť milšie človeku, ak má vôbec záľubu vo veciach zvláštnych a podivuhodných? Na príklad ak má záľubu hovoriť a dejinách alebo o tajomstvách vecí, alebo ak človek rád hovorí o divoch, o zázrakoch alebo o znameniach - kde nájde veci, tak rozkošne podané a krásne opísané ako vo Svätom Písme?!"
Verný: "To je pravda, lenže nám musí ísť o to, aby sme mali z takýchto vecí úžitok, keď o nich hovoríme."
Hovorka: "To je to, čo som povedal; pretože hovoriť o takých veciach je veľmi užitočné, lebo takým činom si človek nadobudne známosti o mnohých veciach, napríklad aké márne sú pozemské veci, a aké prospešné sú nebeské veci. Lež to len vo všeobecnosti; avšak podrobnejšie: človek tak môže poznať potrebu, nevyhnutnosti nového rodu, nedostatočnosť našich skutkov (t. j. že naše skutky nestačia na to, aby bol človek skrze ne spasený), potrebu Kristovej spravodlivosti atď. Okrem toho takto naučí sa človek, čo je pokánie, čo je veriť, modliť sa, trpieť alebo tomu podobné, a potom aj to ešte, že čo sú tie veľké zasľúbenia a potešenia evanjelia - na vlastné svoje potešenie. Ďalej naučí sa človek z takého rozhovoru odvrátiť a odmietnuť nepravú mienku, zastávať pravdu a tiež poučiť nevedomého."
Verný: "To je všetko pravda, a teší ma, že to počujem od vás."
Hovorka: "Ach, veru tak. To, že ľudia tak málo hovoria o tom, je na príčine, že tak málokto rozumie, aká potrebná je viera, ako veľmi potrebné je dielo milosti v ich duši, aby dosiahli večný život, lež nevedomí žijú v skutkoch zákona, ktorými nemôže človek nijako dosiahnuť nebeské kráľovstvo."
Verný: "Ale, s dovolením - nebeská známosť toho všetkého je dar Boží, a žiadny človek toho nedosiahne ľudskou usilovnosťou alebo len tak rozhovorom o tých veciach."
Hovorka: "To všetko ja veľmi dobre viem. Lebo si nemôže nič vziať, len ak by mu to bolo dané z neba. Všetko je z milosti, nie zo skutkov. Mohol by som vám to potvrdiť i sto citátmi z Písma."
Verný: "Tak dobre teda - povedal Verný -, a o ktorej z tých vecí sa máme teraz zhovárať?"
Hovorka: "O ktorej vy chcete; mne ja to jedno: ja budem hovoriť o nebeských veciach alebo o pozemských, o mravnosti alebo o evanjeliu, o svätých veciach alebo o obecných, o minulých alebo o budúcich, o cudzozemských alebo o domácich, o podstatnejších alebo menej podstatných, len to jedno nech je pri tom: aby sa to všetko dialo na to, aby sme z toho mali úžitok."
Tu sa započal Verný diviť a prikročiac ku Kresťanovi, ktorí išiel celú tú chvíľu o sám, a povedal mu, avšak potichu: "Akého výborného spoločníka sme dostali, to bude naozaj výtečný pútnik,"
Tomu sa Kresťan skromne usmial a povedal: "Tento človek, ktorým si tak veľmi unesený, oklame svojim jazykom dvadsiatich takých, ktorí ho nepoznajú."
Verný: "A čože ho ty poznáš?"
Kresťan: "Že či ho poznám! Lepšie ho poznám, ako on sám seba pozná."
Verný: "Prosím ťa, a kto to teda je?"
Kresťan: "Jeho meno je Hovorka, býva v našom meste.

Divím sa, že ho nepoznáš, a len tak si to vysvetľujem, že je naše mesto veliké."
Verný: "Čí je on syn? A kde asi býva?"
Kresťan: "Je synom Peknorekého a býva v Žvatlavej ulici, a všetkým, ktorí ho majú je známy pod menom Hovorka v Žvatlavej ulici, a napriek svojmu fajnému jazyku je iba úbohým chlapom."
Verný: "No, vidí sa, že je šumný človek."
Kresťan: "Totiž tým, ktorí ho dokonale nepoznajú, lebo najlepším je, keď je von z domu, ale pri dome je dosť ošklivý. A tvoje slová, že vraj šumný človek, ma upomínajú na to, čo som spozoroval na diele maliara, ktorého obrazy sa najlepšie vynímajú z´daleka, ale veľmi z blízka sú dosť špatné."
Verný: "Ale tak sa mi vidí, že ty len žartuješ, lebo si sa usmieval."
Kresťan: "To nech sa nestane, aby som žartoval v tejto veci, hoci som sa usmieval, alebo aby som niekoho falošne obviňoval. Zjavím ti viac o ňom. Tento človek sa prispôsobí akejkoľvek spoločnosti a je hotový hovoriť s kýmkoľvek. Ako sa s tebou teraz zhovára, tak sa bude zhovárať v krčme, a čím viac nápoja ma v hlave, tým viac má týchto vecí vo svojich ústach. Náboženstvo nemá miesta v jeho srdci alebo v jeho dome alebo v jeho obcovaní; všetko, čo má, má iba na jazyku, a svoje náboženstvo má iba nato, aby ním narobil hluku."
Verný: "Nuž, ty tak hovoríš?! Vtedy som sa v človeku veľmi sklamal."
Kresťan: "Veru, sklamal, buď si istý o tom. Pamätaj na príslovie: "Hovoria a nečinia; ale kráľovstvo Božie nezáleží v slove, ale v moci" (Mat. 23,3; 1.Kor. 4,20). Hovorí o modlitbe, o pokání, o viere a o novom rode čiže o znovuzrodený, ale vie o tom len hovoriť. Bol som v jeho rodine, a pozoroval som ho doma i preč z domu a viem, že to, čo o ňom hovorím, je pravda. Jeho dom je znova taký prázdny bázne Božej, ako je bielok vajca bez vône. Nieto tam ani modlitby ani znaku pokánia sa z hriechu, áno, tá nemá tvár omnoho lepšie slúži Bohu svojím spôsobom než on. Je škvrnou, výčitkou a hanbou náboženstva všetkým, ktorí ho znajú (Rim. 2,23-24). On je na príčine, že z celej štvrti mesta, kde býva, ledva počuť o Božej veci dobrého slova. Obecný ľud, ktorý ho zná, hovorí o ňom: "Vonku na oko svätý, a doma čert rohatý." Tak to zakúša najmä jeho úbohá rodina. Je grobian, posmechár a skupáň a tak neuznanlive a nerozumne nakladá so svojím služobníctvom, že to ani nevie, ako mu po vôli urobiť alebo ako s ním hovoriť. Ľudia, ktorí majú s ním dočinenia, hovoria, že je lepšie mať do činenia s Turkom ako s ním, lebo ten vraj bude peknejšie a čestnejšie s nimi robiť ako on. Tento Hovorka by aj toho prevýšil, keby bolo možné, okradol, oklamal a pretiahol, a okrem toho vychováva svoje deti tak, aby nasledovali jeho šľapaje. A ak u niektorého z nich spozoruje sprostú bojazlivosť - lebo tak menuje prvý jav nežného svedomia -, nadáva im do bláznov a do tĺkov a na nijaký spôsob im nedá nejakého dôležitejšieho zamestnania alebo ich neodporučí a nepochváli pred inými.

Čo sa mňa týka, som tej mienky, že svojím bezbožným životom zapríčinil to, že sa už mnohí potkli a padli a bude, ak Boh nezachráni, ešte mnohým na skazu."
Verný: "Nuž, milý brat, musím ti veriť, a síce nie len preto, že hovoríš, že ho znáš, ale i preto, že ty ako Kresťan si tvoríš mienku o ľuoch. Lebo nemôžem myslieť že to hovoríš zo zlomyseľnosti, ale preto, že je to tedy tak, ako hovoríš."
Kresťan: "Keby som ho nebol lepšie poznal ako ty, snáď by som bol zrovna tak o ňom myslel ako z počiatku ty. Ba, keby to len nepriatelia náboženstva boli o ňom pustili taký chýr, bol by som to považoval za pomluvu - údel to, ktorý často padne z úst zlých ľudí na meno a povolanie dobrých ľudí -, ale ja môžem dosvedčiť, že je vinný všetkých tých vecí, áno, ešte omnoho viac iných, zrovna takých zlých, o ktorých len ja viem. A okrem toho dobrí ľudia sa hanbia za neho a nemôžu ho menovať ani bratom ani priateľom. Rumenejú, len keď ho niekto pomenuje medzi nimi, ako znajú."
Verný: "Nuž, vidím, že hovoriť a činiť sú dve rôzne veci, a podľa toho v budúcnosti budem lepšie pozorovať tento rozdiel."
Kresťan: "A veru sú to dve veci, a sú tak rozdielne, ako rozdielna je duša od tela. Lebo ako je telo bez duše iba mŕtvola, tak i hovorenie samo o sebe je tiež iba mŕtvolou. Dušou náboženstva, t.j. pravej bázne Božej, je praktická, činná časť života: "Čisté náboženstvo a nepoškvrnené pred Bohom a Otcom je toto: navštevovať siroty a vdovy v ich trápení a seba zachovať nepoškvrneného od sveta" (Jak. 1,27). Ale o tom Hovorka nevie. Nazdá sa, že počuť a hovoriť urobí človeka dobrým Kresťanom, a tak klame svoju vlastnú dušu. Počuť je iba toľko ako siať semeno. Samo hovorenie dostatočným dôkazom toho, že skutočne je ovocie v srdci a v živote. A nepustíme zo zreteľa, že v súdny deň budú ľudia súdení podľa svojho ovocia (Mat. 13,23; 25, 31-46). Tam sa nebudú pýtať: "Či si veril?" Ale: "Či si činil a či len hovoril?" A podľa toho budú posúdení. Koniec sveta je prirovnaný k našej žatve. A vieš, že včas žatvy ľudia na nič nedbajú, iba o zbožie, o ovocie. A to nie je tak, ako čo by sa hocičo ľúbilo Bohu, čo nie je z viery (Žid. 11,6). Ale tým ti len chcem ukázať, aké bezvýznamné a ničomné bude svedectvo Hovorkovo v ten deň."
Verný: "To ma upomína na slová Mojžišove, ktorými opisuje čisté zvieratá. A čisté zviera je vraj každé, ktoré má rozdelené kopyto a prežúva; no nie je čisté, ak má len kopyto rozdelené a prežúva. Zajac napríklad prežúva, a predsa ja nečistý, preto že nemá rozdeleného kopyta. A tomu je skutočne podobný aj Hovorka: prežúva, hľadá známosť, prežúva slovo, ale nemá rozdeleného kopyta - nerozlúčil sa s cestou hriešnikov, lež ako zajac, podržal a má nohu psa alebo medveďa, a preto je nečistý" (3.Mojž. 11 a 5.M. 14.).
Kresťan: "Myslím, že si dobre pochopil a podal verný evanjelický zmysel toho Písma. A ja dodám iné: Pavel menuje niektorých ľudí, ba i takýchto veľkých Hovorcov: zvučiacou meďou a znejúcim zvoncom (1.Kor. 13,1 nasl.), to jest, ako hovorí na inom mieste, bezdušnými vecami, vydávajúcimi zvuk, bezživotnými vecami, ktoré nikdy nebudú mať miesta v kráľovstve nebies medzi tými, ktorí sú deťmi života, hoci by zvuk ich reči podobal sa jazyku alebo hlasu anjela."
Verný: "Ach, netešila ma tak sprvu jeho spoločnosť, ako ma teraz mrzí, ba zrovna mi je zle. Čo máme robiť, aby sme sa ho zbavili?"
Kresťan: "Prijmi moju radu a urob, ako ti poviem, a uvidíš, že skoro bude mať dosť tvojej spoločnosti, okrem ak by sa Boh dotkol jeho srdca a obrátil ho."
Verný: "A čo tedy mám urobiť?"
Kresťan: "Nuž idi za ním a pusti sa s ním do nejakého vážneho rozhovoru o moci pravého náboženstva a opýtaj sa ho prosto - ak bude chcieť s tebou o tom hovoriť, a istotne že bude -, či javí sa tá moc i v jeho srdci, v jeho dome a v jeho obecenstve?"
Vtedy zase pokročil Verný napred a povedal Hovorkovi: "Tak akože sa máte?"
Hovorka: "Ďakujem za opýtanie, dobre. Myslel som, že sa za tento čas hodne nezhovárame."
Verný: "Dobre, ak chcete, môžeme teraz započať rozhovor, a keďže ste mne ponechali voliť predmet, nech je teda toto: "Ako sa prejaví spasiteľná milosť Božia v srdci človeka?"
Hovorka: "Z toho tedy vyrozumievam, že náš rozhovor má byť o mnohých veciach. To je veľmi dobrý predmet, a ja vám ochotne odpoviem. A tak počujte skrátka moju odpoveď, a síce po prvé: kde je milosť Božia v srdci, tam pôsobí veľký krik proti hriechu. Po druhé: -"
Verný: "Nie, počkajte! Rozoberme najprv jedno. Myslím, že skôr by ste povedať, že javí sa tak, že duša vidí ošklivo svoj hriech."
Hovorka: "A čože je aký rozdiel medzi kričaním proti hriechu a núdzi ošklivením si hriechu?"
Verný: Ó, a veľký rozdiel! Človek môže kričať proti hriechu aj z politiky, čiže zo svetskej múdrosti, ale nenávidieť ho nemôže iba cnosti Bohom zbudeného odporu proti nemu. Počul som mnohých kričať proti hriechu z kancľa, ktorí ho však dosř dobré znesú vo svojom srdci, v dome a v obecenstve. Jozefova pani kričala veľkým hlasom, ako čo by bola chcela s ním páchať neplechu (1.Mojž. 39,11-15). Mnohí kričia proti hriechu znova tak, ako keď matka kričí na svoje dieťa vo svojom lone, keď ho menuje zlým a neporiadnym dievčaťom a potom sa ho dá kochať, od lásky stískať a bozkávať."
Hovorka: "Vidím, že ma chcete polapiť v reči."
Verný: "Nie ja, ja len chcem vec napraviť.

 A ktoráže je to tá druhá vec, ktorou ste chceli dokázať zjavenie sa diela milosti v srdci?"
Hovorka: "Veliká známosť tajomstva evanjelia."
Verný: "Toto znamenie malo byť vlastne najprv povedané. Ale už či prv či neskôr - všetko jedno -, aj ono je klamné. Lebo človek si môže nadobudnúť známosti, velikej známosti tajomstva evanjelia, a predsa môže nebyť diela milosti v duši. Áno, keby mal človek i všetku známosť, predsa môže nebyť ničím a tak nemusí byť dieťaťom Božím (1.Kor. 13.). Keď povedal Kristus: "Či znáte všetky tieto veci?" a učeníci odpovedali: "Áno", dodal: "Blahoslavený ste, jestli to i činíte" (Ján 13,17). On nekladie požehnania na znanie tých vecí, ale na ich činenie. Lebo je aj taká známosť s ktorou nejdú skutky: "Sluha, ktorý znal vôľu svojho Pána a nezhotovil sa ani podľa jeho vôle nerobil."
Človek môže poznať ako anjel a predsa nemusí byť Kresťanom. A preto vaše poznanie nie je pravé. Áno, poznať je vecou, ktorá sa páči Hovoriteľom a Chvastúňom, ale robiť je to, čo sa ľúbi Bohu. Nepovedám, že by srdce mohlo byť dobré bez známosti, lebo bez nej nie je srdce ničím. A preto je rozdiel medzi známosťou a známosťou - známosť, ktorá spočíva na púhom špekulovaní o veciach, a známosť spojená s milosťou viery a lásky, ktorá to známosť pobáda človeka činiť práve vôľu Božiu zo srdca. Ta prvá známosť slúži a postačí Hovoriteľom, ale bez tej druhej pravý kresťan nie je spokojný. "Daj mi rozumieť, a budem ostríhať tvoj zákon, áno, ostríhať ho budem celým svojím srdcom" (Žalm 119,34.).
Hovorka: "Vy ma zase chcete polapiť v reči; to už nie je na vzdelanie." Verný: "Nuž dobre, ak chcete, povedzte iné znamenie, ako zjavuje sa to dielo milosti tam, kde je?"
Hovorka: "Nepoviem, lebo vidím, že sa nezhodneme."
Verný: "Dobre teda, ale ak ozaj nechcete, či mi dovolíte, aby som ja povedal?"
Hovorka: "Máte na to právo."
Verný: "Dielo milosti v duši javí sa buď tomu, v kom sa deje, buď tým, ktorí sú okolo neho. Tomu, v kom sa deje, javí sa takto: dá sa mu usvedčenie o hriechu (Jána 16,8), najmä o porušenosti jeho prírody (Rim. 7,24) a o hriechu nevery (Ján 16,9), o ktorom vie určite, že ak nenájde milosti u Boha skrze vieru v Pána Ježiša Krista, istotne bude preň zatratený (Marka 16,16). Také poznanie a chápanie vecí pôsobí v ňom zármutok a hanbu za hriech (Žalm 38,19; Jerem. 31,9), a okrem toho vie, že má v sebe zjaveného Spasiteľa sveta a cíti nevyhnuteľnú potrebu spojiť sa s Ním pre celý život (Gal. 1,15-16; Sk. 4,12), následkom čoho žízni a prahne po Ňom (Mat. 5,6), ktorá to žízeň a ktoré to prahnutie má zasľúbenie (Zjav. 21,6).
 A tak podľa toho, aká je jeho viera v jeho Spasiteľa, či pevná či slabá, taká je potom i jeho radosť, a taký je i jeho pokoj, taká je jeho láska k svätosti, taká je jeho túžba dokonalejšia Ho poznať a tiež jemu slúžiť na tomto svete. Ale - hovorím - že hoci sa mu takto zjavuje, stáva sa iba zriedka, že je schopný uvedomiť si, že je to dielo milosti, pretože jeho terajšia skazenosť a jeho padlý rozum miatnu ho v jeho úsudku čo do tejto veci. A preto od toho, v kom deje sa to dielo milosti, vyžaduje si veľmi zdravý súd, prv než by s istotou vedel posúdiť, že je to dielo milosti.
Iným zase je to zjavné takto: 1. po svedectve jeho viery v Krista, zakladajúcom sa na skúsenosti. 2. po živote, zodpovedajúcom tomu svedectvu, teda po svätom živote, po svätosti srdca, po svätosti rodiny - ak má rodinu - a po svätosti obcovania na tomto svete, čo všetko ho učí oškliviť si svoj hriech, a potajme oškliví si, pre hriech, aj samého seba; učí ho potlačovať hriech v jeho rodine a šíriť svätosť na svete, a to nielen hovorením, ako by to robil pokrytec alebo nejaký Hovorka, ale činným podrobením sa vo viere a v láske moci Božieho slova (Job 42,5-6; Žalm 50,23; Ezech. 20, 43; Mat. 5,8; Ján 14,15; Rím. 10,9-10; Filip. 1,27). A tak teraz, pane, ak máte čo namietať na tento stručný opis diela milosti a toho, ako sa javí, vtedy namietajte, a jestli nemáte; dovoľte mi, aby som vám predložil druhú otázku!"
Hovorka: "Nie, teraz je nie mojou vecou namietať, ale počúvať. A tak nech počujem vašu druhú otázku!"
Verný: "To sa chcem opýtať, či aj vy zakúšate prvú časť toho, čo som povedal? A či o tom svedčí aj váš život a vaše obcovanie? Alebo či stojí vaše náboženstvo iba na slove a na jazyku a nie na skutku a na pravde? Ak ste ochotný dať mi na to odpoveď, odpovedzte mi, ale vás prosím, nepovedzte nič viacej, len toľko, o čom viete, že Boh na nebi povie na to amen, a tiež len to, čo môžete zodpovedať pred svojím svedomím. Lebo nie ten, kto sám seba odporúča, je odkázaný, ale ten, koho Pán odporúča (2.Kor. 10,18). A okrem toho povedať: Som taký a taký, keď môj život a všetci moji susedia o mne povedia, že klamem, je veľká bezbožnosť."
Vtedy Hovorka najprv očervenel, ale zase sa skoro premohol a odpovedal: "Vy teraz prichádzate na skúsenosť, na svedomie a na Boha a dovolávate sa ho, aby ospravedlnil, čo bolo povedané, - takého rozhovoru som nečakal ani nie som naladený odpovedať na také otázky, lebo sa nerátam za povinného na to odpovedať, iba ak beriete na seba úlohu katechéta, a hoci by ste ním aj chceli byť, ja mám predsa právo odmietnuť to, aby som vás urobil svojím sudcom.

Lež prosím vás, či by ste mi nechceli odpovedať, prečo sa ma pýtate také veci?"
Verný: "Preto, že som vás videl vždy hovoriť a nevedel som, že nemáte iného ako slová. A okrem toho, aby som vám riekol celú pravdu, počul som o vás, že ste vy človek, ktorého náboženstvo záleží v hovorení, a že váš život dokazuje o vašom vyznaní úst, že je lož. hovoria o vás, že ste škvrnou medzi kresťanmi, a že pre váš bezbožný život má náboženstvo zlú povesť, a že sa už niektorí urazili na vašich bezbožných cestách, a že ešte viacerí sú v nebezpečenstve preto zahynúť. Vaše náboženstvo, krčma, hrabivosť, nečistota, prisahanie sa, lož, zlá spoločnosť a iné - - to všetko sa spolu znesie. Na vás sa hodí príslovie, ktoré je povedané o smilnici, že vraj "je hanbou všetkých žien"; tak ste aj vy hanbou všetkých vyznavačov."
Hovorka: "Pretože ste hotový prijať chýry a uveriť im a tak rýchle odsúdiť, ako vy odsudzujete, nemôžem ináč o vás myslieť, lenže ste akýsi rozmrzený a zádumčivý človek, nie súci, aby som sa pustil s vami do rozhovoru, a preto zbohom!"
Kresťan: Vtedy pristúpil Kresťan a odvetil svojmu bratovi: "Povedal som ti, ako bude. Tvoje slová a jeho žiadosti sa nemohli zniesť. On ťa radšej opustí, ak by mal zreformovať, napraviť svoj život. Ale išiel, ako som povedal, a nechal ho ísť. Čo kto robí, sám sebe robí; je to jeho vlastná škoda. Usporil nám mrzutosť, ktorú by sme boli mali, keby sme my boli museli od neho odísť. Lebo keby bol zostal aký je - a ako sa mi zdá, aj taký zostane - bol by nám býval len na potupu. A mimo toho vraví apoštol: "Takého sa stráň!"" (2.Tim. 3,5).
Verný: "Ale som rád, že sme sa s ním tak trochu pozhovárali. Môže sa stať, že bude o tom premýšľať. A hovoril som s ním prosto a zreteľne a tak som čistý jeho krvi, ak zahynie."
Kresťan: "Dobre si urobil, že si s ním hovoril tak prosto a zreteľne. Dnes je málo ľudí, ktorí by tak verne a otvorene odpovedali pravdu, a preto aj náboženstvo tak mnohým smrdí. lebo žiaľ, takých hlúpych hovorkov je mnoho, ktorí majú náboženstvo len na jazyku, a sú necudní a márniví vo svojom živote a súc tak často pripustení do spoločnosti čiže do bratstva ľudu Božieho, iba aby miatol svet, robia kresťanstvu potupu a zarmucujú úprimných. Prial by som si, aby všetci ľudia s nimi tak urobili, ako si ty urobil; potom by sa buď cele obrátili, alebo by ich spoločnosť svätých pálila." Potom vravel Verný:

Hľa, taký ja chvastavý Hovorka!
Vie znamenite vravieť! A zhorka
chce zraziť všetkých pred sebou.

 Lež keď
o čistom srdci povie Verný, hneď
sa stratí ani v svoj čas splnmesiac,
- a mnoho takých! - len vravieť vediac.


KAPITOLA XII.

A tak išli zhovárajúc sa o tom, čo videli na ceste, a tak si uľahčovali cestu, ktorá by im istotne bola bývala veľmi obtiažna a nudná, lebo teraz išli pustatinou.
A keď už boli z nej takmer cele von vyšli, Verný sa náhodou otočil a zazrel kohosi známeho, že ide za nimi, a povedal svojmu bratovi: "Pozri len, pozri, kto to ide za nami tamten!" Vtedy pozrel Kresťan a povedal: "To je môj dobrý priateľ Evanjelista." "Hej, a tiež i môj" odvetil na to Verný, lebo on to bol, ktorý ma upravil na cestu k bráne." Medzitým prišiel k nim Evanjelista a takto ich pozdravil: "Pokoj vám, drahomilovaní, a pokoj vašim pomocníkom!" (1.Paralip. 12,18).
Kresťan: "Vitaj, vitaj, môj milý a dobrý Evanjelista! Pohľad na tvoju tvár ma upomína na tvoju dávnu láskavosť a neúnavnú prácu na moje večné blaho." Verný: "A tisíc ráz ťa vítame, drahý Evanjelista. Aká žiadúca je nám úbohým pútnikom tvoja milá spoločnosť!"
Evanjelista: "Vtedy povedal Evanjelista: "Ako sa vám vodilo, moji priatelia, od tých čias, ako sme sa posledne rozišli? Čo sa vám prihodilo, a ako ste sa zachovali?"
Vtedy mu rozprávali Kresťan a Verný o všetkom, čo sa im prihodilo na ceste, a ako a za akých ťažkostí sa dostali na miesto, kde teraz boli.
Na to povedal Evanjelista: "To ma veľmi teší, nie že ste museli ísť cez skúšky, ale že ste zvíťazili a že napriek mnohým svojím slabostiam zotrvali ste na ceste a neprestali putovať až do tohoto dňa a opakujem, že ma to veľmi teší, a to ako pre samého seba tak i pre vás. Ja som sial, a vy ste žali, a už sa blíži deň, keď obidvaja - i ten, kto sial, i tí ktorí žali - - budú sa spolu radovať. (Ján 4,36), to jest, ak vytrváte, lebo v svoj čas budete žať, ak neustanete (Gal. 6,9). Koruna je pred vami, a je to neporušiteľná koruna. A tak bežte, aby ste ju dosiahli (1.Kor. 9,24-27). Boli a sú niektorí ľudia, ktorí sa boli pustili za korunou, a keď už boli ďaleko zašli za ňou, prišiel iný a vzal im ju. A tak držte pevne, čo máte, aby nikto nevzal vašej koruny (Zjav. 3,11). Ešte nie ste preč z dostrelu diablovho: ešte ste sa nesprotivili až do krvi bojujúc proti hriechu (Žid 12,4). Nikdy nespustite kráľovstva so zreteľa a verte pevne v to, čo je neviditeľné. Nech nič nemá u vás miesta, čo je z tohoto sveta. A predo všetkým dobre porozumejte svoje vlastné srdce a na jeho žiadosti, lebo je zvodné a ľstivé nado všetko a zlé až do zúfania (Jerem. 17,9). Buďte zmužilí a pevní, lebo veď máte všetku moc na nebi i na zemi na svojej strane."
Kresťan mu ďakoval za jeho povzbudenie. Ale hneď aj doložil, že by boli veľmi radi, keby im aj ďalej hovoril na zbývajúcej ceste a bol im tak na pomoc, čo sa im ešte môže prihodiť na ďalšej ceste, a tiež i to ako to zdolajú. To isté prosil aj Verný, a tak započal Evanjelista a odvetil: "Moje deti, počuli ste v slovách pravdy evanjelia, že musíte cez mnoho súžení vojsť do nebeského kráľovstva (Sk. 14,22), a že v každom meste kde prídete, čakajú vás putá a trápenia (Sk. 20,23), a tak nemôžete čakať že pôjdete dlho na svojej púti bez toho, aby ste toho nezakúsili v tomto alebo v inom ohľade, a už aj ste zakúsili na sebe niečo z pravdivých svedectiev a ešte viac čoskoro zakúsite, lebo teraz, ako vidíte, budete skoro von z tejto húštiny a tak o krátky čas prídete do meste, ktoré pomaly budete vidieť pred sebou. V tom meste vás veľmi napadnú nepriatelia a budú sa všemožne snažiť, aby vás zabili (Mat. 10,21), a buďte si istý, že jeden z vás, alebo snáď aj obidvaja, tam musíte spečatiť svoje svedectvo vlastnou krvou. Lež buďte verný až do smrti, a Kráľ vám dá korunu života (Zjav. 2,10). Ten, ktorý tam zomrie, hoci bude jeho smrť neprirodzená, a jeho bolesti budú snáď veliké, predsa bude mať lepšie ako jeho kamarát, a to nielen preto, že skôr dôjde do nebeského mesta, ale i preto, že unikne mnohým biedam, ktoré prijdú na toho druhého na jeho zbývajúcej ceste. No, keď prijdete do mesta a uvidíte, že plní sa, čo som vám tu predpovedal, spomeňte si na svojho priateľa a buďte chrabrí ako mužovia a dobre činiac poručte svoje duše svojmu Bohu ako vernému Stvoriteľovi" (1.Petra 4,19). Potom som videl vo svojom sne, že keď sa dostali von z pustiny, hneď videli pred sebou mesto, volalo sa Márnosť, v ktorom býva jarmok, ktorý sa volá Jarmok Márnosti, a býva po celý rok. Jarmokom Márnosti menuje sa preto, že mesto, v ktorom sa odbýva, váži menej ako márnosť, ako aj preto, že všetko, čo sa tam predáva, alebo čo ta príde, je márnosťou podľa slova múdreho Šalamúna: "Všetko je márnosť" (Kaz. 1, 2,14; 2, 1,17; 11,8; Iz. 40,7). Spomenutý jarmok nie je ani nejakou novotou, ale trvá už od pradávna. Poviem ti, milý čitateľu, o jeho pôvode. Je tomu už skoro päťtisíc rokov, čo tiež išli pútnici do nebeského mesta, ako sú títo dvaja počestní mužovia. Ale Belzebúb, Apollyon a Legion aj so svojimi spoločníkmi vidiac po ceste, ktorú vyšliapali pútnici, že ich cesta vedie do mesta, cez mesto Márnosť, vymysleli zlosť a zriadili tam jarmok, ktorý má trvať celý rok, a na ktorom sa predáva rozličný tovar ako domy, zeme, obchody, miesta, hodnosti, povýšenia, tituly, krajiny, kráľovstvá, žiadosti, rozkoše a pôžitky každého druhu, ako sú: smilnice, neplešnice, ženy, muži, deti, páni, sluhovia, životy, krv a telá. duše, striebro a zlato, perly a drahokamy, a čo ja viem, čo ešte! A okrem toho každého času vidieť na tom jarmoku všelijaké potvorné kumšty, podvody, hry a zábavy, divadlá, bláznov a opice, darebov, trhanov a klamárov všelijakého druhu. Vidieť tam, a to zadarmo, a zlodejstvá, vraždy, cudzoložstvá, krivé prísahy a všeličo také, čo je krvočervené.
A ako sú na iných jarmokoch, menej významných, rozličné poradia a ulice, prístojne pomenované, kde sa taký a taký tovar predáva, tak podobne ja to i tu: máš tu zvláštne miesta, rady, ulice (t. j. krajiny a kráľovstvá), podľa ktorých sa dá veľmi rýchle nájsť tovar jarmoku, tak na príklad je tam britský rad, francúzsky, taliansky, španielsky, nemecký, kde sú rozličné márnosti na predaj. Ale ako na iných jarmokoch niektorý tovar má nad všetko iné zvláštny odbyt, tak je tu zvláštne hľadaný a cenený rímsky krám, ktorého iba náš anglický národ s niektorými inými národmi nemajú rady.
Nuž ako som riekol, cesta do nebeského mesta vedie rovno cez mesto, kde odbýva sa ten veselý jarmok. A ten, kto by chcel ísť do nebeského mesta a nechcel by ísť cez mesto Márnosti, musel by vyjsť z tohoto mesta (1.Kor. 5,10; Ján 17,15). Sám Knieža kniežat, kým tu dlel, išiel cez mesto do svojej slávy, a to tiež jarmočný deň. Áno a ako sa nazdám, bol to sám Belzebúb, najvyšší pán jarmoku, ktorý ho pozval aby si kúpil z jeho márností, ba znova by ho bol chcel urobiť pánom jarmoku, len keby sa mu idúc mestom bol poklonil. Áno, že bol takou váženou osobou, Belzebúb ho vodil z ulice do ulice a za krátky čas mu ukázal všetky kráľovstvá tohoto sveta, len aby - ak by bolo možné - naviedol Požehnaného pojednať sa a kúpiť niektorú z jeho márností. Ale on nedbal o taký tovar a preto opustil mesto bez toho, aby bol čo len babku vydal na také márnosti (Mat. 4,8-9; Luk. 4,5-7.). A tak je jarmok starodávnou vecou dlhého trvania, a je to veľmi veľký jarmok.
A teda pútnici ako som povedal museli nevyhnutne ísť cez jarmok a tak aj urobili. No hľa, sotva ta vkročili, pohli sa všetci ľudia na jarmoku, i samo mesto, také, aké bolo alarmujúc zhrnuli sa okolo nich, a to z viacerých príčin, a síce po prvé preto, že pútnici boli odiati rúchom, ktoré bolo rozdielne od rúcha ktoréhokoľvek z tých, ktorí obchodovali na jarmoku. A preto ľudia na jarmoku len tak vytriešťali na nich oči. Jedni hovorili, že sú to blázni (1.Kor. 4,9-10.), druhí, že ušli z blázinca, a zase iní vraveli, že sú to cudzozemci. Po druhé: Ako sa divili ich úboru, tak podobne divili sa aj ich reči, pretože len máloktorý rozumel, čo vraveli, lebo - prirodzene - hovorili kananejským jazykom. Ale tí, ktorí tam jarmočili, boli ľudia, ktorí patrili tomuto svetu, takže od jedného konca jarmoku po druhý zdali sa pútnici ľuďom barbarmi- cudzincami, ako aj zase ľudia jarmoku im. A konečne po tretie, čo sa kramárom ani trochu neľúbilo, bolo to, že si títo pútnici tak veľmi málo všímali ich krámu, ba tak málo oň dbali, že naň ani nepozreli, jestli volali na nich, aby si kúpili, zapchali si prstami uši a kričali: "Odvráť moje oči, aby nehľadeli na márnosť" (Žalm 119,37.). A hľadeli hore dávajúc na znamenie, že ich obchod a zamestnanie je v nebi (Filip. 3,20-21).
Ktorýsi vidiac, ako sa chovajú pútnici, posmešne sa ich opýtal: "Čo kúpite?" Ale oni sa pozreli vážne na neho a povedali: "My kúpime pravdu" (Prísl. 23,23). To zavdalo príčinu opovrhnúť mužmi ešte viac. Jedni sa im posmievali, druhí im nadávali, tretí ich karhali, a štvrtí zase volali na iných, aby ich nabili. Konečne z toto povstala trma a taká vzbura na jarmoku, že bol celý poriadok prevrátený. Medzitým bola donesená správa o tom pánovi jarmoku, ktorý zišiel rýchle dolu a vyslal niektorých svojich najspoľahlivejších priateľov, aby vzali mužov do vyšetrovania, pre ktorých je vraj celý jarmok skoro na ruby obrátený. A tak doviedli mužov pod výsluch. A tí, ktorí ich súdili, sa ich pýtali odkiaľ a kam idú a čo tu robia v takom neobyčajnom rúchu? Mužovia im riekli, že sú pútnikmi a cudzincami na tomto svete a že idú do svojej vlastnej zeme, ktorou je vraj nebeský Jeruzalem (Žid. 11,13-16), a že ľuďom mesta nedali nijakej príčiny, ani kramárom na to, aby si s nimi tak zle zaobchodili a zdŕžali ich na ich púti. Iba ak to robia preto, že ktorémusi, keď sa ich pýtal, čo kúpia, povedali, že kúpia pravdu. Avšak tí, ktorí boli ustanovení na to, aby ich vyslúchli, neverili im, že sú iní ako ušli z blázinca a šialenci alebo zrovna buriči, ktorí prišli nato, aby zmiatli všetko na jarmoku a obrátili na ruby.
Preto ich jali, nabili a zablatili a potom ich zavreli do klietky, aby boli divadlom všetkým ľuďom na jarmoku (1.Kor. 4,9; Žid. 10,33). A tak tam za nejaký čas ležali a boli komukoľvek predmetom zábavy a posmechu alebo zloby a pomsty. Ale pútnici boli trpezliví a neodplácali nadávkou za nadávku, ale naopak - - žehnali a dobrorečili dávajúc dobré slovo za zlé a za učinenú im krivdu odplácali láskavosťou. A tak stalo sa, že niektorí ľudia na jarmoku, ktorí lepšie pozorovali a neboli tak predpojatí ako ostatní, začali ich zastávať a karhať chasu pre neprestajné ubližovanie, ktorým im ubližovala. Preto sa oborili zase na tých a považovali aj ich zrovna za takých zlých ako mužov v klietke a hovorili im, že zdajú sa byť ich spojencami a tak že majú dostať podiel na ich osude. A zase oni odpovedali, že nakoľko vidia, mužovia sú tichí a triezvi a nemali úmyslu nikomu ublížiť, a že na jarmoku je mnoho kupčiacich, ktorí skôr zaslúžili, aby ich zavreli do klietky, áno, aby ich vystavili na pranier, ako tamtí, ktorým tak ubližujú. A tak slovo na slovo, až konečne dostalo sa jedným i druhým navzájom niečo na chrbát.

 No pútnici sa pri tom všetkom chovali veľmi múdre a triezve, avšak po ukončenej ruvačke zase predviedli úbohých dvoch mužov pred ich sudcov, a tam sa im kládlo za vinu, že oni zapríčinili poslednú búrku na jarmoku, a tak ich žalostne dobili a spútali ich železami a vodili ich v reťaziach horedolu po jarmoku, aby boli za príklad a na odstrašenie iným, aby sa viac nikto neopovážil ich zastávať alebo sa im pripojiť. Ale Kresťan a Verný sa chovali ešte múdrejšie a prijímali potupu a hanbu, ktorú na nich vrhali, s takou tichosťou a trpezlivosťou, že im to získalo na ich stranu mnoho ľudí na jarmoku, hoci ich aj pomerne k ostatným bolo málo. To rozjedovalo druhú stránku ešte viacej, takže odsúdili na smrť oboch mužov. A preto im hrozili, že ani väzenie ani železá nebudú dosť, ale že zomrú za nepokoj, ktorý narobili, a za to, že zvádzali ľudí na jarmoku.
A tak ich zase poslali späť do klietky, kým vraj neprijde ďalší rozkaz, a tak ich tam zavreli, a nohy im pevne zovreli do klady. Tu sa muži tiež znova rozpamätali na to, čo počuli od svojho verného priateľa Evanjelistu, a vidiac, že sa im plní všetko, čo im predpovedal, to ich tým viacej posilňovalo na ich cestách a v ich utrpení, a teraz sa navzájom tešili aj tým, že práve ten, ktorému z nich sa dostane trpieť a zomrie, bude sa mať lepšie, a tak si obaja potajme priali tú prednosť. Ale poručiac sa tomu, ktorý všetko múdre riadi, trvali veľmi spokojne v položení, v ktorom boli, až by Pán s nimi ináče naložil.
Potom určiac príhodný čas previedli ich pred súd, aby ich odsúdili, a tak stáli pred svojimi nepriateľmi a žalobníkmi. Sudca, ktorý súdil, sa menoval pán barón Nenávisť dobrého! Ich žaloba bola v podstate tá istá, hoci aj čo do formy bola o niečo rozdielna. Jej obsah bol toto: Sú vraj nepriateľmi a škodcami ich obchodu. Že zapríčinili vzburu a rozkol v meste a že už získali pre svoje nebezpečné názory stranu opovrhujúc zákonom ich kniežaťa.
Verný na to odpovedal, že sa postavil iba proti tomu, čo sa postavilo proti Najvyššiemu. A takto pokračoval: "Čo do nepokojenia, ja som nikoho neznepokojoval súc sám človek milujúci pokoja (Rim. 12,18). A stranu, ktorú sme získali, získali sme tým, že videli našu pravdu a nevinu, a ostatne sa len obrátili od horšieho k lepšiemu. A čo do kráľa, o ktorom hovoríte, pretože je to Belzebúb, nepriateľ našeho Pána, tomu sa ovšem vždy a z celej sily budem protiviť aj všetkým jeho anjelom."
Vtedy dali vyhlásiť, aby tí, ktorí majú niečo povedať za svojho pána kráľa proti väzňovi, stojacemu pri zábradlí, predstúpili a dali svedectvo. Tak predstúpili traja svedkovia, a síce: Závisť, Povera a Pochleba.

 Pýtali sa ich, či znajú väzňa pri zábradlí, a čo majú povedať proti nemu za svojho pána kráľa?
Vtedy predstúpil Závisť a povedal toto: "Urodzený pán sudca, už dávno znám tohoto človeka a dosvedčím prísahou pred týmto slávnym súdom, že je..."
Sudca: "Čakať, - nech prisahá."
A tak ho sprisahali. A potom povedal: "Pán sudca, tento človek je napriek svojmu príjemnému menu jedným z najpodlejších ľudí v našej krajine, nedbá ani na knieža ani na ľudí ani na zákon alebo zvyk, ale snaží sa všemožne, aby natisol všetkým ľuom akési svoje protizákonné názory, ktoré obyčajne menujú zásadami viery a svätosti. Raz som ho počul na vlastné uši tvrdiť, že kresťanstvo a obyčaje našeho mesta Márnosti si tak odporujú, že sa nijako nedajú zmieriť. Takou rečou, slovutný pane, nielen že odsudzuje všetky naše chválitebné skutky, ale i nás samých preto, že ich činíme."
Sudca: "Či máš ešte viac čo povedať?"
Závisť: Áno, urodzený pane; mohol by som ešte mnoho povedať, lenže nechcem obťažovať slávny súd. Ale ak bude treba, až ostatní páni prednesú svoje svedectvá, a ak by ešte niečo chýbalo, aby bol odsúdený, radšej potom doplním svoje svedectvo proti nemu."
A tak sa mu povedalo, aby sa postavil nabok.
Potom predvolali Poveru a kázali mu pozrieť na obžalovaného a tiež sa ho pýtali, čo by vedel povedať proti nemu v záujme ich pána kráľa. Na to mu dali prisahať, a on takto započal: "Urodzený pane, hoci nepoznám tohoto človeka, ani si nežiadam lepšie sa s ním zoznámiť. Ale to jedno viem, že je to veľmi nebezpečný a nákazlivý chlap. Viem to z nejakého rozhovoru, ktorý som mal nedávno s ním tu v našom meste. Lebo hovoriac s ním počul som ho povedať, že naše náboženstvo je nič, a že takým náboženstvom sa človek nijakým spôsobom nemôže ľúbiť Bohu. A vaša urodzenosť vie veľmi dobre, čo z takých jeho slov nutne nasleduje, totiž, že naša bohoslužba je márna, a že sme ešte vo svojich hriechoch a konečne budeme zatratení. To je to, čo som mal povedať."
Potom sprisahali Pochlebu a kázali mu, aby tiež povedal, čo vie povedať za ich pána kráľa proti väzňovi pri zábradlí.
Pochleba: "Slovutný pane, a všetci tu prítomní páni! Tohoto chlapa poznám už dávno a počul som z jeho úst veci, ktoré sa nepatrí vravieť. Lebo sa rúhal nášmu vznešenému kniežaťu Belzebúbovi a hovoril opovržlive o jeho ctihodných priateľoch, ktorých mená sú: pán Starý Adam, pán Telesný, pán Prepych, pán Žiadostivý márnej chvály, môj milý starý pán Neplecha a pán Hrabivý a všetci ostatní našej slávnej šľachty. Ba čo viac - povedal, že keby všetci ľudia tak zmýšľali ako on, že by sa ani jeden z tých slávnych mužov neobstál v tomto meste. A okrem toho nebál sa rúhať ani vám, slovutný pane, ktorý ste teraz postavený jemu za sudcu.

Nazýval vás bezbožným hrubiánom a mnohými inými, podobne urážlivými názvami, ktorými oprskal skoro všetko panstvo našeho mesta."
Keď dohovoril Pochleba, sudca sa obrátil vo svojej reči k väzňovi pri zábradlí a povedal mu: "Ty odpadlík, sektár a zradca, či si počul, čo títo počestní mužovia svedčili proti tebe?"
Verný: "Či smiem prehovoriť niekoľko slov na svoju obranu?"
Sudca: "Ty, chlape, nezaslúžiš ďalej žiť, ale aby ťa hneď tu na mieste zabili. Avšak aby všetci ľudia videli našu vľúdnosť voči tebe, nech tedy počujeme, čo máš povedať."
Verný: "Po prvé odpoviem na to, čo povedal pán Závisť. Nikdy som nepovedal iného, iba to, že ktoré nariadenie, zákon, obyčaj alebo ľud by odporoval slovu Božiemu, tie sa cele protivia i kresťanstvu. Ak to bolo zlé, usvedčíte ma, že som blúdil, a ja som hotový tu pred vami odvolať.
Po druhé. Ohľade toho, čo proti mne svedčil pán Povera, povedal som iba to, že pravá služba Božia vyžaduje Božiu vieru, ale kde zjavne nedeje sa vôľa Božia, tam niet - ani nemôže byť - Božej viery. A preto, keby sa niekto akokoľvek spoliehal na svoju bohoslužbu, ktorá nezodpovedá božskému zjaveniu, predsa sa jeho bohoslužba nedeje ináče než z ľudskej viery, ktorá to viera nenapomôže do večného života.
Po tretie. Na to, čo povedal pán Pochleba, odpovedám (vyhnúc výrazom, ktorými som sa vraj rúhal a podobne), že knieža tohoto mesta s celou tou háveďou, s jeho kumpánmi, ktorých menoval tento pán, sa lepšie hodia do pekla, ako do tohoto mesta a do tejto krajiny, a tak nech mi je Pán milostivý."
Tu prehovoril sudca k porotcom, ktorí tam stáli po celý čas, aby počúvali a pozorovali, a povedal: "Páni porotcovia, vidíte človeka, ktorý zapríčinil takú veľkú vzburu v tomto meste. A taktiež ste počuli, čo títo vážení páni svedkovia svedčili proti nemu, a počuli ste i jeho odpovede a vyznanie, a tak teraz leží vo vašej moci dať ho obesiť alebo mu zachrániť život. Avšak uznávam za prospešné, aby som vám prv objasnil náš zákon.
Za času Veľkého Faraóna, služobníka našeho kniežaťa, bol vydaný zákon, že, aby sa vraj inoverci nerozmnožili a príliš nezmocneli a tak nestali sa pre neho nebezpečnými, majú ich chlapcov pohádzať do rieky (2.Mojž. 1,22). Za času Nabuchodonozora Veľkého, iného to z jeho služobníkov, bol tiež vydaný zákon, aby každého, kto by nepadol pred jeho zlatým obrazom a neklaňal sa mu, uhodili do rozpálenej pece (Dan. 3,6). Aj za času Dária bolo vydané nariadenie, aby každého, ktokoľvek by za nejaký čas niečo prosil od niektorého boha okrem neho, hodili do ľvovej jamy (Dan. 6,7). A tento burič porušil tieto zákony, a to nie len v myslí, čo už to samo je hodné trestu, ale i slovom a skutkom, čo sa teda nijakým činom nesmie trpieť.
Lebo Faraónov zákon bol vydaný z púhej domnienky, aby sa predišlo nešťastiu - ešte nikto nebol zrejme spáchal zločinu, ale tu je zločin zrejmý.

 A čo do druhého a tretieho zákona, vidíte, že brojí proti našemu náboženstvu a za zradu, ktorú doznal, zasluhuje smrť."
Vtedy vyšli porotci utiahnuc sa k spoločnej porade, ktorých mená boli: pán Slepec, pán Ničdobrý, pán Zlomyseľný, pán Chlípny, pán Prostopašný, pán Hlavatý, pán Vysokomyseľný, pán Nepriateľský, pán Luhavý, pán Ukrutný, pán Svetlonenávistný a pán Nezmieriteľný. Každý z nich medzi sebou vyriekol proti nemu svoj rozsudok, a potom spoločne a jednomyseľne usúdili, že rozhodnú pred sudcom, že je vinný. A prvý medzi nimi, pán Slepec, nadporotca, povedal: "Vidím jasne, že človek je sektár." - Potom povedal pán Ničdobrý: "Zahladiť takého chlapa zo zeme!" - "Ba ja", povedal pán Zlomyseľný, "nenávidím ešte len i jeho pohľadu." - Potom riekol pán Chlípny: "Nikdy som ho nemohol vystáť." - "Ani ja", povedal pán Prostopašný, "lebo vždy zatracoval moje cesty." - "Obesiť ho, obesiť ho!" katansky riekol pán Hlavatý. - "Bedár", hrdo prehodil pán Vysokomyseľný. - "Vo mne vrie, len keď na neho pomyslím", povedal pán Nepriateľský. - "Ničema je", zlorečil pán Luhavý. - "Obesiť ho je málo a pridobré pre neho," mienil pán Ukrutný. - "Odpracme ho z cesty!" povedal pán Svetlonenávistný. - Pán Nezmieriteľný dokončil povediac: "Keby mi ktosi dal celý svet, nezmieril by ma s ním, a tak tedy ho odsúďme, že je hoden smrti." A tak aj urobili. Naskutku vyriekli nad ním súd, že má byť vyvedený z miesta, kde sa nachodí na miesto, skadiaľ prišiel, a tam že má podstúpiť čo možné najukrutnejšiu smrť, takú ukrutnú, akú len ktosi môže vymyslieť.
A tak ho vyviedli, aby s ním naložili podľa svojho zákona, a tak ho najprv zbičovali, potom ho päsťami bili, za tým mu telo nožmi rezali a nato ho kameňovali; no, nebolo im ani to ešte dosť, ale ho aj svojimi mečmi dobodali a konečne ho, uviazaného o stĺp, upálili na popol. Tak zakončil Verný.
Potom som videl, že za množstvom ľudu stál voz, v ktorom bolo zapriahnutých dvoje koní, čakajúc na Verného, ktorý - akonáhle ho jeho nepriatelia odpravili - bol vzatý do voza a priamo vezený hore cez oblaky za zvuku trúby najbližšou cestou ku nebeskej bráne.
No, čo sa týka Kresťana, tomu bol daný odklad a dol odvedený späť do žalára. A tak tam bol za čas. Ale ten, ktorý vládne nad všetkým, majúc vo svojej ruke moc i nad ich zúrivosťou, zriadil veci tak, že im Kresťan toho času unikol a išiel svojou cestou.

 A ako tak išiel, spieval si:

Verne vyznal si a smele,
môj brat Verný, svojho Pána!
Dedičstvo ťa čaká, skvelé,
s Ním ti dá Boh požehnania.

Neverní však plakať budú -
rozkoše ich snáď potešia,
keď nastane ten deň súdu?
Pekla muky ich predesia.

A tak spievaj, môj brat Verný,
tvoje meno nezahynie,
bárs ťa zavraždil vrah, čierny;
večná tebe sláva kynie.


KAPITOLA XIII.

Potom som videl vo svojom sne, že Kresťan ani teraz nešiel samotný, lebo sa mu pripojil istý Nádejný, ktorý sa ním stal tak, že pozoroval Kresťana a Verného, čo hovorili a ako sa chovali vo svojom utrpení na jarmoku. A tak pripojac sa mu a uzavrúc s ním bratstvo povedal mu, že chce byť jeho spoločníkom. A tak jeden zomrel, aby vydal svedectvo pravde, a druhý povstal z jeho popola, aby bol spoločníkom Kresťanovým na jeho púti. Nádejný aj to povedal Kresťanovi, že na jarmoku je ešte mnoho iných ľudí, ktorí ich svojím časom tiež budú nasledovať.
A tak som videl, že hneď, ako vyšli z jarmoku, dohonili kohosi, ktorý šiel pred nimi a ktorého meno bolo Scestný. Pýtali sa ho, skadiaľ je, z ktorej krajiny a ako ďaleko pôjde touto cestou? Povedal im, že ide z mesta Krásoreči a že ide do nebeského mesta. Ale im nepovedal svojho mena.
"Z Krásoreči?" povedal zadivene Kresťan. "Či je aj niekto dobrý z tých, ktorí tam žijú?"
"Áno", povedal Scestný, "tak sa nadejem."
Kresťan: "Prosím vás, pane, ako vás mám menovať?"
Scestný: "Som vám neznámy a cudzí ako aj vy mne. Avšak jestli idete touto cestou, budem sa tešiť vašej spoločnosti; jestli nie, musím sa uspokojiť."
Kresťan: "Počul som o meste Krásoreči a jestli sa dobre pamätám, ľudia hovorili, že je to zámožné mesto."
Scestný: "Tak je, buďte si tým istý, a ja tam mám veľmi mnohých bohatých príbuzných."
Kresťan: "Ak sa smiem opýtať, povedzte mi, prosím, kto vám je tam rodina?"
Scestný: "Skoro celé mesto, podobne však: môj pán z Obráťnaruby, môj pán z Časoslúž, môj pán z Krásoreči, od ktorého predkov dostalo mesto pôvodne svoje meno, potom pán Hladký, pán Naobesetyhla, pán Hocičo, a farár našeho mesta, velebný pán Dvojjazyčný, bol po otcovi vlastný brat mojej matky, aby som vám povedal pravdu, stál som sa zemanom, jedným z popredných, hoci môj pradedo bol iba lodník, vodár, ktorý na jednu stranu hľadel a na druhú vesloval, a ja som si tiež nadobudol väčšinu svojho majetku tým istým zamestnaním."
Kresťan: "Či ste ženatý?"
Scestný: "Áno, a moja žena je veľmi cnostná pani, dcéra cnostnej a znamenitej dámy zemanky z Pretvárky, a tak pochádza z veľmi váženej rodiny a dosiahla taký stupeň vzdelania, že vie, ako sa vopred tváriť před akýmikoľvek ľuďmi, i pred kniežaťom i pred sedliakom. Je síce pravda, že náboženstvom sa delíme od tých ktorí prísnejšie berú veci, ale iba vo dvoch nepatrných bodoch, a to, za jedno, my nikdy neplávame proti prúdu, a za druhé, sme vždy horliví vtedy, keď ide náboženstvo v strieborných papučiach, t.j. keď je vo vážnosti, a veľmi radi sa s ním ukážeme na ulici vtedy, keď svieti slnko, a keď ho ľudia chvália."
Vtedy pokročil Kresťan trochu nabok ku svojmu druhovi Nádejnému a povedal mu: "Zdá sa mi, že je toto istý Scestný z Krásoreči, a ak je to skutočne on, máme vo svojej spoločnosti najhoršieho darebáka, aký len kde býva na celom tomto okolí."
Na to odvetil Nádejný: "Opýtaj sa ho, hádam sa nebude hanbiť za svoje meno."
A tak sa Kresťan zase priblížil k nemu a riekol: "Pane, vy tak hovoríte, ako čo by ste vedeli trochu viac než vie celý svet. A jestli sa nemýlim, vidí sa mi, že som tak spoza uhádol, kto ste. Či nie je vaše meno pán Scestný z Krasoreči?"
Scestný: "Nie, to nie je moje meno, ale je pravda, že ma tak prezývajú tí, ktorí ma nemôžu vystáť, a tak ho musím pokojne niesť ako pohanu, ako aj iní dobrí ľudia predo mnou niesli svoje potupné mená."
Kresťan: "Ale či ste vy niekedy nedali ľuďom príčiny, aby vás tak volali?"
Scestný: "Nikdy, nikdy. Najhoršie, čo som kedy urobil, aby som dal ľuďom príčinu dať mi to meno, bolo to, že som mal vždycky šťastie zhodnúť sa z názormi času, nech to bolo čokoľvek, a tak získať. No, ak som tak čo získal, považujem to za požehnanie, a tedy nech zlí ľudia preto nevrhajú na mňa takej potupy."
Kresťan: "Myslel som, že ste vy naozaj ten človek, o ktorom som počul, a, aby som vám povedal, čo myslím, bojím sa, že vám toto meno právom viacej patrí, než by ste nám to chceli doznať."
Scestný: "Nuž ak tak myslíte, nemôžem si pomôcť. Avšak presvedčíte sa, že vám budem dobrým spoločníkom, ak ma predsa prijmete za druha."
Kresťan: "Ak chcete ísť s nami, musíte plávať proti prúdu, a to je, ako vidím, proti vášmu náhľadu, a tiež musíte si zrovna tak privlastniť náboženstvo, keď je v handrách, ako keď chodí v strieborných papučiach, a musíte sa ho zrovna tak držať, keď je sputané v železách, ako keď slobodne chodí po ulici, a keď ho ľudia chvália."
Scestný: "Nesmiete na mňa uvaľovať bremená ani panovať nad mojou vierou, ale mi ponechajte moju slobodu a dajte mi ísť s vami."
Kresťan: "Ani krok ďalej, len ak prijmete môj návrh a urobíte podľa nášho príkladu."
Na to povedal Scestný: "Nikdy neopustím svojich zásad, pretože sú neškodné a užitočné. A ak mi nedovolíte ísť s vami, musím teda ísť samotný ako prv, kým ste ma nedohonili, dokiaľ ma zase niekto nedohoní, kto bude rád mojej spoločnosti."
Potom som videl vo svojom sne, že ho Kresťan a Nádejný opustili a kráčali v slušnej vzdialenosti pred ním. Avšak jeden z nich obzrúc sa uvidel troch mužov, ktorí nasledovali Scestného, a hľa, keď ho dohonili, hlboko sa im poklonil, a oni mu tiež urobili kompliment. Mená mužov boli: pán Držisvet, pán Grošerád a pán Ničnedaj, mužovia to, s ktorými sa pán Scestný predtým dobre znal, lebo za mladi chodili spolu do školy k istému pánu Bralovi, ktorý učil v meste Zištnosti, ktoré leží v Hrabivej župe, na severe. Tento rektor ich učil umeniu, ako dostať čokoľvek buď násilím, klamom, lichotením, lžou, buď pokryteckým náterom pobožnosti.

A rečení štyria páni si tak osvojili umenie svojho učiteľa, že každý z nich by sám bol mohol držať takú školu.
A keď sa teda tak - ako som povedal - navzájom pozdravili, pýtal sa pán Grošerád pána Scestného: "Kto sú tamtí dvaja hen na ceste pred nami?" Lebo ešte vždy bolo vidieť Kresťana a Nádejného.
Scestný: "Sú to dvaja z ďalekej zeme, ktorí putujú svojím spôsobom."
Grošerád: "Hej, a prečože nepostáli, aby sme išli pekne spolu, lebo nadejem sa, pane, že všetci, i oni i vy i my, putujeme."
Scestný: "Je tak; ale mužovia pred nami sú takí prísni a tak veľmi ľúbia svoje vlastné náhľady a tak málo dajú na mienku iných, že nech je ktosi akokoľvek zbožný, jestli nerobí všetkého ako oni, celkom ho vylúčia zo svojej spoločnosti."
Pán Ničnedaj: "To je zle; ale však čítame i v Písme, že sú ľudia, ktorí sú príliš spravodliví, a takých ľudí prísnosť ich strháva, že súdia a zatracujú všetkých ľudí okrem samých seba. Lež prosím vás, v čom a v koľkých veciach ste sa nezhodli?"
Scestný: "Nuž vo svojej tvrdohlavosti myslia, že je to ich povinnosťou vzdorovať na svojej ceste každému počasiu; a moja zásada je, ako sa hovorí, vyčkať času ako hus klasu. Oni sú za to, aby človek razom všetko postavil na kocku za Boha, a ja som za použitie každej príležitosti zabezpečiť svoj život a svoj majetok. Oni sa chcú držať svojich názorov, hoci by bol celý svet proti ním, a zase ja som za náboženstvo len potiaľ, pokiaľ to dovolí čas, a dokiaľ to neohrozuje moju bezpečnosť. Oni sú za náboženstvo i v tedy, keď nemá vážnosti, a keď preň musí človek niesť i škodu a opovrženie; ja však som zaň iba vtedy, keď sa prechádza v zlatých papučiach na úslní, a keď ho ľudia chvália."
Pán Držisvet: "Dobre tak, milý pán Scestný, len sa i ďalej držte svojich zásad. Lebo ja zo svojej strany nemôžem považovať takého človeka za iné ako blázna, ktorý ma slobodu a možnosť zachovať, čo má, a je taký nemúdry, že ho utratí. Budeme múdri ako hadi; železo treba kovať, kým je teplé, a seno je najlepšie robiť vtedy, keď je slnko. Čo robí aj včela? Odpočíva celú zimu a dáva sa do práce len vtedy, keď jej kynie prospech s radosťou. Boh dáva niekedy dážď a niekedy slnko. Ak sú oni takí blázni a chcú ísť v daždi, nech idú; my sa uspokojíme a pôjdeme vtedy, keď bude pekne. Čo sa mňa týka, ja mám najradšej také náboženstvo, ktoré nám zabezpečuje Božie požehnanie. Lebo veď kto by mohol ináče myslieť, kto má zdravý rozum, než že Boh darujúc nám dobré veci tohoto života chce, aby sme ich jemu k vôli zachovali! Abrahám a Šalamún zbohatli náboženstvom, a Job hovorí, že dobrý človek bude mať zlata ako kamenia (Job 22,25).

 Ale ten potom nesmie byť podobný hen tým pred nami, ak sú takí, ako ste ich opísali."
Pán Ničnedaj: "Myslím, že sa všetci zhodujeme v tejto veci, a preto nie je treba o tom viac hovoriť."
Pán Grošerád: "Tak je, netreba o tom viacej hovoriť, lebo človek, ktorý neverí ani Písmu ani sa nedrží zdravého rozumu - a vidíte, že mi máme oboje na svojej strane -, nezná ani svojej slobody ani nehľadá svojej bezpečnosti."
Pán Scestný: "Moji bratia, ako vidíte, sme všetci na púti, a tak, aby sme lepšie odvrátili myseľ od zlých vecí, dovoľte mi, aby som vám predložil nasledujúcu otázku: Dajme tomu, že by niektorá duchovná osoba alebo niektorý obchodník alebo trebárs už aj ktorýkoľvek človek, mal razom všednú príležitosť dosiahnuť dobrých vecí tohoto života , ale jedine tak, ak by sa stal - a čo aj len na oko - mimoriadne horlivým za niektorý bod náboženstva, o ktorý sa skôr nestaral - či by nemohol použiť tento prostriedok dosiahnuť tak svôj cieľ a predsa byť pri tom čestným človekom?“
Pán Grošerád: "Rozumiem, čo tým chcete povedať a s dovolením týchto pánov, pokúsim sa dať vám na to správnu odpoveď. Najprv odpoviem na vašu otázku dotyčne duchovnej osoby. Dajme tomu, že niektorý farár alebo kazateľ, čestný to človek, má len veľmi malý plat, avšak naskytá sa mu o mnoho lepšie, výnosnejšie a tučnejšie miesto, ktoré však môže dostať iba tak, že bude o veľa pilnejší a že bude častejšie a horlivejšie kázať a – keďže si to tí ľudia žiadajú, - že zmení niektoré svoje zásady, nuž ja z mojej strany veru nevidím žiadnej príčiny, pre ktorú by to človek nemohol urobiť a prevziať to miesto, predpokladajúc, že ho volajú, a prečo by tak nemoho byť čestným človekom. Lebo veď
jeho túžba po väčšom plate je cele oprávnená - to sa nedá popierať -, lebo mu to ponúka sama Prozreteľnosť, a tak to smie i prijať, ak chce, a nemusí mať preto zlé svedomie, a mimo to
jeho túžba po takom plate ho činí pilnejším, horlivejším kazateľom atď. a tak ho robí lepším človekom, ba pôsobí aj to, že sa vše lepšie a lepšie zdokonaľuje a dokazuje v svojom povolaní, a to je Božia vôľa.
To, že z ohľadu na povahu svojich ľudí pustí niektoré svoje zásady, aby mohol ľuďom slúžiť, dokazuje, že sa vie zaprieť, že je milý človek a vie si získať ľudí a že je tak tým spôsobnejší pre svoj úrad.
A tak z toho, súdim, že farár alebo kazateľ, ktorý mení malé za veľké, nemá byť preto považovaný za ziskuchtivého, ale skôr, keďže tak porástol v schopnosti a v pilnosti, má byť považovaný za takého, ktorý je súci pre svoje povolanie a vie použiť príležitosť, ktorá sa mu naskytá, aby činil dobré.
A teraz, čo týka sa obchodníka, ktorého ste spomenuli, a povedzme takého, ktorý má iba skromný dôchodok na svete, ktorý však, ak sa nábožným, viac predá, snáď dostane i bohatú ženu a viac a omnoho lepších zákazníkov – nuž ja z mojej strany nevidím príčiny, prečo by to malo byť zlé. Lebo veď
stať sa nábožným je cnosť, nech stane sa ním človek akokoľvek. Alebo
čo že by bolo v tom zlé, dostať bohatú ženu alebo viac zákazníkov do svojho
obchodu? A konečne
človek, ktorý to dostane tým, že stane sa nábožným, dostane svoje dobré od
dobrých, stanúc sa sám dobrým. Dostane tedy dobrú ženu, dobrých zákazníkov a dobrý zisk a to všetko tým, že stane sa nábožným, čo je dobré. A preto stať sa nábožným, aby dostal človek všetko to je dobrý a úžitočný úmysel.“

Táto odpoveď ktorú dal pán Grošerád na otázku pána Scestného, sa im všetkým veľmi páčila, a preto jednomyseľne súdili, že robiť tak je nadmier užitočné a prospešné.

 A pretože vraj, tak mysleli, nikto to nemôže podvrátiť, a že Kresťan a Nádejný boli ešte vždy od nich na zavolanie, uzniesli sa na tom, že ich napadnú touto otázkou, akonáhle ich dohonia, a to vraj tým skôr môžu, lebo vraj oni skôr protirečili pánu Scestnému. A tak volali za nimi. A Kresťan i Nádejný postáli i dočkali, až prišli po nich. Ale páni idúci tak hútali aj sa tak ushovorili, že nie pán Scestný, ale starý pán Držisvet im predloží otázku, lebo vraj – tak mysleli – tomu odpovedia bez horkosti, ktorá by im asi bola zostala v srdci po rozhovore s p. Scestným, a ktorá bola vznikla medzi nimi pri rozchode pred chvíľou.
A keď sa zišli a skrátka sa navzájom pozdravili, pán Držisvet, predložil Kresťanovi a jeho druhovi otázku a žiadal, aby ju zodpovedali ak môžu. Vtedy povedal Kresťan: "I dieťa vo viere by mohlo zodpovedať desaťticíc takých otázok. Lebo ak už zlé a hriešne nasledovať Krista za chlieb, ako je to povedané u Jána 6,26, o koľko ohavnejšie je robiť si z Neho a z náboženstva prostriedok na dosiahnutie sveta a jeho rozkoší! Ani sa nikto nenájde na svete, kto by tak zmýšľal krome pohanov, pokrytcov, diablov a čarodejníc. Pohania. Lebo keď Hámor a Sichem mysleli na dcéry Jakobove a na jeho
dobytok a videli, že neni inej cesty prísť k tomu ako dať sa obrezať, nuž, povedali svojim druhom: Ak každý z nás, mužského pohlavia, sa obreže, ako sú oni obrezaní - či potom nebude ich dobytok, ich imanie a každé ich hovädo naše?´ A tak to, čo hľadali dosiahnuť, boli ich dcéry a ich dobytok, a ich náboženstvo im bolo iba prostriedkom, ktorým to chceli dosiahnuť. Prečítaj si celú históriu 1. Mojž. 34,20-23.
Pokryteckí farizeovia mali tiež také náboženstvo. Dlhé modlitby boli ich rúškom, ale
zámerom domy vdôv, a svätý Boh im nameral prísnejší trest. Vidz. Luk. 20,46-47.
Judáš, diabol, mal tiež také náboženstvo. Nábožný bol pre mešec, aby rozkazoval
tým, čo bolo v ňom. Ale bol stratený, zavrhnutý, ba synom zatratenia.
Aj Šimon, čarodejník, bol takého náboženstva, lebo chcel dostať Svätého, Ducha na to,
aby si ním mohol nadobudnúť peňazí, a podľa toho bol i jeho výrok z úst Petrových, Sk. 8,19-22.
Ani mi nejde z rozumu, len že človek, ktorý preto, aby získal, svet, lapá sa náboženstva, za svet i odvrhne náboženstvo, lebo tak istotne ako myslel Judáš na svet, keď sa stal nábožným, tak istotne i zapredal náboženstvo i svojho Pána za to isté. A tak odpovedať na otázku súhlasne, ako vidím, že ste vy urobili, a prijať takú odpoveď za správnu, je pohanstvo, pokrytectvo a diabolstvo. A Boh vám zaplatí podľa vašich skutkov.“
Táto odpoveď Kresťanova ich tak prekvapila, že stáli jako omráčení a hľadeli a hľadeli na seba, ale nemali nič, čo by mu boli na to odpovedali.

I Nádejný z duše prisvedčil Kresťanovej odpovedi, a tak nastalo medzi nimi veľké ticho, a pán Scestný i jeho spoločníci počali jakosi chabe váhať a zostávali pozadu, aby pošli od nich Kresťan i Nádejný. Vtedy povedal Kresťan svojmu kamarátovi: „Ak nemôžu títo ľudia obstáť pred rozsudkom človeka, ako potom raz obstoja pred rozsudkom Božím?! A ak zanemeli pred hlinenými nádobami, čo urobia raz, keď ich usvedčí o hriechu a bude kárať Pán plameňmi zožierajúceho ohňa!?“
Potom im zase odbehli Kresťan a Nádejný a šli až prišli na utešenú rovinu, zvanú Odpočinok, kade sa im veľmi príjemne išlo, ale dolina bola úzka, tak že skoro prešli cez ňu, a na druhej strane roviny bol briežok, zvaný Zisk, a v briežku bola, strieborná baňa. Baňa bola zriedkavosť, zvláštnosť, a preto niektorí ľudia, ktorí skôr tade šli, boli odbočili podívať sa do nej, ale zajdúc príliš blízko ku kraju šachty a nevediac, že majú pod nohami pôdu zradnú, ktorá povolí, ako i povolila, padli a zabili sa. A zase sa niektorí sa tam tak dokaličili, že zostali mrzákmi do svojej smrti.
Potom som videl v svojom sne, že kúsok od cesty oproti striebornej bani stál pán, menom Démas, aby volal na pútnikov popri idúcich, aby šli a videli. A tak volal i na Kresťana a na jeho druha: „Hej, hej, odbočte sem, ukážem vám niečo!“
Kresťan: „Aká je to vec, ktorá by bola hodna, aby sme pre ňu odbočili z cesty?“
Démas: „Je tu strieborná baňa a niekoľko ľudí, ktorí sa kopú za pokladom. Ak prídete, s trochou námahy môžete sa bohate zaopatriť.“
Na to povedal Nádejný: „Poďme pozrieť!“
Kresťan však povedal: „Nie ja, veď počul som o tomto mieste, a koľko sa ich už tu zabilo! A okrem toho ten poklad je smečkou tým, ktorí ho hľadajú, lebo ich hatí na ich púti.“
Vtedy zavolal Kresťan na Démasa: „Či miesto neni nebezpečné? Či už nezahatilo mnohých na ich púti?“
Démas: „Nie veľmi nebezpečné, krome pre tých ktorí nedajú pozor.“ Ale očervenel, ako to povedal.
Vtedy odvetil Kresťan Nádejnému: „Ani na krok bližšie, ale sa držme svojej cesty.“
Nádejný: „Ručím ti, že keď príde potiaľto Scestný, a pozvú ho ako nás, odbočí a pôjde pozrieť.“
Kresťan: „O tom niet pochybnosti, lebo jeho zásady ho vedú tou cestou, a skoro ako že je dvakrát dva štyri, tak iste tam zahynie.“
Vtedy zase volal Démas a vravel: „Ale či sa len nechcete prísť pozrieť?“
Tu mu Kresťan doprosta odpovedal: Démas, ty si nepriateľ rovných ciest Pána tejto cesty a bol si už sám pre svoje vlastné odvrátenie sa odsúdený jedným zo sudcov Jeho Veličenstva (2.Tim. 4,10).
 A tak prečo nás zvádzaš, aby aj nás tak odsúdili ? Lebo ak by sme sa skutočne odvrátili, náš Pán Kráľ by sa toho istotne dopočul a zahanbil by nás tam, kde by sme chceli stáť smele pred ním.“
Vtedy zase volal Démas, že veď aj on je z ich bratstva, a že ak trochu dočkajú, tiež pôjde s nimi. Na to sa ho opýtal Kresťan: „Ako sa menuješ? Či nemenuješ sa tak, ako som ťa menoval?“
Démas: „Áno, moje meno je Démas, a som syn Abrahámov.“
Kresťan: „Poznám ťa. Geházi bol tvoj pradedo (2. Kráľ. 5,20-27.), a Judáš bol tvoj otec, a ty si šliapal ich šľapaje. Neni to nič iné ako diabolský zvod, ktorý používaš. Tvojho otca obesili ako zradcu (Mat. 26,14-15; 27,3-5), a ty si nič lepšieho nezaslúžil. Buď presvedčený o tom, že keď prídeme ku Kráľovi, povieme mu, čo robíš!“ A tak potom šli svojou cestou.
Medzitým zase na toľko pošli Scestný a jeho druzhovia, že ich zase bolo vidieť, a keď prišli po to miesto, hneď aj prešli k Démasovi. Ale, čo sa potom s nimi stalo, či padli do jamy nazerajúc ta cez ohradu, alebo či dolu zostúpili na prvé zakývanie, alebo konečne či ich na dne bane zadusili pary a plyny, ktoré tam obyčajne vystupovali, o tom som sa nedozvedel. Ale to som spozoroval, že ich nikdy viac nebolo videť na ceste. Vtedy spieval Kresťan:
Scestný a Démas, tí jednako zmýšľali:
za mamon obidva v záhubu bežali.
Nebeské poklady za márnosť zmenili,
no, časným pôžitkom krátko sa tešili.
Potom som videl, že zrovna na rozhraní roviny prišli pútnici na isté miesto, kde stál, pri samej ceste, starý pamätník, ktorého zvláštna podoba ich oboch veľmi zadivila, lebo sa im videlo, jako by to bola žena, obrátená na podobu stĺpu. A tak tam postáli a hľadeli naň, ale si za nejaký čas nevedeli vysvetliť, čo to môže byť, až konečne spozoroval Nádejný na náhlaví stĺpu akýsi neobyčajnou rukou napísaný nápis. Ale že z neho nebol učenec, zavolal Kresťana, ktorý bol učený, aby vraj pozrel, či by nemohol rozlúštiť písmo. A tak prišiel a pozrel, či by nemohol rozlúštiť písmo. A tak prišiel a po krátkom slabikovaní prečítal: „Pamätajte na Lotovu ženu!“ (Luk. 17,32). A keď to prečítal i svojmu druhovi, oba boli tej mienky, že je to soľný stĺp, na ktorý sa obrátila Lotova žena preto, že sa lakotným srdcom obzrela späť, idúc zo Sodomy zachrániť svôj život (I. Mojž. 19,26.). Tento prekvapujúci a smutný pohľad ich pohol k nasledujúcemu rozhovoru.
Kresťan: „Ó, milý brat, bolo na čase videť túto vec. Prišlo nám to vhod po Démasovom pozvaní, ktorý nás zval, aby sme sa šli podívať na briežok Zisku. 
 A keby sme boli šli, jako nás žiadal, a ako si ty bol naklonený urobiť, môj milý brat, bolo by sa aj z nás samých stalo to, čo z tejto ženy – boli by sme sa stali divadlom tým, ktorí pôjdu tadeto po nás.“
Nádejný: „Ľutujem, že som bol tak nemúdry, a je naozaj div, že nie som teraz ako Lotova žena. Lebo veď v čom je rozdiel medzi jej a mojím hriechom, ona sa len obzrela, a ja som si žiadal isť vidieť. Ó, veleslávim Božiu milosť a hanbím sa, že kedy taká vec bola v mojom srdci.“
Kresťan: „Zapamätajme si, čo sme tu videli, a nech nám je to na poučenie pre budúce časy. Táto žena unikla jednému súdu, lebo nezahynula so Sodomou; no, stihol ju druhý súd a zahubil, ako vidíme: obrátila sa na soľný stĺp.“
Nádejný: „A veru je tak; nech nám je teda obom výstrahou a príkladom, výstrahou preto, aby sme vyhýbali jej hriechu, príkladom, aký súd stihne tých, ktorí sa nedajú vystríhať takouto výstrahou, jako sú tiež výstražným príkladom Kore, Dátan a Abíram (4. Mojž. 26, 9-10) s tými dvesto a päťdesiat mužmi, ktorí zahynuli pre svoj hriech. Avšak nado všetko sa divím tomu, jako môže Démas a jeho druhovia tamto tak ubezpečene hľadať svoj poklad, kým žena pre púhe obzretie sa – lebo nečítame, že by bola urobila čo len krok z cesty – obrátila sa na soľný stĺp, a zvlášť keď súd, ktorý ju stihol, urobil ju príkladom, ktorý predsa videť odtiaľ, kde sú; lebo je nemožné, aby ju nevideli, len keby oči zodvihli.“
Kresťan: „Je to ovšem podivuhodná vec a dokazuje to, že ich srdce je v tom ohľade cele skazené, a nevedel by som, s kým ich lepšie porovnať, ako s tými, ktorí v prítomnosti sudcovej okrádajú ľuďom vrecká, alebo s tými, ktorí ešte aj vtedy, keď by stáli pod šibenicou, by boli schopní odrezať komusi peňažný mešec. O Sodomänoch je povedané, že boli velikí hriešnici, lebo boli hriešnici pred Hospodinom, t.j. v jeho očiach, a to napriek jeho dobrotivosti, ktorú im preukazoval; lebo sodomská krajina bola skôr ako zahrada Eden (1. Mojž. 13, 10-13), ako raj. A to ho tým väčšmi popudzovalo k horlivosti, tak že ich spálil ohňom z neba. A tak je zvrchovane rozumné súdiť, že ľudia, takí ako sú toto, ktorí sú schopní tak pred tvárou Božou hrešiť, a to napriek takým výstražným príkladom, ktoré sú im stále pred očami, budú raz museť niesť najhorší trest.“
Nádejný: „Niet pochyby, že si povedal pravdu. Ale aká je to milosť, že nie sme my sami, ty, a zvlášte ja, urobení tým príkladom. To nám dáva príčinu ďakovať Bohu, báť sa Ho a vždy pamätať na Lotovu ženu!“

KAPITOLA XIV.

Potom som videl, že šli svojou cestou, až prišli ku krásnej rieke, ktorú Dávid menuje riekou Božou (Žalm 65, 10), ale Ján riekou vody života (Zjav. 22,1; Ezech. 47.). 
 Ich cesta ležala zrovna pobrežím rieky, kade Kresťan a jeho kamarát kráčali s velikou rozkošou a tiež pili vodu z rieky, ktorá to voda bola veľmi dobrá a osviežujúca a oživujúca ich unaveného ducha. Okrem toho z oboch strán rieky, na jej brehoch, boli zelené stromy, ktoré niesli ovocie každého druhu, a lístie stromov bolo dobré na lieky. Ovocie stromov im pôsobilo velikú radosť, a lístie sa je na to, aby sa predišlo mdlobám a iným chorobám, ktoré napádajú tých, ktorí cestovaním rozohriali svoju krv. A tiež z oboch strán rieky bola i lúka, prekrásne ozdobená ľaliami, lúka, zelená čo roka zdĺže. Na tejto lúke si ľahli a spali, lebo tam sa mohli bezpečne položiť (Žalm 23; Iz. 14,30).
A keď sa prebudili, zase zberali ovocie stromov a jedli a napili sa vody z rieky, a potom si zase ľahli a spali. Tak to robili niekoľko dní a nocí a potom spievali:

Ako krásne kryštáľová tá rieka
tu, hľa, vedľa cesty Božej tečie
na občerstvenie to mdlých pútnikov.
Pestrokvetých niví utešených
prerozkošná vôňa – všetko pre nich.
Šťastný, kto zná blaho tých chodníkov!
Ovocie tých stromov kto okúsil,
ba i lístia liečivú moc skúsil,
všetko, čo má, rád stratí a predá,
a to kúpiac, za svet viac už nedá.

Keď boli zase súci isť ďalej – lebo ešte neboli na koci svojej púti -, najedli sa, napili (4. Mojž. 21,4.). a odobrali sa.
A potom som videl v svojom sne, že ešte neboli ďaleko ušli, keď obrátila sa rieka za nejaký čas od cesty iným smerom, čo ich nemálo zarmútilo; no, vedeli, že z cesty vysť nesmú. A tu od rieky bola cesta drsná, a ich nohy boli citlivé od cestovania. A tak boli duše pútnikov veľmi ochablé od cesty, a preto idúc priali si lepšiu cestu. A tu hľa, kúsok pred nimi, po ľavej strane hradskej, bola zase akási lúka i priechod na ňu, ktorá to lúka sa menuje Scestná lúka. Tu povedal Kresťan svojmu druhovi: „Ak leží lúka popri našej ceste, poďme na ňu.“ Potom išiel pozreť k priechodu, a na svoju radosť uvidel, že vedie chodník popri ceste, druhou stranou, za ohradou. „Je to zrovna tak, ako som si prial“, povedal Kresťan, „tu sa pôjde veľmi ľahko a pohodlne. Poď, milý Nádejný, a prejdime ta!“
Nádejný: „Ale čo potom, ak nás chodník zavedie od cesty?“
Kresťan: „Nezdá sa, lebo pozri, či neleží popri ceste?“ A tak Nádejný, súc presvedčený svojím druhom, šiel za ním cez priechod. A keď prešli a kročili na chodník, spoznali, že sa im tam veľmi príjemne pôjde, a nadto hľadiac pred seba uvideli človeka, ktorý kráčal ako oni a ktorý sa menoval pán Márneho Ubezpečenia. Volali za ním a pýtali sa ho, kam tá cesta vedie? Povedal im, že k Nebeskej bráne.
„Vidíš“ – riekol Kresťan – či som ti nepovedal? A z toho môžeš vidieť, že dobre ideme.“ A tak ho nasledovali, a on šiel pred nimi. Ale tu zrazu nastala noc, a veľmi sa zotmelo, tak že oni, ktorí šli pozadu, stratili z oka toho, ktorý šiel pred nimi. Pán z Márnej Úbezpeky totiž, ktorý šiel pred nimi, nevidiac pred sebou cesty padol do hlbokej jamy, ktorú tam nárokom vykopal knieža poľa, aby zlapal takých bláznov, ktorí idú za márnou chválou (Iz. 9,16.), a tak padol a dolámal sa.
Kresťan a Nádejný ho počuli padnúť, a volali chcúc zvedeť, čo je to. Ale nebolo viac, kto by odpovedal. Počuli iba stenať.
Vtedy povedal Nádejný v strachu: „Kde sme to?“ Ale jeho kamarát mlčal, lebo sa obával, že ho zviedol z cesty, a k tomu začalo ešte aj pršať a desne hrmieť a blýskať sa, i vody pribúdalo viac a viac.
Vtedy vzdychol u seba Nádejný a povedal: „Keby som sa len bol držal svojej cesty!“
Kresťan: „Kto by bol na to pomyslel, že nás chodník zavedie od cesty!“
Nádejný: „Ja som sa hneď obával, a preto som ťa nežne upozorňoval. A bol by som zrejmejšie a dôraznejšie hovoril, ale reku ty si starší ako ja.“
Kresťan: „Nehnevaj sa, môj milý brat, ľutujem, že som ťa zviedol z cesty, a že som ťa uvrhol do takého nebezpečenstva. Prosím ťa, odpusť mi, môj milý brat neurobil som to zo zlého úmyslu.“
Nádejný: „Upokoj sa, môj brat, lebo ti odpúšťam, a ver tiež, že to bude na naše dobré.“
Kresťan: „Teším sa, že mám so sebou milosrdného brata, lež tu nesmieme tak stáť; sprobujme vrátiť sa.“
Nádejný: „Ale dovoľ, milý brat, aby som ja šiel popredku!“
Kresťan: „Nie, prosím, ale daj mne isť prvému, aby som, ak by tu niekde bolo nejaké nebezpečenstvo, ja prvý uviazol do neho, lebo pre mňa sme obidvaja vyšli z cesty.“
Nádejný: „Nie, ty nepôjdeš prvý, lebo tvoja myseľ je teraz rozrušená, zase by si mohol zablúdiť.“ Potom na svoje povzbudenie počuli čísi hlas, ktorý vravel: „Obráť svoje srdce na cestu, na cestu, ktorou si išiel a vráť sa!“ (Jerem. 31,21.). V ten čas sa už bola voda veľmi rozvodnila, a preto bola ich spiatočná cesta veľmi nebezpečná. A vidiac to myslel som si, že ľahšie je zísť s cesty, keď je človek na nej, ako dostať sa na ňu, keď raz zíde z nej. No, predsa len odvážili sa isť späť, ale bola taká tma a taká povodeň, že na spiatočnej ceste by sa bezmála deväť alebo desaťkrát boli utopili. Ani tej noci nemohli najsť toho priechodu napriek všetkej svojej námahe a bystrosti svojho umu. A preto konečne príduc pod akési skromné, malé prístrešie sadli si tam, až by bolo ráno, ale súc unávení pospali.

 orého majiteľom bol Obor Zúfalec, a bolo to na jeho zemi, kde teraz spali. A tak vstanúc včasne ráno a chodiac hore-dolu po svojich poliach prichytil Kresťana a Nádejného spať na svojej zemi. Najedovaný a hrubým hlasom ich zobudil a pýtal sa ich, odkiaľ sú a čo robia na jeho pôde?
Povedali mu, že sú pútnici a že stratili svoju cestu. Vtedy im povedal obor: „Tejto noci ste sa prehrešili proti mne; šliapali ste moju pôdu a ľahli ste si na nej, a preto musíte isť so mnou.“
A tak boli prinútení isť, lebo obor bol mocnejší ako oni. A tiež nevedeli, čo povedať, lebo vedeli, že sa previnili. A tak ich hnal obor pred sebou do svojho hradu, kde ich zatvoril do veľmi tmavého, špinavého a smradľavého žalára, a tam ležali od stredy rána až do soboty do noci bez kúštika chleba a bez kvapky vody a bez svetla, ani sa ich nikto neopýtal, ako sa majú? A tak sa tu nachádzali v zlom položení, ďaleko od priateľov a od známych. Tu mal Kresťan dvojnásobný žiaľ, lebo to bolo pre jeho nerozvážne prenáhlenie sa, že sa dostali do toho trápenia.
K tomu ešte mal obor Zúfalec ženu, ktorej meno bolo Nedôvera. A keď si večer ľahol do postele, povedal jej, čo urobil, že zajal dvoch väzňov a uvrhol ich do svôjho žalára za to, že prekročili na jeho pozemok. Potom sa jej pýtal, čo by im asi mal ďalej najlepšie urobiť? Na to sa ho ona pýtala, čo sú to akí ľudia, odkiaľ sú a kam idú? A povedal jej. Potom mu radila, aby ich ráno, keď vstane, nabil bez všetkého milosrdenstva. A tak, keď vstal, vzchopil strašnú haluz z akejsi plánky, zišiel za nimi dolu do žalára, a tam sa najprv na nich vyvadil, ani čo by boli psi, hoci mu nepovedali nič na protiveň ani jedného slova, a potom sa na nich vrhol a tak strašne ich domlátil, že si nevládali pomôcť alebo sa obrátiť na chodbe. Keď to vykonal, odišiel a ich nechal tam kvíliť nad svojím nešťastím a žalostiť v svojom trápení. A tak celý ten deň nič iné nerobili, len vzdychali a horko nariekali.
Keď nasledujúcej noci Nedôvera zase o nich hovorila so svojím mužom a vyrozumela, že sú ešte na žive, radila mu, aby ich nahovoril, aby si sami vzali život. A tak keď bolo ráno, odišiel za nimi zase taký nazlostený ako predtým a spozorujúc, že sú veľmi zmorení bitkou, čo ich bol predišlého dňa nabil, povedal im, že nebodaj viac nikdy odtiaľ nevyjdú, a tak že im zostáva len jedna cesta, totiž urobiť samým sebe koniec buď nožom buď lanom buď jedom, lebo načo by vraj mali voliť život, keď vidia, že je spojený s takým trápením a s takou horkosťou. Ale oni ho žiadali, že by im dal ísť.

 Na to škarede pozrel na nich a tak sa na nich oboril, že by im bez pochyby sám bol urobil konec, ale práve upadol do mdloby, ktorá občas prichádza na neho – lebo totiž niekedy za slnečného počasia upadával do nej – a tak nemohol, za čas, vládať svojou rukou. Preto odišiel a nechal ich ako predtým rozmýšľať, čo majú robiť. Vtedy sa radili väzni, čo by ozaj bolo lepšie, či prijať jeho radu a či nie. A takto sa začali zhovárať.
Kresťan: „Bratu, čo urobíme? Život, ktorý teraz žijeme, je biedny. Ja z mojej strany naozaj neviem, čo je lepšie – či takto žiť a či na mieste zomrieť vlastnou rukou. Radšej volí moja duša zaškrtenie a smrť radšej ako život (Job. 7,15.), a hrob je pre mňa znesiteľnejší ako tento žalár. Či máme poslúchnuť radu obra?“
Nádejný: „Ovšem že je naše terajšie položenie strašné, a smrť by mi bola omnoho vítanejšia ako byť navždy takto. Avšak uvážme, že Pán krajiny, do ktorej ideme, povedal: „Nezabiješ!“ A keď je prikázané vziať inému život, čím viac je potom nám zakázané prijať jeho radu a spáchať samovraždu! Lebo veď kto zavraždí iného, spácha vraždu len na jeho tele, ale sám seba zavraždiť je toľko, ako zavraždiť naraz telo i dušu. A krome toho, môj brat, hovoríš o úľave v hrobe, ale či si zabudol na peklo kam určite pôjdu vrahovia? Lebo žiaden vrah nemá večného života. A uvážme aj to, že neni celý zákon v rukách obra Zúfalca. Nakoľko vyrozumievam, bol zajal aj iných zrovna tak ako nás, a predsa unikli jeho rukám. Kto vie, či Boh, ktorý stvoril celý svet, to ešte nedá, že obor Zúfalec zomrie, alebo že nás niekedy zabudne zamknúť, alebo že najskôr zase upadne pred nami do mdloby a stratí vládu nad svojimi údami! A ak by sa to ešte kedy malo stať, ja z mojej strany som odhodlaný vzmužiť sa a skúsim všetko možné, aby som sa vymanil z jeho ruky. Bol som blázon, že som sa o to už nepokúsil. Ale nech je už akokoľvek, môj brat, buďme trpezliví a potrpme chvíľu: môže prísť čas, ktorý nám donesie slobodu. Samovrahovia nebudeme.“
Týmito slovami Nádejný predbežne upokojil myseľ svojho brata, a tak potom zase len trvali toho dňa, vo tme, vo svojom smutnom a bolestnom stave.
No, na večer zase išiel obor dolu do väzenia pozreť, či väzni prijali jeho radu. Ale príduc ta, našiel ich nažive, lež pravda to bolo aj všetko, lebo čo preto, že im nik nedával chleba a vody, a čo pre rany, ktoré im zadal, keď ich bil, sotva mohli viac ako dýchať. No, vravím, našiel ich nažive.
 To ho náramne rozjedovalo, a povedal im, že keďže vidí, že neposlúchli jeho rady, má im byť horšie, ako keby sa nikdy neboli narodili.
Na to sa začali veľmi triasť, a zdá sa mi, že Kresťan bol zamdlel, ale keď prišiel zase trochu k sebe, znova započali rozhovor o rade, ktorú im dal obor, a čo vraj by bolo predsa lepšie urobiť – či ju prijať či nie. Kresťan sa zase videl byť za to, aby to urobili. Ale Nádejný aj po druhé takto odpovedal:
„Môj brat, či sa nepamätáš, aký chrabrý si bol predtým? Apollyon ťa nemohol zdrviť, ani ťa nepremohlo všetko to, čo si počul, videl a cítil v doline Tône Smrti. Koľko ťažkostí, koľko strachu a koľko hrôz si už prežil, a teraz si samá bázeň? Vidíš, i ja som s tebou vo väzení, ktorý som predsa od prírody o mnoho slabší ako ty. A obor ma zrovna tak dobil a zranil ako teba a tiež odňal mojim ústam chlieb a vodu, a žalostím s tebou bez svetla. Buďme trochu trpezlivejší. Pamätaj, ak mužný si bol na Jarmoku Márnosti a nebál si sa ani reťazí ani klietky, ba ani krvavej smrti, a preto aspoň vyhnime sa hanbe, ktorá nepristane kresťanovi, a nesme všetko tak trpezlive, jako len môžeme.“
Zase bola noc. A keď obor i jeho žena opäť ležali v posteli, žena sa ho zase pýtala o väzňoch, a či vraj prijali jeho radu? Odpovedal: „To sú tvrdohlaví lotri; radšej budú znášať všetky možné ťažkosti, ako by mali urobiť svôjmu životu koniec.“ Vtedy ona na to: „Vyveď ich ráno na dvor hradu a ukáž im kosti a lebky tých, ktorých si už zniesol zo sveta a nahovor im, že týždeň neminie, čo ich tiež roztrháš na kusy, ako si urobil ich druhom pred nimi.“
A tak keď bolo ráno, zase odišiel obor za nimi a pojal ich na nádvorie hradu a ukázal im to, ako mu kázala žena. „Tu, hľa, - riekol – toto boli raz pútnici, ako ste vy, ktorí sa tiež tak prehrešili ako vy, vstúpiac na moju pôdu. A keď som uznal za dobré, a že je na čase, roztrhal som ich na kusy a behom desať dní urobím tak aj vám. Iďte, berte sa do svojej jaskyne!“ A bil ich celou tou cestou, až zase prišli do žalára. A tak zase ležali celý deň v žalostnom stave ako predtým, a to bolo vo štvrtok.
A keď prišla noc, a keď pani Nedôvera a jej muž obor boli odišli do postele, zase sa započali zhovárať o svojich väzňoch. A starý obor sa divil, že sa mu nepodarilo urobiť im koniec ani svojou bitkou ani radou.
 Na to odpovedala jeho žena: „Obávam sa, že žijú v nádeji, že niekto príde a vyslobodí ich, alebo že majú u seba pakľúče , pomocou ktorých sa asi nadejú újsť.“ „Dobre, keď tak hovoríš, moja žena“, riekol obor, „budem ráno u nich hľadať.“
No, pútnici započali v sobotu okolo polnoci modliť sa a modlili sa až skoro do samého rána.
A nad ránom, niečo prv, ako sa bolo rozodnilo, započal Kresťan razom, celý zadivený, horlive hovoriť:
Či som ja len blázon – takto ležať v smradľavom žalári, keď môžem chodiť po slobode! Mám za ňdrami kľúč, zvaný zasľúbenie, ktorý – som presvedčený – otvorí hociktorý zámok na Hrade pochybovania,“ „To je dobrá novina, milý brat“, povedal na to Nádejný. „Vytiahni ho spoza ňader a sprobuj!“
Vtedy ho vyňal Kresťan spoza ňadier a skúšal otvoriť dvere žalára. A ako obrátil kľúčom, zámok hneď povolil, a dvere sa s ľahkosťou otvorili dokorán, a Kresťan a Nádejný vyšli. Potom išiel k vonkajšej bráne, ktorá vedie do náhradia, a svojím kľúčom otvoril i tú bránu. Potom zase išiel ku železnej bráne, lebo i tú musel otvoriť, no, ten zámok sa veľmi ťažko otváral, ale kľúč ho predsa len otvoril, potom sotili bránu, aby ju otvorili a rýchle utiekli. Ale brána, ako ju otvorili, tak zavŕzgala, že to zobudilo obra Zúfalca, ktorý vstal rýchle, a chcel prenasledovať svojich väzňov. Ale jeho údy mu razom stuhly, lebo zase prišla na neho mdloba, tak že nemohol nijakým činom ísť za nimi. A tak išli ďalej, a zase prišli na kráľovskú cestu, kde boli bezpeční, lebo ta nesiahalo jeho panstvo.
A keď prešli cez priechod, začali rozmýšľať, čo by mali pri ňom urobiť, aby zachránili tých, ktorí po nich prídu, aby neupadli do rúk obra Zúfalca, A tak sa uzniesli, že tam postavia stĺp, a že naň napíšu: „Cez tento priechod je cesta ku Hradu Pochybovania, na ktorom velí obor Zúfalec, ktorý opovrhuje Kráľom nebeskej krajiny a snaží sa zahubiť jeho svätých pútnikov.“ A tak mnohí z tých, ktorí tade po nich išli, čítali, čo tam bolo napísané a vyhli sa nebezpečenstvu. A keď to urobili, takto spievali:

„Pravú cestu boli sme opustili,
čo je isť po zakázanej, skúsili.
Dajte pozor, ktorí po nás idete,
nech pre nepozornosť nepohyniete,
pre pohodlie obor vás neuväzní
v príšernom tom Hrade Pochybovania!!“

KAPITOLA XV.

Potom putovali, až prišli k Ľúbezným Vrchom, ktoré to vrchy patria Pánovi brehu, o ktorom sme už v predtým hovorili. A tak vyšli na vrchy podívať sa na záhrady a sady, na vinice a pramene vôd. Tam sa tiež napili a umyli a jedli smelo z viníc, koľko sa im len chcelo. Na temenách vrchov boli pastieri, pasúci svoje stáda a stáli po strane kráľovskej cesty. 
 A tak išli pútnici za nimi, a oprúc sa na svoje palice, ako majú obyčaj ustatí pútnici, keď postoja a hovoria s niekym pri ceste, pýtali sa, čie sú to tie Ľúbezné Vrchy, a čie sú ovce, ktoré sa na nich pasú?
Na temenách vrchov boli pastieri.
Pastieri povedali: „Tieto vrchy sú Emmanuelova zem, a videť ich z jeho sídelného mesta, aj ovce sú jeho, a položil za ne svoj život.“
Kresťan: „Či táto cesta vedie do nebeského mesta?“
Pastieri: „Áno, ste zrovna na nej“.
Kresťan: „Ako ďaleko je to ešte odtiaľto?“
Pastieri: „Veľmi ďaleko, ale nie pre tých, ktorí sa ta skutočne dostanú.“
Kresťan: „Či je cesta bezpečná a či nebezpečná?“
Pastieri: „Bezpečná pre tých, pre ktorých má byť bezpečná, ale priestupníci na nej padnú!“ (Ozeáš. 14,9.).
Kresťan: „Či je tu niekde nejaké občerstvenie pre unavených pútnikov a omdlievajúcich na ceste?“
Pastieri: „Pán týchto vrchov nam dal rozkaz, aby sme nezabúdali na prívetivosť k hosťom. (Žid. 13,2.). A preto všetko dobré, čo môže poskytnúť toto miesto, je pre vás.“
A taktiež som videl v svojom sne, že keď spozorovali pastieri, že majú pred sebou pútnikov, predložili im rozličné otázky, na ktoré pútnici, tak ako aj inde, odpovedali. A tak napríklad sa ich pýtali pastieri, odkiaľ idú? A ako sa dostali na tú cestu? A akým činom tak na nej zotrvali? Lebo vraj len máloktorí z tých, ktorí počali sem ísť, ukážu sa na týchto vrchoch. No, keď pastieri počuli ich odpovede, ľúbilo sa im to, a veľmi láskavo na nich pozerali a riekli: „Vitajte na Ľúbezných vrchoch!“
Mená pastierov boli: Známostný, Skúsený. Bdelý a Úprimný, ktorí ich pojali za ruky a zaviedli ich do svojich stánov a poskytli im to, čo práve bolo hotové. A tiež im povedali: „Radi by sme boli, keby ste tu trochu pobudli, aby ste sa s nami oboznámili a ešte lepšie sa občerstvili dobrými vecami týchto Ľúbezných vrchov“. Na to im povedali pútnici, že pristávajú a zostanú. A tak sa aj odobrali tej noci na odpočinok, lebo už bolo veľmi neskoro.
Potom som videl vo svojom sne, že nasledujúceho rána pastieri zobudili a vyzvali Kresťana a Nádejného, aby šli prejsť sa s nimi po vrchoch. A tak šli s nimi a chodili za chvíľu majúc krásny výhľad na všetky strany. Vtedy sa radili pastieri medzi sebou: „Či máme ukázať týmto pútnikom niektoré divy?“ A keď sa uzniesli, že ukážu, pojali ich najprv na vrch istého brehu, ktorý sa volá Blud, ktorý bol na druhej strane veľmi strmý, a kázali im pozrieť dolu. A tak hľadeli Kresťan a Nádejný dolu a videli dole pod brehom niekoľko ľudí, dolámaných a roztrieskaných na samé kusy od pádu, čo padli z vrchu brehu. Vtedy povedal Kresťan: „Čo to má znamenať?“ Pastieri odpovedali: „Či ste nepočuli o tých, ktorí zablúdili ohľadom viery o zmŕtvychvstaní tela preto, že počúvali Hymeneusa a Filéta?“ (2. Tim. 2,17-18.). Pútnici odpovedali: „Áno, počuli.“ Vtedy povedali pastieri: „To sú oni, ktorých to hen dole vidíte ležať roztrieskaných na kusy, a nie sú pochovaní až do tohoto dňa, ako vidíte, aby boli výstražným príkladom iným, aby dali pozor a neliezli privysoko alebo neodvažovali sa isť príliš blízko okraja tohoto vrchu.“
Potom som videl, že ich pojali na temeno iného vrchu, ktorého meno je Výstraha, a kázali im hľadieť do diaľky pred seba. 
 A ako hľadeli, spozorovali, ako sa im zdalo, niekoľko ľudí, ktorí chodili hore-dolu pomedzi hroby, ktoré boli na tom mieste. A spozorovali aj to, že ľudia boli slepí, lebo sa kedy-tedy potýkali na hroby a nemohli sa spomedzi nich dostať.
Vtedy riekol Kresťan: „Čo to znamená?“ Pastieri odvetili: „Či ste nevideli kúsok pod týmito vrchami priechod, ktorý viedol na lúku, ktorá je na ľavej strane tejto cesty?“ Odpovedali: „Áno, videli sme.“ Vtedy riekli pastieri: „Od toho priechodu je chodník, ktorý vedie prosto ku Hradu pochybovania, v ktorom velí obor Zúfalec. A tamtí ľudia (pri ktorých slovách ukázali na tých, ktorí to chodili pomedzi tie hroby) prišli raz na púti, ako vy teraz, až teda po samý ten priechod. A keďže bola pravá cesta na tom mieste drsná, zvolili si výjsť z nej a prejsť na lúku, kde ich zajal obor Zúfalec a uvrhol ich do Hradu Pochybovania. Tam ich najprv za čas držal vo väzení a potom im nakoniec vyklal oči a zaviedol ich medzi hroby, kde ich nechal potĺkať sa a blúdiť ať do dnešného dňa, aby sa naplnilo slovo múdreho muža, ktorý povedal: „Človek, ktorý blúdi z cesty rozumnosti, bude odpočívať v zhromaždení mŕtvych.“ Pi týchto slovách pozreli na seba Kresťan a Nádejný, při čom im slzy vyhŕkli z očí, avšak pastierom nič nepovedali.
Potom som videl v svojom sne, že ich pojali pastieri na iné miesto, kdesi dole pod vrchom, kde boli dvere na strane brehu. Otvorili dvere a kázali im pozrieť dnu. Pozreli teda a videli, že je tam veľká tma a dym. A tiež sa im zdalo, že tam počujú praskot, akoby ohňa, a krik nejakých ľudí, ktorí sa tam mučili, a že cítia zápach síry. Vtedy riekol Kresťan: „Čo to znamená?“ Pastieri im povedali: „To je bočná cesta do pekla, cesta, ktorou ta idú pokrytci, menovite takí, ktorí predajú svoje prvorodenstvo ako Ezav; ktorí predajú svojho Pána ako Judáš; ktorí sa rúhajú evanjeliu ako Alexander, a ktorí luhajú a pretvarujú sa ako Ananiáš a jeho žena Zafíra“ (Sk. 5,1 nasl.).
Vtedy povedal Nádejný pastierom: „Pozorujem, že každý z týchto mal na sebe znaky pútnictva, ako to my máme teraz – či je tak?“
Pastieri: „Áno, a za dlhý čas si ich podržali.“
Nádejný: „Ako ďaleko asi boli prišli svojho času na svojej púti, kým neboli tak mizerne zavrhnutí?“
Pastieri: „Ako ktorí, niektorí ďalej a niektorí nie tak ďaleko ako tieto vrchy.“
Vtedy povedali sebe pútnici: „Bolo by nám treba volať k Silnému o silu.“
Pastieri: „Áno, a tiež vám bude treba, keď ju budete mať.“
A teraz už túžili pútnici ísť ďalej, s čím aj pastieri súhlasili, a tak išli spolu až tak asi na koniec vrchov.

A tu si povedali pastieri: „Ukážme tu pútnikom brány nebeského mesta, ak sú schopní dívať sa cez náš ďalekohľad.“ Pútnici vďačne prijali ponuku, a tak ich vyviedli na vrchol vysokého brehu, zvaného Jasný, a podali im ďalekohľad, aby sa pozreli.
Vtedy skúšali pozrieť, ale spomienka na to, čo im pastieri naposledy ukázali, pôsobila, že sa im triasli ruky, a to im prekážalo, že nemohli pokojne hľadieť cez sklo, avšak napriek tomu sa im zdalo, že vidia čosi také ako brána i niektorú slávu toho mesta. A tak potom išli ďalej a takto spievali:

Takto odhalili tajomstvá pastieri skryté,
ktoré všetkým iným ľuďom jednak sú zakryté.
A tak poďte ku pastierom, akže vidieť chcete
Hlboké a tajuplné veci; mnoho zviete!

A keď sa už mali rozlúčiť, jeden z pastierov im dal opis cesty, druhý ich napomínal, aby sa chránili pochlebovača, tretí ich vystríhal, aby si dali pozor a nezaspali na začarovanej pôde, a štvrtý im prial šťastnú cestu, a aby ich Boh sprevádzal. A tu som sa zobudil zo svojho sna.

KAPITOLA XVI.

Potom som zase zaspal, a snívalo sa mi, že vidím tých istých dvoch pútnikov, ako idú cestou dolu vrchami smerom ku nebeskému mestu. A kúsok dolu pod vrchami po ľavej ruke leží kraj Namyslenosti, z ktorého kraja vedie do cesty, ktorou išli pútnici, malý, krivoľaký chodník. Tu sa zišli s veľmi čulým mládencom ktorý šiel z toho kraja a ktorého meno bolo Nevedomý. A tak sa ho opýtal Kresťan, skadiaľ ide a kam ide?
Nevedomý: „Narodil som sa v kraji tu neďaleko, tam trochu na ľavú ruku, a idem do nebeského mesta.“
Kresťan: „A ako myslíš dostať sa ta cez bránu? Lebo sa tam môžeš stretnúť s ťažkosťami.“
Nevedomý: „Ako sa ta dostanú iní dobrí ľudia, tak i ja.“
Kresťan: „Ale, čo ukážeš pri bráne, aby ti ju otvorili?“
Nevedomý: „Znám vôľu svojho Pána a dobre som žil. Dávam každému, čo mu patrí, modlím sa, postím sa, dávam desiatky, dávam almužny a svoj kraj som opustil za ten, kam idem.“
Kresťan: „Ale ty si nevošiel cez Tesnú Bránu, ktorá je na začiatku tejto cesty, ale si sem prišiel tam tým krivoľakým chodníkom, a preto sa bojím, akokoľvek aj zmýšľaš o sebe, že keď príde deň rátania, povedia ti, že si zlodej a zbojník, namiesto toho, aby ťa pripustili do mesta.“
Nevedomý: „Páni, vy ste mi cele cudzí, neznám vás. Vy len teda žite podľa náboženstva vášho kraja, a ja budem žiť podľa náboženstva svojho kraja. Nadejem sa, že bude tak všetko dobré. A čo sa týka brány, o ktorej hovoríte, o tom vie celý svet, že je to velikánsky kus cesty od nášho kraja, a mám za to, že žiaden človek v celom našom kraji nevie ku nej cestu. Ale však či vie či nevie, o to sa mu ani netreba starať, keď že máme, ako vidíte, pekný, príjemný, zelený chodník, ktorým máme z nášho kraja na túto cestu najbližšie.“
Keď tak videl Kresťan, že človek je múdry vo svojich vlastných očiach a v svojej namyslenosti, pošepol Nádejnému: „O bláznovi je viac nádeje ako o ňom.“ (Prísl. 26,12.).

A k tomu ešte doložil: „Blázon, keď i cestou ide, jeho srdce trpí na nedostatok rozumu, a dáva každému najavo, že je blázon.“ „Čo povieš, či máme ďalej s ním hovoriť, a či ho hneď dobehnúť a nechať ho rozmýšľať o tom, čo počul, a potom ho zase dočkať a videť, či by sme po kuse asi nemohli z neho niečo dobrého urobiť?“
Na to povedal Nádejný:

Nevedomému daj trochu rozmýšľať
o tom, čo sa povedalo, by prijať
vedel dobrú radu, aby nezostal
nevedomec, blázna plácu nedostal.
Boh vraví, že toho, kto je bez umu –
bárs ho stvoril -, nespasí, žiť nedá mu.

A k tomu ešte dodal Nádejný: „Myslím, že neni dobre všetko mu naraz povedať; predídime ho, ak chceš, a vše mu povieme len toľko, čo bude môcť zniesť.“
A tak oni dvaja šli popredku, a Nevedomý šiel za nimi. A keď ho boli prebehli kúsok cesty, prišli do akéhosi veľmi tmavého úvozu, kde stretli človeka, ktorého poviazalo sedem diablov siedmymi silnými povrazmi, a vliekli ho späť ku dverám, ktoré boli vidieť na stráni brehu (Mat 12,45; Prísl. 5,22.). Tu sa začal milý Kresťan triasť i jeho kamarát Nádejný. Ake ako tak diabli viedli človeka, predsa len pozrel Kresťan, či by ho ozaj nepoznal. A zdalo sa mu, že je to istý Odvrátený, ktorý býval v meste Odpadlíctva, ale nevidel dokonale jeho tvár, lebo zvesil hlavu ako zlodej, ktorého pristihli pri skutku. Ale keď prešiel popri nich, pozrel za ním Nájdený a spozoroval na jeho chrbáte papier s nápisom: „Rozpustlý vyznavač zatratenia hodný odpadlík.“
Vtedy riekol Kresťan svojmu druhovi: „ Teraz sa rospomínam na to, čo mi bolo povedané, totiž na to, čo sa raz tu kdesi prihodilo istému dobrému človeku. Bolo mu meno Maloverný. No, inak bol človek dobrý a býval v meste Úprimnosti. Vec sa mala takto: Pri vstupe do tejto úžľabiny priráža na cestu úzka poľná cestička, ktorá vedie hore do Brány širokej cesty a volá sa Cesta mŕtveho, ktorá sa tak menuje pre vraždy, ktoré sa obyčajne na nej páchajú. Nuž, Maloverný putujúc, ako teraz my, sadol si ti tam a zaspal. A stalo sa práve v ten čas, že išli dolu cetičkou od Brány širokej cesty traja svalnatí, hrubí trhani, ktorí sa menovali: Chabý, Nedôvera a Vina, traja bratia, a ako zočili Maloverného, kde je, cvalom pribehli na neho. Chudák človek sa práve prebudil a vstával, že pôjde ďalej. Ale tí všetci traja prišli k nemu a hrozivou rečou mu kázali stáť. Na to zbledol Maloverný ako stena a nemal sily ani brániť sa ani utekať. Vtedy zakričal na neho Chabý: „Sem tvoje peniaze!“ Ale že sa človek neponáhľal tak urobiť, lebo, lebo mu bolo ľúto ich utratiť, pribehol k nemu Nedôvera, vopchal ruku do jeho vačku a vytiahol mešec striebra. Vtedy začal kričať: „Zlodeji, zlodeji !“ Ale v tom ho Vina tak ovalil svojím kyjakom, ktorý mal v ruke, po hlave, že sa omráčený roztiahol na zemi, a tam ležal a krvácal, že sa zdalo, ako by mal vykrvácať. Celý ten čas stáli pri ňom zlodeji. Konečne však počujúc, že je ktosi na ceste, a bojac sa, aby to nebol istý Veľkomilostný, ktorý býva v meste v Smelej Dôvere, dali sa v nohy a nechali dobrého človeka, aby sa o seba postaral. Potom o chvíľu prišiel Maloverný k sebe a pozberajúc sa hľadel liezť ďalej svojou cestou. To je tá udalosť. Nádejný: „Ale či mu vzali všetko, čo kedy mal?“
Kresťan: „Nevzali.

Miesta, kde mal svoje drahokamy, neprehľadali a nevydrancovali, a tak mu tie zostali. Ale, ako mi bolo povedané, dobrý človek veľmi žialil nad svojou stratou, lebo mu zlodeji odobrali mnoho peňazí, ktoré mal na vydaj, na cestu. To, čo mu nevzali, - ako som riekol – boli drahokamy (1. Petra 1,4.). No, bolo mu zostalo aj čosi peňazí, ale však len toľko, že mu ledva stačilo, aby sa dostal na koniec svojej cesty, áno, ak mi dobre povedali, prinútený bol cestou žobrať, aby sa uživil, lebo svoje drahokamy nesmel predať. A tak teda hoci aj žobral a robil, čo sa dalo, predsa len išiel – ako hovoríme – s hladným žalúdkom väčší kus zostávajúcej mu ešte cesty. (1. Petra 4,18,).
Nádejný: „Ale či to neni div, že mu nevzali jeho vysvedčenia, skrze ktoré mal dostať dovolenie vstúpiť do nebeskej brány?“
Kresťan: „Ba veru je div; no, nestalo sa to asi pre jeho chytrosť, že mu ho nenašli, lebo súc predesený, keď tak na neho dohrmeli, nemal ani sily ani chytrosti niečo ukryť, ale to bola viac Božia dobrá prozreteľnosť než jeho úsilie, že nenašli dobrej veci.“ (2. Tim. 1,14; Tit. 1,9.).
Nádejný: „Ale mu to muselo byť velikým potešením, že mu nevzali toho pokladu.“
Kresťan: „To mu mohlo byť potešením a velikým , keby ho bol použil, ako by bol mal. Ale tí, ktorí mi to rozprávali, povedali, že celú ostatnú cestu to veľmi málo použil a to pre neprestalé zdesenie a zármutok, ktorý ho neopustil, že mu tak vzali jeho peniaze. Aj skutočne tak naň zabudol, že si veliký kus cesty nezmyslel, že ho má. A keď si aj potom kedy – tedy naň zmyslel a počal sa ním tešiť, rozpomienka na to, čo stratil, pohltila všetku jeho radosť.“
Nádejný: „Úbohý človek! Muselo mu to pôsobiť velikú žalosť!“
Kresťan: „Ej ba žalosť, A velikú. A či by to nebola i nám ktorémukoľvek žalosť, keby sa nám tak bolo povodilo, keby nás tak boli olúpili a k tomu ranili, a to na cudzom mieste, ako bol on?! Je div, že nezomrel od žiaľu, úbohá duša. Povedali mi, že skoro celou ostatnou cestou nič iné nerobil, len bolestne a horko nariekal a tiež každému, kto jeho, alebo koho on dohonil na ceste, rozprával, kde a ako ho orabovali, a kto ho oraboval, a čo stratil, ako ho zranili, a že ledva unikol so životom.“
Nádejný: „Ale aj to je div, že ho núdza neprimela predať alebo zastaviť niektorý ten drahokam, aby si tak mal čím na svojej ceste poľaviť.“
Kresťan: „Hovoríš, ako ten, kto nemá všetkých päť – za čo by ich bol mohol zastaviť? Alebo komu ich mal predať? V celom tom kraji, kde ho olúpili, nemajú jeho drahokamy ceny, a on si ani nežiadal úľavy, ktorá by mu bola bývala odtiaľto poskytnutá.

 rný?“
Kresťan: „Je pravda, že Ezav predal svoje prvorodenstvo, a tak robia aj mnohí iní, pripravujúc sa tak o najväčšie požehnanie, ako aj ten bedár. Ale musíš robiť rozdiel medzi Ezavom a Maloverným a tiež medzi ich imaniami. Ezavovo prvorodenstvo bolo obrazné, ale nie tak drahokamy Maloverného. Ezavovi bolo jeho brucho bohom, ale nie Malovernému. Ezavova chyba ležala v tom, že mal rád telesné pôžitky, no, nie tak Maloverný. A okrem toho Ezav ďalej nevidel ani nič iné nemyslel, iba ako by mohol ukojiť svoje žiadosti, a povedal: „Hľa, idem zomrieť, i načo že mi je to prvorodenstvo!“ (1. Mojž. 25,32.). Ale Maloverný, hoci to bol jeho osud mať iba málo viery, jeho málo viery ho zdržalo od takých extravagancií a dalo mu videť a učilo ho ceniť si svoje drahokamy viac, než by ich bol predal, ako predal Ezav svoje prvorodenstvo. Nikde nečítaš, že by Ezav bol mal vieru, ba nemal jej ani trochu. A preto niet divu, keď človek, v ktorom vládne len telo, - ako je to u človeka, u ktorého niet viery vzdorovať – predá svoje prvorodenstvo, svoju dušu a všetko, a to pekelnému diablovi. Lebo taký človek sa podobá divej oslici, ktorú nezastavíš, keď behá. Keď si takí ľudia raz čosi hriešne zažiadajú, chcú to mať, nech by ich to stálo čokoľvek. Ale Maloverný bol iný človek, jeho myseľ išla za božskými vecami, živil a zapodieval sa duchovnými vecami, vecami zhora. A preto načo by bol mal človek, takého zmýšľania, predať svoje drahokamy – i keby ich bol mal kto kúpiť – a naplniť svoje srdce márnosťami?! Či dá človek babku za to, aby naplnil svoje brucho senom? Alebo či nahovoríš hrdličku, aby žrala mrcinu ako vrana? Trebárs ľudia bez viery môžu za telesné žiadosti zastaviť, zapísať alebo predať to, čo majú, ba k tomu i svoju vlastnú dušu; ale tí ktorí majú vieru, spasiteľnú vieru, hoci by jej aj len málo mali, nemôžu tak urobiť. A tak v tom, môj milý brat, je tvoj omyl.“
Nádejný: „Uznávam to, ale tvoje prísne pokarhanie ma skoro nahnevalo.“
Kresťan: „Nuž čože, ja som ťa len prirovnal istým vtákom čipernejšieho druhu, ktorí budú ešte so škrupinou na hlave sem-tam behať po ušliapanej ceste. Ale však nechaj to a rozmýšľaj o tom, čo sa povedalo, a zase bude všetko medzi nami dobre.“
Nádejný: „Ale som predvedčený, Kresťan, že tí traja kamoši sú iba spoločnosť zbabelcov.

 Lebo čo myslíš, či by ináče boli tak hneď bežali, ako bežali, počujúc kroky jedného človeka, blížiaceho sa cestou? Prečo sa Maloverný lepšie nevzmužil? Ba veru zdá sa mi, že sa mal oddať do nich a poddať sa až vtedy, keď by nebolo bývalo žiadnej pomoci.“
Kresťan: „Že sú zbabelci, to už mnohí povedali, ale málo ich, ktorí to tak v čas skúšky tiež zakúsili. Čo do zmužilosti, Maloverný jej nemal. A u teba pozorujem, môj brat, že keby si ty bol býval na jeho mieste, ty by si sa bol len do nich oddal a potom sa poddal. A skutočne, keďže si ty taká chlapina, práve sú tu na kúsok od nás, ak by sa ti ukázali ako jemu, snáď prídeš na iné myšlienky. Ale zase pováž i to, že sú to len zákerníci, ľudí na ceste olupujúci, stoja v službe kráľa bezodnej priepasti, ktorý, bolo-li by treba, príde im sám na pomoc, a jeho hlas je ako revanie leva (1. Petra 5,8.). I ja sám som bol tak napadnutý ako Maloverný a skúsil som, že je to desné. Prepadli ma tí traja lotri, a ja, keď som počal vzdorovať jako Kresťan, len zavolali, hneď prišiel ich pán, a ja by som – ako sa hovorí – nebol dal za svoj život ani babky, len že – čo bola Božia vôľa – bol som oblečený v dokázanej zbrani. A predsa, hoci som bol tak obrnený, skúsil som, že je to náramne ťažké, dokázať sa v tom zápase ako muž. Nikto by nevedel povedať, čo sa s nami deje v tom zápase, len ten, ktorý bol sám v tom boji.“
Nádejný: „Dobre teda, a predsa bežia, jako vidíš, keď len tušia, že je akýsi Veľkomilostný na ceste.“
Kresťan: „Pravda je, často utekali, aj oni aj ich pán, keď sa len ukázal Veľkomilostný, a nie div, lebo on je Kráľov zbrojnoš. Ale nazdám sa, že uznáš, že je trochu rozdiel medzi Maloverným a medzi Kráľovým zbrojnošom. Nie všetci poddaní Kráľovi sú jeho zbrojnošmi, a tak ani nemôžu, súc skúšaní, dokázať také bojové činy ako on. Či je miestne predpokladať o dieťati, že sa bude boriť s Goliášom ako Dávid? Alebo že by v orieškovi malo byť toľko sily, ako jej má vôl? Niektorí sú silní, niektorí slabí; niektorí majú velikú vieru, niektorí malú. Tento človek bol jeden zo slabých, a preto ho premohli.“
Nádejný: „Prial by som si, že by som bol býval na jeho mieste Veľkomilostný, pre nich, tých lotrov, samých.“
Kresťan: „I keby to on bol býval, i on by bol mal asi plné ruky roboty. Lebo ti musím povedať, že trebárs Veľkomilostný je vynikajúci bojovník a má i môže, dokiaľ drží protivníkov pred sebou pri konci meča, to jest od seba v slušnej vzdialenosti, dosť dobre s nimi zaobchodiť, ale ak sa dostanú k nemu, totiž práve Chabý, Nedôvera alebo tí druhí, vtedy už beda, potom sa sotva vyhne tomu, aby ho nebúšili o zem. A vieš, že keď je človek raz na zemi, čo potom môže urobiť?
Ktokoľvek sa dobre pozrie Veľkomilostnému do tvári, uvidí švíky a rezy, ktoré ľahko dokážu pravdu toho, čo hovorím.

 Áno, počul som raz, že vraj povedal, a to vtedy, keď bol práve v zápase, už som bol aj o živote pochyboval. A koľko trápenia spôsobili tí lotri a ich druhovia Dávidovi – čo sa navzdychal, nažialil a nakričal! Áno, aj Hemon a Ezechiáš, trebárs boli v svojom čase zbrojnoši, neraz sa museli obracať, keď ich títo napadli, a ešte im aj tak dobre vyprášili ich kabáty. Raz chcel isť Peter skúsiť, čo môže a čo dokáže. No, trebárs jedni o ňom hovoria, že je kniežaťom apoštolov, toľko mu nakládli, že sa konečne bál ešte len aj úbohej dievčiny. A okrem toho ich kráľ im je vždy naporúdzi; nikdy neni od nich tak ďaleko, aby nepočul ich zahvizdnutia. A ak by kedy s nimi bolo zle, hneď im príde, ak je možné, na pomoc. A povedáme je o ňom: „Meč, stíhajúci ho, neobsotojí ani kopija, šíp alebo pancier. Železo považuje za slamu a oceľ za hnilé drevo. Šíp ho nepohne k úteku; kamene z praku sa mu obrátia na strnisko, zbroj vôbec považuje za strnisko a smeje sa šermovaniu s píkou.“ (Job. 41,18-21.). Nuž, čože potom vykoná človek v takomto prípade?! Je síce pravda, keby mal človek po každé Jobovho koňa a bol by tak obratný, že by vedel na ňom jazdiť a mal k tomu odvahu, mohol by dokázať znamenité veci. Lebo „jeho šija je odiata hrmotom; nezastavíš ho jako kobylku; frkot jeho chriapov je strašný; od rujnosti kope jamu a plesá v svojej sile idúc oproti zbrani. Smeje sa strachu , nebojí sa a neustúpi pred mečom, alebo keď na neho zahrkoceš túlom alebo zaplieskaš oceľou kopie alebo píky. S hrmotom a hnevom kope zem a neverí, že to zvuk trúby, a na zvuk hojne trúb povie: Ha, ha! Zďaleka cíti boj, hrmot kniežat a bojové pokrikovanie.“
(Job. 39,19-25.).
Ale takí infanteristi čiže pešiaci, ako si ty a ja, nech si nikdy nežiadajú stretnúť nepriateľa ani nech sa nechvália, ako čo by to lepšie mohli a vedeli, keď počujú o iných, že boli podľahli, ani nech si nelichotia pri pomyslení na svoju zmužilosť, lebo tí obyčajne najhoršie obídu, keď na nich príde skúška. Dôkazom toho je Peter, ktorého som už spomenul. Vystatoval sa, vystatoval; chcel sa lepšie zastať svojho Pána než ktokoľvek, ako ho zviedla reč jeho márnomyseľnosť. A koho že tak nabili a olúpili tí lotri ako práve jeho?!
A preto, keď počujeme že také lúpeže dejú sa na Kráľovej ceste, predo všetkým nám treba vykonať dvoje: výjsť v zbroji a istotne si vziať so sebou štít. Lebo práve preto, že mu to chýbalo, nepremohol Leviatána, on, ktorý tak rezko a smele udrel na neho. Lebo veru keď nám to chýba, nebojí sa nás vôbec ani mak.

 A preto ten, ktorý sa vedel boriť, povedal: „Nado všetko uchopte štít viery, ktorým by ste mohli vyhasiť všetky ohnivé šípy toho zlého.“ (Ef. 6,16.). A tiež je dobre, aby sme požiadali Kráľa o kryjúci sprievod, áno, žeby sám šiel s nami. To bolo Dávidovou útechou, keď išiel dolinou Tône Smrti (Žalm 23.). A Mojžiš chcel radšej zomrieť na mieste, kde stál, ako urobiť čo len krok bez svojho Boha (2. Mojž. 33,15.). Ó, môj brat, ak len On pôjde s nami, čo by sme sa potom mali báť i desaťtisícich, ktorí by sa postavili proti nám?! (Ž. 3,7.). Ale bez Neho i hrdí pomocníci padnú medzi pobitými (Iz. 10,4.). Ja som už bol v takej bitke. A hoci z dobroty Najlepšieho žijem, ako vidíš, nemôžem sa vystatovať svojou zmužilosťou. Rád budem, keď sa nikdy viac nestretnem s takým náporom. No, bojím sa, že sme ešte neprešli cez všetky nebezpečenstvá. Avšak zase sa tiež nadejem, keďže ma dosiaľ ani lev ani medveď nepohltil, že nás Boh vyslobodí aj od nasledujúceho neobrezanca Filištínca.“ A vtedy spieval Kresťan:

Chudák Maloverný! Bol si medzi zlodejmi?
Olúpili ťa, a preto pamätaj že mi:
Ten, kto verí a viac berie viery, zvíťazí
nad tisícimi, ináče jeho zlý svet porazí.

A tak išli ďalej, a Nevedomý šiel za nimi. A šli, až prišli na akési miesto, kde bola cesta, ktorá prirážala k ich ceste a ktorá sa zdála byť cele tak rovnou ako tá, ktorou mali ísť. A tu nevedeli, po ktorej by sa mali pustiť, lebo obe sa im zdali rovné. A preto tam stáli a rozmýšľali o ceste, len hľa, prišiel k nim človek čiernej pleti, ktorý však bol odený veľmi svetlým rúchom, a pýtal sa ich, prečo tam stoja? Odpovedali mu, že idú do nebeského mesta, ale že nevedia, ktorou z tých ciest sa pustiť. „Poďte so mnou,“ povedal, „i ja ta idem.“ A tak ho nasledovali cestou, ktorá len teraz vyústila do hlavnej cesty, a ktorá sa pomaly točila a točila a ich tak odvracala od mesta, do ktorého si žiadali ísť, že za krátky čas ich tváre boli odvrátené od neho, a len ho nasledovali. Ale po kuse, prv než zbadali, zaviedol ich do siete, do ktorej sa obidvaja tak zaplietli, že nevedeli, čo majú robiť, a s tým padlo z čierneho človeka biele rúcho. Až vtedy videli, kde sú. A tak tam tedy ležali za nejaký čas kričiac a plačúc, lebo sami sa nemohli stade vymaniť.
Vtedy povedal Kresťan svojmu druhovi: „Teraz vidím, že som chybil. Či nám nepovedali pastieri, aby sme sa chránili Pochlebníka? Dnešného dňa sme to zrovna tak skúsili, ako to povedal múdry muž: „Človek, ktorý pochlebuje svojmu priateľovi, rozprestiera jeho nohám sieť.“ (Prísl. 29,5.).
Nádejný: „Dali nám aj opis cesty, aby sme ľahšie potrafili.

 Ale ten sme tiež zabudli čítať a nezdŕžali sme sa cesty zhubcu. Tu bol Dávid múdrejší ako my, lebo hovorí: „Čo do skutkov človeka, slovom tvojich rtov som sa vystríhal cesty ukrutníka.“ (Ž. 17,4.). Tak teda ležali v sieti a nariekali sami nad sebou. Napokon však zazreli kohosi žiariaceho isť k sebe s bičom z malých motúzov v ruke. A keď prišiel po nich, pýtal sa ich, odkiaľ idú a čo tu robia? Povedali mu, že sú úbohí pútnici, idúci na Sion, ale že ich zaviedol z ich cesty akýsi čierny človek, oblečený v bielom, ktorý ich vraj vyzval, aby ho nasledovali, lebo že aj on ta ide. Vtedy riekol ten s tým bičom: „To je Pochlebník, falošný apoštol, ktorý sa obrátil na anjela svetla“ (Prísl. 29,5., Dan. 11,32., 2. Kor. 11,13-14.). A tak roztrhol sieť a vypustil ich. A potom im povedal: „Poďte za mnou, aby som vás zase dopravil na vašu cesta.“ A tak ich zaviedol späť na cestu, ktorú boli opustili, aby nasledovali Pochlebníka. A potom sa ich ešte pýtal: „Kde ste nocovali minulú noc?“ Riekli: „U pastierov na Ľúbezných vrchoch.“ A ešte sa ich pýtal, či nemajú od pastierov opis cesty? Odvetili: „Áno, máme.“ „Ale či ste ho aj vytiahli a čítali, keď ste boli v rozpakoch zastali?“ Na to odpovedali: „Nie.“ „A prečo?“ pýtal sa. Povedali mu, že zabudli. Ďalej sa ich pýtal, či im pastieri nekázali chrániť sa Pochlebníka? Riekli: Áno. Ale sme nepomysleli, že by ten peknoreký človek bol on.“ (Rim. 16,18.).
Potom som videl v svojom sne, že im rozkázal, aby ľahli, a keď tak urobili, veľmi ich vyobšíval, aby ich naučil ísť dobrou cestou, ktorou majú isť. (5. Mojž. 15,2.). A ako ich tak šľahal, povedal: „Všetkých, ktorých mám rád, káram a trescem. Rozhorli sa tedy a čiň pokánie!“ (Zj. 3,19.). Potom im kázal ísť svojou cestou a dať dobrý pozor na ostatné úpravy, ktoré dostali od pastierov. A tak sa mu poďakovali za všetku láskavosť a šli pekne pravou cestou a spievali:

Poďte, vidzte, ako sa vedie pútnikom,
ktorí blúdia z cesty za pochlebníkom!
Lapili sa do nebezpečnej sieti,
dobrú radu hneď zabudnuvšie deti!
Pravda síce, boli vyslobodení,
ubití však, za príklad vystavení. Potom o chvíľu spozorovali v diaľke nejakého muža ktorý pomaly kráčal cestou, samotný, a blížil sa ku nim. Vtedy povedal Kresťan svojmu kamarátovi: „Pozri, hen je človek, ktorý je chrbátom obrátený k Sionu, a blíži sa k nám.“
Nádejný: „Vidím ho. Dajme si teraz pozor, aby to nebol tiež nejaký pochlebník.“ A tak kráčal bližšie a bližšie, až konečne prišiel k nim.

 Volal sa Ateista, a pýtal sa ich, kam idú?
Kresťan: „Ideme na vrch Sion.“
Na to sa dal Atheista do velikého smiechu.
Kresťan: „Prečo sa tak smejete?“
Ateista: „Smejem sa, že vidím, jak nevedomí ste ľudia, ktorí podnikáte tak obtiažnu cestu , pri čom, ako sa vidí, nebudete mať nič viac za svoju únavu, iba priam svoju cestu.“
Kresťan: „Prečo, človeče? Myslíte, že nás azda neprijmu?“
Ateista: „Keď som bol kedysi doma vo svojej vlasti, počul som to tiež tvrdiť, ako vy teraz tvrdíte, a preto som vyšiel vidieť a hľadal som to mesto celých týchto dvadsať rokov, ale som zrovna tak nič nenašiel z neho, ako v prvý deň, keď som vyšiel z domu.“ (Jerem. 17,15; 22,12., Kaz. 10,15.).
Kresťan: „My sme obidvaja počuli a veríme, že jestvuje také mesto, a že ho možno nájsť.“
Ateista: „Keby som to i ja kedysi doma nebol veril, nebol by som šiel tak ďaleko hľadať. Ale keďže som toho mesta nenašiel, idem späť a chcem sa veseliť tým, čo som vtedy zavrhol za nádej na to, o čom som sa presvedčil, že toho niet. Lebo predsa, keby kdesi bolo také mesto, bol by som ho musel nájsť, lebo som ho bol ďalej hľadať ako vy.“
Vtedy vetil Kresťan Nádejnému, svojmu kamarátovi: „Či je to ozaj pravda, čo tento človek povedal?“
Nádejný: „Daj pozor, on je tiež jeden z pochlebníkov. Pamätaj, čo nás to už stálo, že sme boli počuli takého chlapa ako tento. A čože? Že by nebolo vrchu Siona? Či sme nevideli z Ľúbezných vrchov brány toho mesta? A či tiež nemáme teraz chodiť skrze vieru? Poďme ďalej“, riekol Nádejný, „aby neprišiel zase na nás človek s bičom. (2. Kor. 5,7.). Ty si mal mňa učiť úlohe, ktorú ti ja volám do uší: „Prestaň, môj syn, prestaň počúvať naučenie, ktoré vedie v blud, zvodiac od rozumných rečí.“ (Prísl. 19,27.). A tak hovorím, nepočúvaj ho, môj brat, a verme tomu, čo spasí dušu.“
Kresťan: „Môj brat, ja som ti nepredložil tej otázky preto, že by som snáď bol pochyboval o pravde našej viery, ale aby som ťa skúsil a tak dostal od teba ovocie šľachetnosti tvojho srdca. O tomto človeku viem, že je oslepený bohom tohto sveta. My len poďme, vediac, že veríme pravde, a „žiadna lož neni z pravdy“. (1. J. 2,21.).;
Nádejný: „Teraz sa veselím v nádeji na slávu Božiu.“ (Rím. 5,2.). A tak sa odvrátili od človeka, ktorý smejúc sa im šiel svojou cestou.
Potom som videl v svojom sne, že išli, až prišli do istého kraja, ktorého vzduch mal od prirodzenosti vlastnosť, že uspával každého, kto ta prišiel cudzí. A tu počal byť Nádejný veľmi unávený a ospalý, tak že klesal, a preto povedal Kresťanovi: „Som taký ospalý, že ledva oči otváram; ľahnime si tu a zdriemnime si trochu.“
Kresťan: „Za žiadnu cenu, aby sme nezaspali tak, čo by sme sa nikdy viac neprebudili.“
Nádejný: „Ale prečo, môj brat? Spánok je sladký človeku pracujúcemu, občerstvíme sa, ak si trochu pospíme.“
Kresťan: „Či sa nepamätáš, že jeden z pastierov nám prikazoval, aby sme sa vystríhali začarovanej vody? Tým myslel to, aby sme sa vystríhali spánku, a preto nespíme, ako iní, ale bdejme a buďme triezvi.“ (1. Tes. 5,6.).
Nádejný: „Uznávam, chybil som, a keby som tu bol býval sám, bol by som usnul a tak sa vrhol do nebezpečenstva smrti.

 Vidím, že je pravda, čo povedal oný muž, že vraj dvom je lepšie ako jednému. (Kaz. 4,9.). Že si bol doteraz so mnou, bola milosť, a ty dostaneš dobrú plácu za svoju prácu.“
Kresťan: „A teda, aby sme zahnali ospalosť na tomto nebezpečnom mieste, zhovárajme sa o niečom dobrom.“
Nádejný: „Zo srdca rád pristávam.“
Kresťan: „Kde začneme?“
Nádejný: „Tam, kde Boh s nami začal; ale začni ty, prosím ťa.“
Kresťan: „Dobre teda, ale najprv ti zaspievam túto pieseň:

Svätých, ktorí ospalí sú, pošlite len sem,
nech počujú týchto dvoch pútnikov,
jak sa zhovárajú, a prejde im, prejde sen.
Áno, nech sa od nich učia
bdieť, driemoty keď ich mučia.
Svätých obcovanie, snaha z Boha tiekla,
zachová ich bdelých i vzdor nociam pekla.

Kresťan: Vtedy započal Kresťan a povedal: „Opýtam sa ťa niečo. Ako vznikla v tebe najprv myšlienka robiť tak, ako teraz robíš?“
Nádejný: „Mieniš to tým, ako som najprv začal hľadať dobro svojej duše?“
Kresťan: „Áno, to myslím.“
Nádejný: „Za dlhý čas som sa kochal vo veciach, ktoré videť na našom jarmoku a ktoré sa tam predávajú, veci tie, ktoré by ma boli – ako teraz verím – stiahli do záhuby a do skazy, keby som bol ešte ďalej v nich zotrval.“
Kresťan: „Aké to boli veci?“
Nádejný: „Boli to všetky poklady a bohatstvo tohto sveta. A tiež som mal veľkú záľubu v hýrení, vo vzburách, v pití, v prisahaní, v luhaní, v nečistote, v znesväcovaní Pánovho dňa, a čo ja už viem, v čom ešte, čo ničí dušu. Ale keď som konečne počul božské veci jak od Teba, tak od milovaného Verného, ktorý zomrel násilnou smrťou za svoju vieru a za svoj svätý a bohuľúby život na Jarmoku Márnosti, a keď som ich uvážil, zhľadal som, že koniec tamtých vecí, v ktorých som sa ja dovtedy kochal, je smrť, a že pre tie veci prichádza hnev Boží na neposlušné deti.(Ef. 5,6.).
Kresťan: „A či ťa hneď ovládalo toto tvoje presvedčenie?“
Nádejný: „Neovládalo. Nebol som hneď ochotný poznať zlo hriechu ani zatratenie, ktoré nasleduje, keď spácha človek hriech, ale, keď z počiatku počínalo slovo Božie otriasať mojou mysľou, snažil som sa zatvoriť svoje oči pred jeho svetlom.“
Kresťan: „Ale čo bolo príčinou, že si sa znovu tak odpieravo choval oproti pôsobeniu požehnaného Božieho Ducha, keď začal na tebe pôsobiť?“
Nádejný: „Príčinou toho bolo 1. to, že som bol nevedomý, nevedel som, že je to dielo Božie na mne. Nikdy by som nebol myslel, že prvé, čím Boh začína obrátenie hriešnika, je to, že ho zobudí a ukáže mu jeho hriechy. 2. Že ešte bol hriech veľmi sladký môjmu telu, a mne sa ho nechcelo opustiť. 3.

 Nevedel som, ako sa rozlúčiť so svojimi vtedajšími kamarátmi, s ktorými som šiel cestou hriechu, a ktorých spoločnosť a skutky mi boli tak veľmi žiadostivé. 4. Hodiny, v ktorých som bol usviedčaný o svojich hriechoch, mi boli také mučiace, a tak ma desili, že som ich nemohol zniesť, ba ani len spomínať na ne.“
Kresťan: „Teda, ako sa vidí, niekedy si sa bol sprostil svojho trápenia a nepokoja?“
Nádejný: „Skutočne, ale mi to zase len prišlo na myseľ, a vtedy som sa mal zrovna tak zle, ba, čo hovorím, horšie ako predtým.“
Kresťan: „A čo to bolo, čo ťa zase upomenulo na tvoje hriechy?“
Nádejný: „Toho bolo mnoho, tak napríklad
keď som sa len zišiel s dobrým človekom na ulici, alebo
keď som niekoho počul čítať z Biblie, alebo
keď ma začala hlava bolieť, alebo
keď som počul, že niektorý môj sused je chorý, alebo
keď som počul mŕtvemu zvoniť, alebo
keď som pomyslel na svoju vlastnú smrť, alebo
keď som počul, že niekto náhle zomrel;
zvlášte však to, keď som pomyslel, že i ja sám sa musím skoro postaviť pred súd.“

Kresťan: „A či si sa mohol vždy ľahko zbaviť povedomia viny hriechu, keď kedy prišlo na teba niektorou z týchto ciest?“
Nádejný: „Nie, nemohol, lebo v taký čas sa to pevnejšie chytalo môjho svedomia, a potom, len keď som na to pomyslel, že by som sa mal vrátiť späť do hriechu – hoci moja myseľ bola obrátená po ňom -, pôsobilo mi to dvojnásobné muky.“
Kresťan: „A čo si potom robil?“
Nádejný: „Myslel som, že sa musím snažiť napraviť svoj život, lebo inak reku budem istotne zatratený.“
Kresťan: „A či si sa snažil napraviť?“
Nádejný: „Áno, a utekal som nielen pred svojím hriechom, ale i pred hriešnou spoločnosťou a dal som sa konať náboženské povinnosti, ako modliť sa, čítať, plakať nad hriechom, hovoriť svojim susedom pravdu atď. To som robil a ešte mnoho iného, čo tu nemôžem všetko vypočítať.“
Kresťan: „A či si sa už potom dobre cítil?“
Nádejný: „Áno, na chvíľu, ale konečne zase len prišiel na mňa môj nepokoj celou silou a stúpil na krk všetkým mojim nápravam.“
Kresťan: „A jako sa to stalo, keď že si už bol napravený?“
Nádejný: „Boli to rôzne veci, ktoré ma nepokojili, zvlášte také výroky jako tieto: Všetka naša spravedlnosť je jako ohýzdné rúcho.“ (Iz 64,5.). „Zo skutkov zákona nebude ospravedlnený žiaden človek.“ (Gal. 2,16.). „Keď učiníte všetko, čo vám bolo nariadené, hovorte: Sluhovia neužitoční sme.“ (Luk. 17,10.), a mnoho tomu podobného.

 A preto som započal takto uvažovať: Ak je všetka moja spravedlnosť ako ohyzdné rúcho; ak zo skutkov zákona nebude ospravedlnený žiaden človek, a ak sme aj tak neužitoční, keď sme všetko učinili, vtedy je to čiré bláznovstvo mysleť, že by človek dosiahol nebo skutkami zákona. A ďalej som myslel takto: ak narobí niekto u kupca za tisíc korún dlžoby a potom platí za všetko, čo kúpi, jeho predchádzajúca dlžoba predsa len stojí v knihe nepretretá, pre ktorú ho kupec môže zažalovať a dať zatvoriť, dokiaľ nezaplatí dlžoby.“
Kresťan: „A ako že si to použil na seba?“
Nádejný: „Nuž, myslel som si takto: svojimi hriechami som sa veľmi zadĺžil Bohu, a že moje terajšie naprávanie nezaplatí môjho starého účtu, a že preto mám, pri všetkom svojom terajšom polepšovaní sa, uvažovať, ako by som mohol byť vyslobodený zo zatratenia, ktoré mi hrozí pre moje skoršie prestúpenia?“
Kresťan: „To si veľmi dobre použil; lež prosím ťa, pokračuj!“
Nádejný: „Iná vec, ktorá ma nepokojila, a to práve odvtedy, ako som sa započal naprávať, bola tá, že keď som sa dobre prizrel tomu najlepšiemu, čo som robil, i pri tom som ešte vždy videl hriech; nový hriech, ktorý sa premiešaval k najlepším mojim skutkom, tak, že som prinútený súdiť, že odhliadnuc od toho, že som skôr rád seba klamal a chybne oceňoval konanie svojich povinností, spáchal som pri jednej povinnosti toľko hriechu, že by ma Boh právom bol mohol vrhnúť do pekla, keby aj môj drievnejší život bol býval bezvadný:“
Kresťan: „A čo si potom urobil?“
Nádejný: „Hej, čo som urobil. Nevedel som, čo robiť, kým som sa nezveril Vernému, lebo my dvaja sme boli dobrí známi. A ten mi povedal, že ak neobdržím spravedlnosť človeka, ktorý nikdy nehrešil, nebude ma môcť spasiť ani moja vlastná ani všetka spravedlivosť celého sveta.“
Kresťan: „A veril si mu, že hovorí pravdu?“
Nádejný: „Keby mi to bol povedal vtedy, keď sa mi ľúbilo moje naprávanie sa, a keď som bol s ním spokojný, bol by som povedal, že je blázon, a to by bol mal za svoje ustávanie sa. Ale potom, keď som videl svoju slabosť a hriech, ktorý sa lepí na moje najlepšie skutky, bol som prinútený byť jeho mienky.“
Kresťan: „Ale či si si to mohol pomysleť, keď ti to sprvu vravel, že sa vôbec nájde človek, o ktorom by sa právom mohlo povedať, že nikdy hriechu neučinil?“
Nádejný: „Musím vyznať, že mi tie slová sprvu cudzo zneli, ale po ďalšom rozhovore a po ďalšom rozhovore s ním bol som o tom úplne presvedčený.“
Kresťan: „A či si sa ho spýtal, kto je to, a ako by si mal byť ním ospravedlnený?“
Nádejný: „Áno, a povedal mi, že je to Pán Ježiš, ktorý sedí po pravici Najvyššieho (Žid. 10,12.), a tak vraj musím byť Ním ospravedlnený, keď totiž budem veriť tomu a spoľahnem sa na to, čo on skrze samého seba vykonal vo dňoch svojho tela, a vytrpel, keď visel na kríži (Rím. 4,5., Kol. 1,14.). Ďalej som sa ho aj to opýtal, ako môže mať spravedlnosť toho človeka takú moc, že by mohla iného ospravedlniť pred Bohom? A na to mi povedal, že on bol mocný Boh a vykonal, čo vykonal, a tiež zomrel, avšak nie za seba, ale za mňa, ktorému jeho skutky a ich hodnota má byť pripočítaná, ak budem v neho veriť.“
Kresťan: „A čo si potom urobil?“
Nádejný: „Namietal som svoje námietky proti svojmu uvereniu, lebo som myslel, že preto ma nebude chcieť spasiť.“
Kresťan: „A čo ti vtedy povedal Verný?“
Nádejný: „Vyzval ma, aby som šiel k nemu a videl (Ján 1,47.). Na to som povedal, že by to bola odvaha. Ale on riekol, že nie, lebo vraj som pozvaný (Mat. 11,28.), aby som prišiel. Potom mi dal knihu, vydanú Ježišom samým, aby ma povzbudil, aby som len tým smelšie prišiel. A o knihe povedal, že každé písmeno a každý bod v nej pevnejšie stojí ako nebo a zem (Mat. 5, 18; 24,35.). A potom som sa ho opýtal, čo musím urobiť, keď prídem? A povedal mi, že musím na kolenách prosiť Otca celým srdcom a celou dušou (Žalm 95,6., Jerem. 29,12-13., Dan. 6,10.), že by mi ho zjavil (Mat. 11,27.). Ďalej som sa ho pýtal, ako ho mám prosiť? Riekol: „Idi a nájdeš ho na tróne milosti, kde sedí, aby udeľoval milosť a odpustenie všetkým, ktorí prídu“ (2. Mojž. 25, 22., Žid. 4,16.). Povedal som mu, že neviem, čo povedať, keď prídem. A kázal mi vravieť asi takto:
„Bože, buď milostivý mne hriešnemu (Luk. 18,13.) a daj mi poznať Ježiša Krista a uveriť v neho, lebo vidím, že keby nebolo jeho spravedlnosti, alebo keby som ja nemal viery v tú spravedlnosť, bol by som cele zavrhnutý a stratený. Ó, Pane, počul som, že si Ty milosrdný Boh a že si dal svojho Syna Ježiša Krista, aby bol Spasiteľom sveta, a nad to, že si ochotný darovať ho i takému biednemu hriešnikovi, ako som ja, a hriešnik som ja skutočne, ó, Pane, a tak vezmi príležitosť a zveleb svoju milosť spasiac moju dušu skrze svojho Syna Ježiša Krista.
 Ameň“.“
Kresťan: „A či si urobil, ako sa ti kázalo?“
Nádejný: „Urobil, a to znova a znova.“
Kresťan: „A či ti Otec zjavil svojho Syna?“
Nádejný: „Nie hneď na prvý krát ani na druhý ani na tretí ani na štvrtý ani na piaty, ba, ani na šieste.“
Kresťan: „A čo si vtedy urobil?“
Nádejný: „Vtedy som už nevedel, čo robiť.“
Kresťan: „A či ti neprišla myšlienka nechať modlenie?“
Nádejný: „Ba prišla, a to aj sto ráz.“
Kresťan: „A prečo si to neurobil?“
Nádejný: „Veril som, že je to pravda, čo mi bolo povedané, totiž, že bez Kristovej spravedlnosti ma ani celý svet nespasí. A preto som si myslel, že ak upustím, zomriem, a tak ak reku mám zomrieť, nech zomriem pred trónom milosti. A pri tom pri všetkom prišlo mi aj to na um: „Ak by predlievalo, počkaj naň, lebo istotne príde a nebude predlievať.“ (Ab. 2,3.). A tak som sa len ďalej modlil, až mi Otec ukázal Syna.“
Kresťan: „A ako ti bol zjavený.“
Nádejný: „Nevidel som ho svojimi telesnými očami, ale očami svôjho rozumu (Ef. 1,18.). A bolo to takto: Jedného dňa som bol veľmi smutný a myslím, že smutnejší než kedykoľvek vo svojom živote, a tento smútok, spôsobilo to, že som znova videl veľkosť a ohavnosť svojho hriechu. A ako som tak nič nečakal, iba peklo a večné zatratenie svojej duše, razom, ako sa mi zdalo, videl som Pána Ježiša, že hľadí z neba dolu na mňa a hovorí: ‚Ver v Pána Ježiša a budeš spasený.‘ (Sk. 16,30-31.). Ale ja som mu odpovedal: ‚Ó, Pane, som veliký, veľmi veliký hriešnik.‘ A on odvetil: ‚Dosť ti je moja milosť.‘ (2. Kor. 12,9.). A vtedy som povedal: ‚Ale, Pane, čo je to veriť?‘ A vtedy som videl zo slova: ‚Ten, kto príde ku mne, nebude nikdy lačneť, a kto verí vo mňa, nebude nikdy smädný (Ján 6,35.), že veriť a prísť je jedno, a že ten, kto prišiel, to jest, že ten, kto rozbehol sa v svojom srdci a v túžbe po spasení skrze Krista, skutočne verí v Krista. Vtedy sa zjavila a stála voda v mojich očiach, a ja som sa ďalej pýtal: ‚Ale, Pane, či ty skutočne môžeš prijať tak velikého hriešnika, ako som ja a spasiť ho?‘ A na to som počul povedať: ‚A toho, kto ku mne príde nevyženiem von.‘ (Ján 6,37.). Vtedy som povedal: ‚Ale jako mám o Tebe myslieť, Pane, idúc k Tebe, aby som správne v Teba veril?‘ Vtedy povedal: ‚Kristus Ježiš prišiel na svet, aby hriešnych spasil.‘ (I. Tim. 1,15.). ‚Koniec zákona je Kristus na ospravedlnenie každého,‘ kto verí‘ (Rim. 10,14.). ‚Ktorý zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych za naše ospravedlnenie.‘ (Rim. 4,25.). ‚Zamiloval nás a umyl nás od našich hriechov svojou vlastnou krvou‘ (Zjav. 1,15; I. Tim. 2,5.). ‚Je prostredník medzi Bohom a medzi nami. A preto môže dokonale spasiť tých, ktorí skrze neho pristupujú k Bohu, žijúc na veky, aby sa za nás prihováral‘ (Žid. 7,25.). Z toho všetkého som vyrozumel, že musím hľadať spravedlnosť v jeho osobe a to zadosťučinenie za svoje hriechy, ktoré bolo dané skrze jeho krv, a že, čo konal v poslušnosti zákona svojho Otca, a tým, že vzal na seba trest tohože zákona, nebolo pre neho, ale pre toho, kto to prijme na svoje spasenie a bude vďačný.

 tu bolo moje srdce plné radosti, moje oči plné sĺz, a všetky moje city kypeli láskou naproti nemu, naproti ľudu a cestám Ježiša Krista.“
Kresťan: „To bol skutočne zjavenie Ježiša Krista tvojej duši. Ale porozprávaj mi do podrobna, aký účinok to malo na tvojho ducha?“
Nádejný: „Videl som, že celý svet i s celou svojou spravedlnosťou je v zatratení. Videl som, že Boh Otec, hoci je spravodlivý, môže právom ospravedlniť prichádzajúceho hriešnika. Veľmi som sa hanbil za ohavnosť svojho minulého života, a miatol a zahanboval ma pocit vlastnej nevedomosti. Lebo predtým nikdy nevznikla v mojom srdci myšlienka, ktorá by mi bola tak ukázala krásu Ježiša Krista. Zamiloval som si svätý život a túžil som činiť niečo na česť a slávu mena Pána Ježiša. Áno, myslel som, že keby som mal terat tisíc okoví krvi v svojom tele, ochotne by som ju – keby na to prišlo – vylial za Pána Ježiša.“

KAPITOLA XVII.

Potom som videl v svojom sne, že Nádejný sa obzrel a videl Nevedomého, ktorého boli predbehli, že ide za nimi. „Hľaď, - povedal Kresťanovi -, jak ďaleko sa vlečie tamten mládenec za nami!“
Kresťan: „Vidím ho, vidím; nestojí o našu spoločnosť.“
Nádejný: „Ale som istý, že by mu to nebolo škodilo, keby bol s nami držal krok.“
Kresťan: „Máš pravdu, ale ručím ti za to, že on ináč myslí.“
Nádejný: „Verím ti, ale už akokoľvek, dočkajme ho.“ A tak aj urobili.
Vtedy mu povedal Kresťan: „Poďže, človeče, prečo tak zaostávaš?“
Nevedomý: „Ja rád chodím sám, o veľa radšej ako v spoločnosti, iba ak by som ju mal radšej ako svoju samotu.“
Vtedy riekol Kresťan Nádejnému, ale potichu: „Či som ti nepovedal, že nestojí o našu spoločnosť? Ale už akokoľvek, - povedal – len poď a hovorme s ním, kým pôjdeme touto pustatinou. A potom obrátiac sa k Nevedomému povedal: „Poď, ako sa máš? Ako to stojí teraz medzi Bohom a medzi tvojou dušou?“
Nevedomý: „Nadejem sa, že dobre, lebo som vždy plný dobrých hnutí a myšlienok, ktoré mi prichádzajú na rozum, aby ma tešili na mojej ceste.“
Kresťan: „Aké sú to dobré hnutia? Povedz nám to, prosím ťa!“
Nevedomý: „Nuž, myslím o Bohu a o nebi.“
Kresťan: „Tak robia i démoni i zatratené duše.“
Nevedomý: „Ale ja myslím o nich a žiadam si ich.“
Kresťan: „Tak robia mnohí, ktorí ta podľa všetkého neprídu. Duša lenivca žiada a nič nemá.“ (Prísl. 13,4.).
Nevedomý: „Ale ja myslím o tých veciach a opúšťam všetko za ne.“
Kresťan: „O tom pochybujem, lebo všetko opustiť je ťažká vec, áno, ťažšia, než sa mnohí nazdávajú.

Lež prečo myslíš, alebo čo ťa o tom presvedčilo, že si všetko opustil pre Boha a pre nebo?
Nevedomý: „Moje srdce mi to hovorí.“
Kresťan: „Múdry Šalamún hovorí: „Kto sa nadeje čiže spolieha na svoje srdce – alebo nech ja doložím: kto mu verí – je blázon“.“ (Prísl. 28,26.).
Nevedomý: „To je rečené o zlom srdci, ale moje srdce je dobré.“
Kresťan: „Ako to dokážeš?“
Nevedomý: „Potešuje ma v nádejách na nebo.“
Kresťan: „To sa môže diať jeho klamom. Lebo vlastné srdce človeka môže potešovať nádejami i na takú vec, na ktorú nadejať sa nemá človek predsa žiadnej príčiny.“
Nevedomý: „Ale moje srdce a môj život sa zhodujú a tak je moja viera dobre a na dobrom základe založená.“
Kresťan: „Kto ti to povedal, že tvoje srdce a tvoj život sa zhodujú?“
Nevedomý: „Moje srdce mi to hovorí.“
Kresťan: „Tvoje srdce ti to hovorí! Vrana vrane oka nevykole. Ak ti nesvedčí o tejto veci slovo Božie, iné svedoctvo tu nemá žiadnej ceny.“
Nevedomý: „Ale čo to neni dobré srdce, ktoré má dobré myšlienky? A či to neni dobrý život, ktorý je podľa prikázaní Božích?
Kresťan: „Áno, to je dobré srdce, ktoré má dobré myšlienky, a dobrý je život, ktorý je dľa Božích prikázaní. Ale ovšem iná vec je mať to, a iná iba mysleť, že to mám.“
Nevedomý: „A prosím vás, aké myšlienky vy považujete za dobré a jaký život za život podľa Božích prikázaní?“
Kresťan: „Sú dobré myšlienky rozličného druhu, niektoré z nich sa týkajú nás samých, niektoré Boha, niektoré Krista a niektoré iných vecí.“
Nevedomý: „Ktoré a jaké myšlienky sú dobré, ktoré sa nás týkajú?“
Kresťan: „Také, ktoré sa zhodujú so slovom Božím.“
Nevedomý: „Kedy sa zhodujú naše myšlienky o nás samých so slovom Božím?“
Kresťan: „Keď tak súdime o sebe, jako o nás súdi Božie slovo. Na príklad – aby som sa jasne vyjadril – slovo Božie hovorí o ľuďoch v prirodzenom t. j. neobrátenom stave: „Nieto spravodlivého; niet toho, kto by činil dobré“ (Rim 3,12.), a tiež hovorí, že „každý úmysel myšlienok jeho srdca je zlý a len zlý po celý čas jeho života“ (I. M. 6,5.). A zase: „Myšlienky srdca človeka sú zlé od jeho mladosti“ (I. Mojž. 8,21.). A tak teda ak si tak myslíme sami o sebe a cítime to, vtedy sú naše myšlienky dobré, lebo zodpovedajú slovu Božiemu.“
Nevedomý: „Nikdy neuverím, že by moje srdce bolo také zlé.“
Kresťan: „A preto si tiež nikdy nemal dobrej myšlienky o sebe vo svojom živote. Ale dovoľ, aby som pokračoval. Ako súdi slovo Božie naše srdce, tak súdi aj naše cesty, a ak naše myšlienky o našom srdci a o našich cestách zhodujú sa so súdom slova Božieho o tom obojom, vtedy sú dobré, lebo zodpovedajú slovu Božiemu.“
Nevedomý: „Vyslovte sa jasne, ako to myslíte.“
Kresťan: „Nuž, slovo Božie hovorí, že cesty človeka sú krivé (Žalm 125,5., Prísl. 2,15.), nie dobré, ale prevrátené.

 Hovorí, že od prirodzenia idú ľudia zlou cestou, a že nepoznali cesty pokoja (Rim. 3,17.). A preto keď tak myslí človek o svojich cestáchm t.j. o svojom živote, keď tak myslí a cíti v pokore srdca, vtedy má dobré myšlienky o svojich cestách, lebo takto sa potom zhodujú jeho myšlienky so súdom slova Božieho.“
Nevedomý: „A aké myšlienky sú dobré myšlienky o Bohu?“
Kresťan: „To, čo som povedal o dobrých myšlienkach, týkajúcich sa nás samých, to isté platí aj o dobrých myšlienkach o Bohu: ak naše myšlienky o Bohu zhodujú sa s tým, čo hovorí o ňom Božie slovo, vtedy sú to dobré myšlienky o Bohu, to jest dobré sú, keď myslíme i jeho bytosti a o jeho vlastnostiach tak, ako učí slovo, o čom však mi teraz nemožno dopodrobna hovoriť. No, dobré myšlienky o Bohu máme vtedy, keď myslíme a pamätáme na to, že On nás pozná lepšie, ako my sami seba poznáme a že i vtedy vidí pri nás hriech, keď a kde my nevidíme hriechu v samých sebe; keď myslíme, že vidí aj naše najtajnejšie myšlienky, a že naše srdce i so všetkými jeho hlbinami je vždy otvorené a odkryté pred jeho očami, a tiež keď myslíme, že všetka naša spravedlnosť jemu smrdí, a že preto nemôže videť, aby sme pred ním stáli v akejkoľvek sebadôvere a čo by sme sa pritom hneď na všetky svoje najlepšie skutky spoliehali.“
Nevedomý: „A či sa nazdáte, že som taký blázon aby som myslel, že Boh nevidí ďalej ako ja? Alebo že by som predstúpil pred Boha spoliehajúc sa, čo by hneď bolo aj na svoje najlepšie skutky?“
Kresťan: „Ako tedy myslíš o tejto veci?“
Nevedomý: „Nuž, aby som sa krátko vyslovil – myslím tak, že musím veriť v Krista na ospravedlnenie.“
Kresťan: „Čože? Ty veriť v Krista, keď nevidíš, že by ti bol treba?! Ty nevidíš ani svojho prirodzeného ani skutočného hriechu, ale máš takú mienku o sebe a o tom, čo činíš, z ktorej zrejme vysvitá, že si nikdy nevidel potreby Kristovej spravedlnosti, ktorá by ťa ospravedlnila pred Bohom. Nuž, jako potom smieš povedať, že veríš v Krista?“
Nevedomý: „Napriek tomu, čo hovoríte, je moja viera predsa len dosť dobrá.“
Kresťan: „Aká je tvoja viera, čo veríš?“
Nevedomý: „Verím, že Kristus zomrel za hriešnych, a že budem ospravedlnený pred Bohom od kliatby tým, že milostive prijme moju poslušnosť jeho zákonu.

Alebo tak, že Kristus svojimi zásluhami učiní svojmu Otcovi príjemným plnenie mojich náboženských povinností, a tak budem ospravedlnený.“
Kresťan: „Dovoľ, aby som ti dal odpoveď na toto vyznanie tvojej viery:
Ty máš fantastickú, vymyslenú vieru, ktorú si si sám vymyslel, lebo o takej viere,
jakú máš ty, ničoho nečítame v slove Božom.
Tvoja viera je zlá, falošná, lebo odníma ospravedlnenie osobnej spravedlnosti
Kristovej a pripočituje ho tebe.
Podľa tejto viery neospravedlňuje Kristus tvoju osobu, ale tvoje skutky, a tvoju osobu
ospravedlňuje len pre tvoje skutky a to je blud. A pre túto príčinu je tvoja viera klamná a to tak, že ťa nechá pod hnevom v deň súdu
všemohúceho Boha. Lebo pravá ospravedlňujúca viera poháňa dušu, ako cítiacu, že je stratená skrze zákon, aby sa utiekla ku Kristovej spravedlnosti. A Kristova spravedlnosť neni skutkom milosti, krorým by učinil tvoju poslušnosť príjemnou Bohu, aby si tak bol pred Ním ospravedlnený, ale to jeho osobná poslušnosť zákonu Božiemu, ktorou činil a trpel za nás to, čo od nás požadoval tento zákon. A – ako hovorím – túto spravedlnosť prijme pravá viera, a duša súc ňou pokrytá ako rúchom a stojac tak skrze ňu bez poškvrny pred Bohom je príjemná a prostá zatratenia.“
Nevedomý: „Ešte že čo! Či by ste chceli, aby sme sa spoľahli na to, čo Kristus sám bez nás vykonal? Taký blud by povolil uzdu našim žiadostiam a trpel by nám, aby sme žili, ako by sme chceli: čo že na tom, ako žijeme, ak môžeme byť ospravedlnení Kristovou osobnou spravedlnosťou od všetkého, keď len veríme?!“
Kresťan: „Nevedomý je tvoje meno, a jaké je tvoje meno, taký aj si. Práve táto tvoja odpoveď dosvedčuje tomu, čo hovorím. Nevedomý si toho, čo je ospravedlňujúca spravedlnosť, a zrovna tak nevedomý si aj toho, jako poistiť a zachovať svoju dušu skrze vieru v rečenú spravedlnosť od ťažkého hnevu Božieho. Ba, ani nevieš nič o pravom pôsobení spasiteľnej viery v túto spravedlnosť Krista, ktorá to viera má ten účel, aby v Kristu zohla, podmanila a získala Bohu srdce človeka, aby milovalo jeho meno, jeho slovo, jeho cesty a jeho ľud, a nie aby zotrvávalo v hriechu, ako sa ty vo svojej nevedomosti domnievaš.“
Nádejný: „Opýtaj sa ho, či sa mu Kristus kedy zjavil z neba?“
Nevedomý: „Čo že? Vy že veríte v zjavenia? To, čo vy obaja a všetci ostatní, vám podobní, hovoríte o tejto veci, ja nepovažujem za nič iné, iba za výplod pomäteného mozgu.“
Nádejný: „Prečo, ó, človeče?!“ Kristus je tak skrytý v Bohu pred prirodzeným pochopením každého tela, že Ho je nemožné nijakým činom spasiteľne poznať, len ak by mu ho sám Boh Otec zjavil“ (Mat. 11,27.).
Nevedomý: „To je vaša viera, ale nie moja, avšak moja viera – nepochybujem o tom – je zrovna tak dobrá ako vaša, hoci nemám vo svojej hlave toľko všelijakých fantázií a divných vecí ako vy.“
Kresťan: „Dovoľ mi, aby som ti povedal slovo: nemal by si tak ľahko hovoriť o tejto veci, lebo to ti smele tvrdím, zrovna tak, ako to i môj dobrý kamarát urobil, že nik nemôže poznať Ježiša Krista, len ak by mu ho zjavil Otec (Mat. 11,27.), ba, i viera, ktorou sa duša drží Krista, ak to ináč má byť pravá viera, musí byť spôsobená nesmiernou veľkosťou jeho premocnej sily (Ef. 1,18-19, 1. Kor. 12,3.). Ale pôsobenie takej viery, tak pozorujem, úbohý Nevedomý – je ti neznáme. Prebuď sa teda a vidz svoju vlastnú biedu a uteč sa k Pánu Ježišovi! A jeho spravedlnosťou, ktorá je spravedlnosťou Božou, lebo on sám je Boh, budeš vyslobodený zo zatratenia.“
Nevedomý: „Idete mi veľmi rýchlo; nemôžem držať s vami krok. Choďte vy napred, ja musím trochu zaostať.“
Vtedy riekli:
Nevedomý, či len predsa dobrou radou,
desať ráz ti ponúkanou, v nerozumne pohrdneš?
Ak ju odmietneš, raz poznáš, akou stratou
bol ti skutok ten, a jaké zlo na seba uvrhneš,
Spamätaj sa, ó, človeče, v čas, prosím ťa!
Dobrá rada, príjmeš-li ju, zachráni ťa.
Ak ňou však predsa zhrdneš;
vo večnú záhubu sa vrhneš.

Vtedy Kresťan obrátiac sa k svôjmu kamarátovi Nádejnému takto mu povedal:
„Nuž, poď teda, môj dobrý Nádejný, vidím, že my dvaja zase len musíme isť samotní.“

KAPITOLA XVIII.

A tak som videl vo svojom sne, že išli dobrým krokom popredku, a Nevedomý pokulhával za nimi. Vtedy povedal Kresťan svojmu druhovi: „Veľmi ľutujem toho úbohého človeka, lebo určite viem, že sa mu raz zle povedie.“
Nádejný: „Ach, a takých ľudí je mnoho v našom meste, celé rodiny, áno, celé ulice a to aj pútnikov; no, ak ich je už mnoho v našom kraji, koľko ich musí byť tam, kde sa on narodil!“
Kresťan: „Skutočne hovorí písmo: „Oslepil ich oči, aby nevideli.“ (Iz. 6,9-10, Ján 12,40.). No, teraz sme sami – čo myslíš o takých ľuďoch? Či myslíš, že nie sú nikdy usvedčovaní o hriechu a nasledovne že sa ani neboja, že ich stav je nebezpečný?“
Nádejný: „Na túto otázku odpovedz radšej ty sám, lebo ty si starší.“
Kresťan: „Dobre teda, odpoviem. Nazdám sa, že niekedy sú usviedčaní o svojich hriechoch a cítia ich ale že sú od prirodzenia nevedomí, nerozumejú, že také usviedčanie je pre ich dobro, a preto sa ho zúfale snažia udusiť a odvážne si ďalej pochlebujú na ceste svojho vlastného srdca.
Nádejný: „Verím, ako hovoríš, že bázeň veľmi slúži ľuďom na dobré a pobáda ich na počiatku vydať sa na púť.“
Kresťan: „Cele iste, ak je to pravá bázeň, lebo tak hovorí Božie slovo: „Bázeň Hospodinova je počiatok múdrosti“.“ (Prísl. 1,7., Job 28,28., Žalm 111,10.).
Nádejný: „Ako by si opísal pravú bázeň?“
Kresťan: „Pravú bázeň poznať po troch veciach, a síce:
po jej pôvode – spôsobená je spasiteľným usvedčením o hriechu.
Ženie dušu, aby sa chopila Krista a dosiahla u neho spasenie.
Plodí a udržuje v duši velikú úctu pred Bohom, pred jeho slovom a pred jeho cestami, udržuje ju nežnú a citlivú a pôsobí, aby sa bála odvrátiť sa od Boha, od jeho slova a od jeho ciest už či napravo či naľavo, a priľnúť k niečomu, nech by to bolo čokoľvek, čo by zneuctilo Boha, porušilo jej pokoj, zarmútilo Ducha, alebo čo by dalo nepriateľovi príčinu rúhať sa!“
Nádejný: „Dobre si riekol, verím ti, že si pravdu povedal. Ale povedz mi, či sme už skoro na konci začarovanej pôdy?“
Kresťan: „A čo že ťa unavuje tento náš rozhovor? Máš ho už dosť?“
Nádejný: „Nie, ale by som rád vedel, kde sme.“
Kresťan: „Už nemáme viac ako dve míle ísť po nej. Avšak vráťme sa k svojmu rozhovoru a k svojej veci. Nuž, nevedomí nevedia, že osvedčenie, ktoré v nich vzbudzuje bázeň, je na ich dobré, a preto sa ho usilujú udusiť.“
Nádejný: „A ako sa ho usilujú udusiť?“
Kresťan: „1. Myslia, že bázeň pôsobí diabol, hoci je isté, že ju Boh pôsobí. A keďže teda tak myslia, vzpierajú sa jej zo všetkej sily, ako veci, ktorá – podľa ich domnienky – smeruje zrovna k ich záhube. 2. A tiež myslia, že tá bázeň chce zničiť ich vieru vôbec (oni, úbožiaci, sa boja o svoju vieru nemajúc žiadnej!), a preto zatvrdzujú proti nej, proti tej bázni, svoje srdce. 3. Namýšľajú si, že nemajú a nesmú sa báť, a preto napriek tomu, že predsa len ide na nich bázeň, viac a viac sa hriešne, odvážne ubezpečujú. 4. Vidia, že taká bázeň im chce odňať ich poľutovania hodnú samosvätosť, a preto sa jej vzpierajú celou svojou silou.“
Nádejný: „O tomto viem i sám niečo z vlastnej skúsenosti, prv než som sa poznal, bolo to i so mnou tak.“
Kresťan: „Nuž, na teraz opustíme svojho suseda Nevedomého samého a hovorme o niečom inom užitočnom.“
Nádejný: „Zo srdca rád pristávam, ale i teraz ty začneš.“
Kresťan: „Dobre teda. Či si poznal asi pred desatimi rokmi istého Dočasného vo svojom kraji, ktorý bol vtedy veľmi horlivý v náboženstve?“
Nádejný: „Že či som ho poznal! A dobre. Býval v Bezmilostnom, v meste to asi dve míle od mesta Počestnosti, a býval v samom susedstve istého Odvrátenca.“
Kresťan: „Tak je, býval s ním pod jednou strechou. Človek bol raz veľmi prebudený, a mám za to, že vtedy videl do istej miery svoje hriechy aj odplatu, hodnú za ne.“
Nádejný: „I ja tak myslím, lebo, keďže môj dom nebol viac ako tri míle od neho, často prichádzal ku mne, a to s mnohými slzami. Skutočne som ho veľmi ľutoval a mal som o ňom akúsi nádej. Ale človek vidí, že nie každý, kto hovorí: „Pane, Pane!“ vojde do kráľovstva nebeského.“ (Mat. 7,21.).
Kresťan: „Raz mi povedal, že je rozhodnutý vydať sa na púť, ako sme my teraz; len razom sa ti zoznámil s akýmsi Sámsaspasom a potom sa mi odcudzil.“
Nádejný: „Keď už raz o ňom hovoríme, pohľadajme trochu príčinu, prečo sa tak razom odvrátil, ako to už aj mnohí iní, jemu podobní, urobili.“
Kresťan: „To, môže byť veľmi prospešné, ale začni ty!“
Nádejný: „Dobre teda.

 Podľa môjho úsudku sú preto štyri príčiny:
1. Hoci svedomie takých ľudí je zobudené, ich myseľ predsa len zostala nezmenená; a preto keď ustáva a pomaly sa tratí moc viny, tj. poznanie a povedomie vlastných hriechov, prestáva i moc (tj. bázeň), ktorá ich pohla k pobožnosti, a preto prirodzene zase sa vracajú k svojmu predošlému spôsobu života, tak, ako to vidíme u chorého psa, ktorý ochorel od toho, čo požral: dokiaľ prevláda jeho nemoc, vracia a napína sa, avšak to nerobí z dobrej vôle a z popudu vlastného rozumu, - ak vôbec môžeme hovoriť o psom rozume – ale preto, že mu to v bachore pôsobí muky. Ale akonáhle pominie jeho nemoc, a jeho bachor prestal boleť, keďže sa žiadosti jeho vracaním nič nezmenili, zase sa len túla sem a tam a líže, čo príde. A tak je to pravda, čo je napísané: „Pes sa navráti k svojmu vývratku“ (2. Petra 2,22.). A teda to hovorím, že len preto sa rozohriali za nebo, pretože cítia peklo, a boja sa jeho múk, preto aj potom tou mierou, ako ich cítenie pekla a ich bázeň pre zatratením chladne, a chladne aj ich túžba po nebi a po spasení, a takým činom sa stáva, že keď pominie sa povedomie ich viny, ich hriechov, a ich bázeň, zomrie aj ich túžba po nebi aj ich blaho, a navrátia sa k predošlému spôsobu svojho života.
2. Iná príčina je, že majú otrockú bázeň, ktorá ich vždy ovláda. Teraz však hovorím – dobre rozumej – o bázni pred ľudmi, lebo Písmo hovorí, že strach človeka kladie mu osídlo. (Prísl. 29,25.). A teda hoci sa zdajú byť horúcimi za nebo, dokiaľ im plamene pekla šľahajú okolo uší, keď trochu pominie zdesenie, prichádzajú na iné myšlienky, totiž, že dobre je byť múdrym a nepostaviť hneď všetko – neviem vraj za čo – na kocku, alebo aspoň neuvrhnúť sa do nevyhnuteľných a nepotrebných trápení, a tak zase len sa vracajú späť do sveta.
3.Potupa, ktorá sprevádza pravé kresťanstvo, leží tiež ako balvan na ich ceste. Sú pyšní
a vysokomyslní, a kresťanstvo je v ich očiach vecou nízkou a opovržlivou. A preto, keď stratili pocit hrôzy pekla a budúceho hnevu, zase vracajú sa k svojmu bývalému hriešnemu životu.
Povedomie viny a myslieť na hrôzy pekla im je neznesiteľné; oni neradi vidia svoju
biedu a svoje nešťasie, dokiaľ neprídu do neho, hoci by snáď sprvu pohľad naň, keby len milovali ten pohľad a zniesli, pohol ich utiecť sa ta, kde utiekajú sa spravodliví, a mohli by tam tiež byť bezpeční.

 Ale keďže, ako som už podotkol, vyhýbajú sa teda myšlienkam, ktoré ich upomímajú na ich vinu a na hrôzy pekla, keď sa raz zbavili svojho prebudenia dotyčne hrôz a hnevu Božieho, radi zatvrdzujú svoje srdce a volia také cesty, ktoré ich zatvrdia viac a viac.“
Kresťan: „Trafil si veľmi blízko cieľa, lebo hlavnou príčinou všetkého toho je, že nezmenila sa dostatočne ich myseľ a vôľa. A preto sú iba ako zločinec, ktorý stojí pred sudcom – čupí a trasie sa, a zdá sa, že kaja sa z celého srdca. Ale príčina všetkého toho je strach, že ho obesia, a nie že by sa mu hnusil jeho zločin, ako sa vidí; lebo nech by len človek zase dostal svoju slobodu, bude kradnúť a darebáčiť ako predtým, kdežto keby sa bola zmenila jeho myseľ, bol by iný človek.“
Nádejný: „Nuž, ja som ti ukázal príčinu, prečo sa vracajú späť do sveta, a tak mi ty teraz povedz; ako sa to deje.“
Kresťan: „Ochotne: 1.Snažia sa všemožne zahnať rozpomienku na Boha, na smrť a na budúci súd. 2. Potom postupne odvrhujú svoje súkromné povinnosti, ako modlitbu skryte, brzdenie svojich zlých žiadostí, bdenie, žiaľ nad hriechami a podobné. 3. Vyhýbajú sa spoločnosti živých a vrúcich kresťanov. 4. Chladnú vo verejných svojich povinnostiach, ako je počúvanie a čítanie slova Božieho, nábožný rozhovor a podobné. 5. Začnú niektorým robiť diery do kabáta, tj. začnú na niektorých veriacich hľadať všeliaké chyby a nedokonalosti a vytýkať im to a to s diabolským úmyslom, len aby mali nejakú príčinu zahodiť bázeň Božiu za svoj chrbát. 6. Začnú sa pridŕžať a spolčovať sa s telesnými rozpustilými a chlipnými ľuďmi. 7. Pustia sa tajne do telesného a necudného rozhovoru a sú radi, keď môžu niečo také videť na ľuďoch, ktorí sa počítajú za čestných, aby to skrze ich príklad tiež mohli tým smelšie konať. 8. Na to započnú sa hrať s niektorými nepatrnejšími hriechmi verejne a konečne. 9. súc zatvrdnutí, ukážu sa cele takí, akí sú. A keď potom uvrhnutí sú zase do prúdu neprávosti, a ak nezachráni ich mimoriadna milosť Božia, zahynú večne vlastným sebaklamom.“

KAPITOLA XIX.

A tu som videl vo svojom sne, že medzi tým časom prešli pútnici začarovanou pôdou a vkročili do zemi Beula, tj. do Zemi Vydanej , ktorej vzduch bol veľmi príjemný a rozkošný, a že cesta viedla prosto zemou, tešili sa tam za čas. Áno, tu neprestajne počuli spev vtákov a čo deň videli zjavovať sa kvety v zemi a počuli hrdličku hrkútať v zemi (Pieseň 2,10-12.). V tej krajine svieti slniečko deň i noc, lebo je to za Dolinou tône smrti i z dosahu obra Zúfalca. A odtiaľ už nemohli ani len videť hradu Pochybovania, lež videli odtiaľ mesto, do ktorého putovali; aj sa tam zišli s niektorými jeho obyvateľmi. Lebo tam v tom kraji sa obyčajne prechádzajú tie skvejúce sa bytosti, keďže to bolo na pohraničí neba. Tu v tomto kraji obnovila sa i zmluva medzi Nevestou a Ženíchom.

 Áno, tu „radoval sa Boh medzi nimi, ako sa ženích raduje svojej neveste“. (Iz. 62,5.). Tu už nemali nedostatku zbožia a vína, lebo tu v tomto kraji našli hojne všetkého, čo hľadali na celej svojej púti. (Iz. 62,8.). Tu počuli hlasy z mesta, hlasné hlasy, ktoré vraveli: „Povedzte dcére sionskej, hľa, tvoje spasenie ide!“ „Hľa, jeho odplata s ním. Hľa, jeho dielo pred ním!“ (Iz. 40,10.). Tu ich všetci obyvatelia tej krajiny menovali: „Svätý ľud“, „vykúpení Hospodinovi“, „vyhľadaní“ a podobne.
A kráčajúc krajinou zažívali viac radosti ako v krajoch, odľahlejších od kráľovstva, do ktorého sa uberali – putovali. A čím viac sa blížili k mestu, tým lepší a krásnejší výhľad mali naň. Vystavené bolo z perál a z drahého kamenia, i jeho ulice boli vydláždené zlatom, takže Kresťan od prirodzenej slávy mesta a od blesku slnečných lúčov, ktoré sa na ňom odrážali, túžbou ochorel. I Nádejného napadla niekoľko ráz tá istá nemoc. A preto tam, ňou premožení, chvíľu ležali a kričali od bolesti: „Ak nájdete môjho milého, povedzte mu, že som chorá od lásky“. (Pie. 5,8.).
No, zmocnejúc trochu a súc schopnejší niesť svoju nemoc, šli ďalej svojou cestou a blížili sa mestu viac a viac. A tam boli ovocné sady, vinice a záhrady, ktorých brány boli otvorené na kráľovskú cestu. A ako prišli na miesto, hľa, záhradník stál na ceste, ktorého sa pýtali pútnici: „Čie sú to také krásne vinice a záhrady?“ Záhradník odpovedal: „Kráľove, a posadené sú tu pre jeho vlastnú rozkoš ako aj na obveselenie pútnikov“. (5. Mojž. 23,24.). A tak ich pojal záhradník a zaviedol do viníc a povedal im, aby sa občerstvili lahôdkami. A ukázal im tam aj Kráľove chodníky a besiedky, kde sa rád bavil. A tam pobudli a usnuli.
A videl som vo svojom sne, že tu pútnici viac hovorili zo spania než v bdelom stave vôbec na celej svojej ceste. A keď som sa tomu divil, povedal mi záhradník: „Čo sa tomu divíš? Je to vlastnosť ovocia, hrozna týchto viníc, že tak hladko klzá dolu hrdlom, že od neho hovoria i ústa spiacich“.
A tak som videl, že keď sa prebudili, pobrali sa ďalej na cestu hore do mesta. Ale ako som povedal, odblesk slnka, ktorý sa na meste odrážal, - lebo mesto bolo zo samého číreho zlata (Zjav. 21,18.) – bol tak nesmierne slávny, že teraz nemohli otvorenými očami prosto naň hľadeť, ale iba cez istý nástroj, na to zhotovený. (2. Kor. 3,18.).
A tak som videl, že ako tak šli, stretli ich dvaja muži v rúchu, ktoré sa skvelo ako zlato, aj ich tváre žiarili ako svetlo. Títo muži sa pýtali pútnikov, odkiaľ idú? A povedali im.

 A taktiež sa ich pýtali, kde nocovali, aké ťažkosti a nebezpečenstvá ich stretli na ceste, a aké potešenia, pôžitky a rozkoše na nej zažili? Aj to im porozprávali. A potom im povedali muži: „Teraz sa už stretnete len s dvoma ťažkosťami a potom ste už v meste.“
A potom ich žiadal Kresťan a jeho druh, že by šli s nimi, a oni im povedali, že pôjdu. Ale vraj to musia dosiahnuť svojou vlastnou vierou. A tak potom som videl, že šli spolu až uvideli bránu mesta. A ďalej som videl, že medzi nimi a medzi bránou bola rieka , ale nebolo cez ňu mosta, po ktorom by sa mohlo prejsť, a rieka bola veľmi hlboká. Keď uvideli pútnici rieku, veľmi sa zľakli. Ale muži, ktorí šli s nimi, im povedali: „Musíte cez rieku, lebo inak sa nedostanete ku bráne“. Tu sa začali pútnici vypytovať, či tam niet inej cesty ku bráne? Mužovia odvetili: „Áno, ale tou nebolo slobodno nikomu ísť od založenia sveta, len dvom, totiž Enochovi a Eliášovi, ani ňou nebude nikto smieť isť, dokiaľ nezatrúbi posledná trúba. (1. Kor. 15, 51-52.). Vtedy si počali pútnici zúfať, zvlášte Kresťan, a pozerali na tú i na onú stranu, ale darmo, nenašli inej cesty, ktorou by mohli prejsť cez rieku, a tak jej unikli. Na to sa pýtali mužov, či je voda všade rovnako hlboká? „Nie je“; - povedali – „avšak v tejto veci vám nemôžeme pomôcť. Lebo ju nájdete buď hlbšiu buď plytšiu, podľa toho, ako veríte v Kráľa toho mesta.“
A tak sa pustili do vody, a Kresťan vstúpiac do nej sa začal topiť a vykríkol na svojho dobrého priateľa Nádejného a povedal: „Klesám do hlbokých vôd; vlny mi vystupujú nad hlavu, všetky vlny idú ponad mňa. Selah.“ (Jon. 2,4.).
Vtedy povedal Nádejný: „Neboj sa, môj brat, ja cítim pod nohami dno, a dobre je.“ Vtedy riekol Kresťan: „Ó, môj priateľ, úzkosti smrti ma obkľúčili, a neuvidím krajiny, kde tečie mlieko a med.“ A v tom pripadla na Kresťana veliká mrákava a hrôza, tak že nevidel pred seba. I svoje zmysly tu stratil do veľkej miery, tak že sa nemohol ani rozpamätať na žiadne z tých sladkých občerstvení, ktoré nachádzal na ceste svojej púti, a tak prirodzene ani nemohol poriadne o nich hovoriť. No, predsa len všetky slová, ktoré vravel, prejavovali, že sa v mysli desil a v srdci bál toho, aby nezomrel v rieke , a tak sa nestalo, že by neobsiahol vstupu cez bránu. Tam ho tiež, ako tam stojací pozorovali, veľmi trápili myšlienky, ktoré mu prišli na pamäť, hriechy, ktoré popáchal ak predtým, ako sa stal pútnikom, tak i potom. A tiež bolo pozorovať, že ho trápia zjavenia príšer a zlých duchov, lebo občas to dával najavo svojimi slovami.

 A tak tu mal Nádejný mnoho roboty, aby udržal bratovi hlavu nad vodou, áno, niekoľko ráz sa zdalo, že sa utopí, a vtedy sa až za chvíľu vynoril polomŕtvy. A Nádejný sa tiež snažil potešiť ho a vravel: „Môj brat, vidím bránu i ľudí stáť pri nej, aby nás privítali.“ Ale Kresťan odpovedal: „To teba, teba čakajú; ty si bol nádejný, od kedy ťa poznám.“ „A taký si bol aj ty“, povedal Kresťanovi. „Ó, môj brat, keby som bol býval ako treba, - povedal Kresťan – istotne že by teraz vstal a pomohol mi, ale pre moje hriechy ma uviedol do osídla a opustil ma.“ Vtedy odvetil Nádejný: „Môj brat, ty si cele zabudol na slovo, ktoré hovorí o bezbožných: ‚Nemajú žiadnych trápení do svojej smrti, a ich brucho je veľmi vytučené, ani útrap ako iný smrteľný človek nemajú a nie sú bití ako iný obyčajný človek‘. (Ž. 73, 4-5.). Trápenia a súženie, ktorými ideš v týchto vodách, nie sú znamením, že by ťa Boh bol opustil, ale sú poslané na to, aby ťa skúsili, či sa rozpamätáš na to, čo si doteraz obdržal z jeho dobrotivosti, a či sa v svojich útrapách spoľahneš na neho a zotrváš.“
Potom som videl vo svojom sne, že sa Kresťan videl chvíľu, ako by rozmýšľal, a Nádejný mu ešte dodal: „Dúfaj, Ježiš Kristus ťa uzdravuje.“ A v tom vypukol Kresťan v hlasitý výkrik a vravel: „Ó, zase Ho vidím! A hovorí mi: Keby si išiel cez vodu, budem s tebou, a cez rieky, nezatopia ťa.“ (Iz. 43,2.). A tak sa oba posmelili, a na to tak umĺkol nepriateľ ako kameň, až prešli. Lebo Kresťan potom hneď našiel pôdu pod nohami, a tak sa stalo, že im bol ostatok rieky plytký a teda tak prešli. Tam na druhom brehu rieky zase uvideli tých dvoch žiariacich, skvejúcich sa mužov, ktorí ich tam čakali. A tak keď vystúpili z rieky, pozdravili ich a riekli: „My sme slúžobní duchovia, vyslaní slúžiť tým, ktorí majú zdediť spasenie.“ (Žid. 1,14.). A tak išli spolu ku bráne. Ale teraz bolo vidieť, že mesto ležalo na vysokom, ozrutnom vrchu. No, pútnici teraz už išli hore vrchom s ľahkosťou, lebo mali tých dvoch mužov za sprievodcov, ktorí ich hore viedli za ruky. A tiež boli zložili v rieke a zanechali svoje smrteľné rúcho. Lebo hoci v ňom vošli do rieky, vyšli z nej bez neho. A tak šli hore veľmi ľahko a rýchlo, hoci základy, na ktorých bolo založené mesto, boli vyššie ako oblaky. A tak šli vzdušnými oblakmi mile a ľúbezne sa zhovárajúc a tešiac sa, že šťastne prebrodili sa cez rieku a že mali so sebou tak slávnych spoločníkov, aby ich sprevádzali.
Rozhovor, ktorý viedli s tým skvejúcimi sa osobami, točil sa okolo slávy mesta, a povedali im, že jeho krása a sláva je nevysloviteľná.
 Tam je vraj vrch Sion, nebeský Jeruzalem, nespočetné vojsko anjelov a duchovia spravodlivých ľudí dokonalých (Žid. 12,22-24.). „Teraz idete – povedali – do raja Božieho, kde uvidíte strom života a budete jesť z jeho večne sviežeho ovocia. A keď ta prídete, dostanete biele rúcho a každý deň budete chodiť a hovoriť s Kráľom a to po celú večnosť. Tam už neuvidíte takých vecí, aké ste videli, kým ste boli v nižších oblastiach na zemi, ako starosti, nemoci, trápenie a smrť, lebo drievne veci pominuli (Zjav. 2,7; 22,3-5., Iz 65,16-17.). Idete k Abrahámovi, Izákovi, Jakobovi a k prorokom, k ľuďom to, ktorých vzal Boh a zachránil od budúceho zlého, a ktorí teraz odpočívajú na svojich ložiach a chodia jeden každý z nich v svojej spravedlnosti (Iz. 57, 1-2.).
A vtedy sa pýtali mužovia: „A čože máme robiť na tom svätom mieste?“ A dalo sa im za odpoveď: „Tam dostanete potešenie za všetky svoje útrapy a radosť za všetko svoje súženie, tam budete žať, čo ste siali, t. j. ovocie všetkých svojich modlitieb a sĺz a utrpenia za Kráľa na ceste (Gal. 6,7.). Tam v tom meste ponesiete zlaté koruny a budete sa radovať, že budete neprestajne videť Svätého, lebo tam ho budete videť, ako je (1. Jána 3,2.); a tam mu tiež neprestajne budete slúžiť s chválou, s plesaním, s ďakovaním, tomu, ktorému ste si žiadali slúžiť na svete, hoci to bolo spojené s mnohými ťažkosťami pre slabosti vašeho tela. Tam sa budú kochať vaše oči vidiac Všemôhúceho, i vaše uši, počujúc jeho milý hlas. Tam sa budete zase radovať so svojimi priateľmi, ktorí vás ta predišli, a tam tiež s radosťou prijmete a uvítate jedného každého, ktorý po vás bude nasledovať do toho vašeho mesta. Tam tiež budete odiati slávou a veličenstvom a sadnete do ekvipáže súci výjsť a voziť sa s Kráľom Slávy. A keď príde so zvukom trúby na oblakoch sťa na krýdlach vetra, tiež prídete s ním. A keď bude sedieť na tróne a súdiť, budete s ním sedeť, ba, keď vynesie výrok nad všetkými činiteľmi neprávosti, už či to budú anjeli a či ľudia, vy tiež budete mať slovo v súde, lebo sú to Jeho i vaši nepriatelia. A keď potom zase pôjde späť do mesta, i vy pôjdete so zvukom trúby a budete s ním na veky.“ (Jud. 14., Dan. 7,9-10., 2. Kor. 6,2-3., 1. Tes. 4,13-17.).
A ako tak zhovárajúc sa šli bližšie a bližšie ku bráne, hľa, zástup nebešťanov im vyšiel v ústrety, ktorým tamtí dvaja skvejúci sa povedali: „Toto sú tí mužovia, ktorí milovali nášho Pána, kým boli na svete, a ktorí opustili všetko pre jeho sväté meno.

A On nás poslal, aby sme šli po nich, ktorí sme ich aj až sem doprevadili na ich želanej ceste, aby vošli a pozreli svojmu Vykupiteľovi do tváre s radosťou. Vtedy velikým hlasom zajasali nebešťania a riekli: „Blahoslavení, ktorí sú pozvaní na svatbu Baránkovu.“ (Zjav. 19,9.). A v ten istý čas im vyšlo v ústrety aj niekoľko Kráľových trubačov, ktorí boli oblečení v biele a skvejúce sa rúcho, ktorí melodicky krásne a zvučne trúbili, tak, že sa im až nebo ozývalo. Títo trubači tisíc ráz pozdravili Kresťana a jeho druha: „Vitajte, vitajte zo sveta!“ A vítali ich hlasite jasajúc a trúbiac na svoje trúby.
A keď ich takto uvítali, obstúpili ich zo všetkých strán, a tak išli jedni pred nimi, druhí za nimi, a niektorí zprava a iní zľava (ani čo by ich boli mali strážiť cestou cez vyššie oblasti) ustavične hlasite cestou jasajúc a melodicky, krásne pejúc výsostnými nápevmi, tak že tomu, kto to videl, zdalo sa už toto, ako by samo nebo bolo zostúpilo im v ústrety. A tak šli spolu. A ako tak šli, trubači znova a znova hneď jasotom, hneď zase hudbou, pohľadom a posunkami dávali Kresťanovi a jeho bratovi najavo, ako veľmi sú vítaní v ich spoločnosti, a s akou radosťou im vyšli v ústrety. A mužom to bolo, ako by boli v nebi, prv než vošli do neho. Boli ako vo vytržení vidiac anjelov a počujúc ich krásny spev. A tu už jasne videli i samo mesto, a zdalo sa im, že počujú na svoje uvítanie zvoniť na všetky zvony. Ale nado všetko ich blažila radostná myšlienka, že oni sami budú bývať v takej prekrásnej spoločnosti a to na veky vekov. Ó, kde ktorý jazyk by vedel vysloviť ich slávnu radosť, alebo len ktoré pero by to vedelo opísať?! A tak prišli ku bráne.
A keď k nej prišli, videli nad ňou napísané zlatými literami: „Blahoslavení, ktorí činia jeho prikázania, aby mali právo ku stromu života a aby bránami vošli do mesta.“ (Zjav. 22,14.). Potom som videl vo svojom sne, že skvejúci sa muži im kázali zavolať pri bráne. A keď tak urobili, niektorí pozreli von ponad bránu, boli to Enoch, Mojžiš a Eliáš a ešte iní, ktorým sa rieklo: „Títo pútnici idú z mesta Skazy, z lásky, ktorú majú ku Kráľovi tohoto mesta; a potom im pútnici oddali každý svoje svedoctvo, ktoré boli dostali na počiatku svojej cesty. A tak vzali svedoctvá a zaniesli dnu Kráľovi. A keď ich prečítal, opýtal sa: „Kde sú tí mužovia?“ A odpovedali mu: „Stoja vonku pri bráne.“ Vtedy rozkázal Kráľ otvoriť povediac: „Otvorte bránu, nech vojde národ spravodlivý, ostríhajúc vernosť.“ (Iz. 26,2.).
Potom som videl vo svojom sne, že tí dvaja mužovia vošli do brány, a hľa, ako vstúpili, v tom okamžení boli premenení a mali oblečené rúcho, ktoré sa lesklo ako zlato.

A tu im tiež prišli niektorí v ústrety s harfami a s korunami a dali im ich, harfy na to, aby na nich hrali na chválu, a koruny na dôkaz cti.
A potom som počul vo svojom sne, že zase od radosti zahlaholili všetky zvony mesta, a že povedali pútnikom: „Vojdite do radosti svojho Pána!“ A počul som aj ich samých hlasno spievať: „Sediacemu na tróne i Baránkovi požehnanie, česť a sláva i moc na veky vekov!“ (Zj. 5,13.).
A práve, keď sa otvorili brány, aby sa dal mužom vstup, pozrel som za nimi a videl som, že mesto sa skvelo ako slnce, aj ulice boli vydláždené zlatom, a po nich chodilo mnoho ľudí s korunami na hlave, s palmami v rukách a so zlatými harfami hrajúc a spievajúc na chválu a slávu.
Boli tam aj takí, ktorí mali krýdla, ktorí si bez prestania na vzájom privolávali: „Svätý, svätý, svätý Hospodin!“ (Zjav. 4,8.). A potom zatvorili bránu, a ja vidiac to sám som si prial byť medzi nimi.
A kým som tak žasnúc na to hľadel, obzrel som sa späť a videl som Nevedomého, že ide smerom ku rieke, a ten sa skoro prebrodil, a to ani s polovicou ťažkostí, ktoré prekonali tamtí dvaja. Lebo sa prihodilo, že práve vtedy tam bol istý Márna Nádej, prievozník, ktorý mu svojím člnom pomohol na druhú stranu. A videl som, že ako tamtí, tak aj on išiel hore brehom smerom ku bráne, len že on išiel samotný. Ani mu nikto neprišiel ani len s najmenším povzbudením naproti. A keď prišiel ku bráne, pozrel na písmo, ktoré bolo nad ňou napísané, a potom započal klepať domnievajúc sa, že mu skoro otvoria a vpustia ho dnu. Ale mužovia, ktorí pozreli ponad bránu, sa ho opýtali, odkiaľ ide a čo chce? Človek odpovedal: „Jedol som a pil pred kráľom, a učil na našich uliciach.“ Na to sa ho opýtali, kde má svoje svedectvo, aby ho zaniesli a ukázali Kráľovi. A tak hľadal a hľadal vo svojom lone a hmatal, ale nič nenašiel. A tak sa ho spýtali: „Či nemáš svedectva?“ Ale človek už viac neodpovedal ani slova. A tak to povedali Kráľovi; ale ten nechcel zísť a videť ho, lež dal povel tým dvom skvejúcim sa mužom, ktorí sprevádzali Kresťana a Nádejného do mesta, aby vyšli von a poviazali mu ruky a nohy a odpratali ho. A tak ho vzchopili a odniesli vzduchom ku dverám, ktoré som videl, na stráni brehu, a tam ho uvrhli. A vtedy som videl, že ešte aj od samej brány neba vedie cesta do pekla, zrovna tak, ako z mesta Skazy.

V tom som sa prebudil, a hľa, bol to sen.


 http://referaty.atlas.sk/slovencina-a-cestina/citatelsky-dennik/13863/john-bunyan-cesta-putnika

Nenhum comentário:

Postar um comentário